INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

O láske bez zmyselnosti – Pri šálke kávy so spisovateľkou a novinárkou Kvetou Škvarkovou

O láske bez zmyselnosti – Pri šálke kávy so spisovateľkou a novinárkou Kvetou Škvarkovou

„Nemôžem vám vrátiť zdravie. Nemá zmysel dávať vám rady. Ostalo mi len jedno, aby som vám ako človek človeku povedala horkú pravdu, o ktorej už viete všetko. Niet východiska z tejto situácie. Bojujete ako toreador pre slávu krásneho boja, nie pre vence pre víťaza. Toho opájajúceho Olé! Od publika nie, lebo v aréne ste len vy a váš nepriateľ… Naučte sa žiť so svojou bolesťou ako so spoluobyvateľom, ktorý je, ak ho dlhšie poznáme, menej neznesiteľný.“

(Kveta Škvarková: Keď muži plačú celú noc.)

Manželia žijú spokojný, tvorivý život. Obaja dostali novú šancu: dal im ju politický prevrat. Ale do života im vkročí choroba. Banálna vec, denne ju zažívajú milióny ľudí. A predsa vždy jedinečná. Z tejto situácie vytvorila Kveta Škvarková silný príbeh – nie o umieraní, ale spolu prežívaní. O láske bez zmyselnosti. O zmysle života, keď ho zostáva už iba na mesiace, týždne, dni. Keď muži plačú celú noc by bol vo väčšej krajine bestseller – povedal o knihe novinár Martin Hric. Má všetko: príbeh, inteligentnú rozprávačku, štýl. Ten príbeh nikoho neminie – a predsa naň nie je nikto pripravený.

 Dá sa to vôbec – pripraviť sa?

– Pripraviť sa podľa mňa znamená chcieť vedieť. Nikdy nevieme, v akej situácii sa ocitneme, či v pozícii chorého alebo v pozícii toho, kto chorého má podržať. Stáva sa aj to, že zdravý rezignuje hneď na začiatku, chorobu odmieta, niekedy aj od partnera odchádza. Nie je schopný to všetko, čo sa dozvedel zvládnuť, strach z budúcnosti a bezmocnosť ho zasahujú možno aj viac ako samotného chorého, nechce byť súčasťou celého toho absurdného deja, zlyháva…

Možno je to iba jeho slabosť či zbabelosť?

– Ťažko povedať. Partner by mal chorému poskytnúť absolútnu podporu, je to dokonca jeho povinnosť. To on musí byť prvý, kto sa dozvie o rôznych detailoch choroby, mal by hľadať informácie, aby bol pripravený na prípadný otvorený rozhovor s chorým: rozpoznať či chorý chce vôbec hovoriť o svojom stave, je nesmierne náročné. Keď odvahu zistiť to v sebe zdravý partner nenájde, nik iný ho nezastúpi. Lebo aj lekár – u nás to tak funguje – povie pacientovi celú pravdu iba vtedy, ak je presvedčený, že ju znesie.

V zdraví si myslíme, že chceme poznať pravdu, ale ktovie?

– Keď počujeme rozprávať o rakovine, či o prežívaní ochorenia na inú fatálnu chorobu, mnohí odmietnu počúvať, nechcú sa dať vyrušiť zo svojho pokojného života, nakoniec, je to pochopiteľné: zatiaľ sa nič nedeje a ak sa diať bude, tak vtedy sa to bude riešiť. Poznáme to všetci, keď na to príde reč, povieme iba… zmeňme tému… a aj ten chorý vie, že ak by sa chcel vyrozprávať, niet veľa ochotných poslucháčov. Preto nie je na zahodenie byť informovaným poslucháčom, aj keď, ako sa hovorí, „nevedomosť je sladká“.

Zobrazila si literárne silný príbeh manželskej dvojice v osudnom zlome. Bez pátosu, analyticky. Pravdivo. Akoby si kreslila mapu…

– Mrazí ma z tvojho hodnotenia, ale asi je to tak. Ak je alebo bol vzťah obojstranne kvalitný a choroba sa pokúša ho rúcať, trpia obaja. A hrajú pritom akúsi hru na „nič sa nedeje“, predsa sa nemôžu hneď zložiť, veď ešte stále sa dá niečo robiť (azda). Sú akoby ohľaduplní k sebe, chorý nechce vyjsť so svojím strachom, lebo predsa nie je nijaký, zvládne ho, a tak ho nezaťažuje tým, prečo celé noci nespí on. Potom ostáva iba tvrdý racionálny prístup, ktorý s pátosom nemá nič spoločné. Ten všetok bôľ, výčitky do neznáma, plač a zlosť, nevedno na čo alebo na koho, ostáva v človeku. Mala som viac príležitostí stretnúť sa s chorými na rakovinu. Vždy ma prekvapí tá úžasná sila niektorých bojovať s chorobou, aj keď je otázne, čo si kto pod tým pojmom konkrétne predstavuje. Mávam z toho zmiešané pocity. Na druhej strane chápem aj, že iní rezignujú. Muž z mojej knihy je racionálny človek, prečíta si hneď na začiatku choroby v odbornej literatúre o chorobe všetko, prinúti lekárov hovoriť otvorene, pochopí chorobopis a spoznáva, na čom je. Ale len čo sa po prvom preliečení objavia dobré výsledky, všetky dovtedajšie poznania o bezvýchodiskovej situácii idú bokom. O to horšie je poznanie, keď sa choroba prejaví opäť a silnejšie, čo sa pri rakovine stáva. Je to veľká skúška. A tak vlastne neviem, čo je lepšie – vedieť či nevedieť…?

Tvoj literárny hrdina je vedec, hrdinka je odborná redaktorka. Naozaj je „rozumne“ uvažujúci človek schopný hľadať nádej v metafyzike, u liečiteľov?

– Zažila som nedávno zomieranie, smrť svojich dvoch priateliek. S malým časovým rozdielom im diagnostikovali rovnaké zhubné nádorové ochorenie už vo vysokom štádiu. Presne s takým časovým odstupom aj po sebe zomreli. Jedna z nich sa absolútne spoliehala na lekárov, nepoznala svoj chorobopis, nepátrala po príznakoch, disciplinovane sa podriadila liečbe. Liečiteľov odmietala, verila iba v možnosti súčasnej medicíny. Druhá vedela o chorobe všetko, aj to, že ide o fatálnu diagnózu. Takisto rešpektovala lekárov, ale využila aj pomoc liečiteľa, ktorý jej dodával energiu pôsobením vnútornej sily vlastnej osobnosti: zaujímavé bolo, že sa to dalo na nej aj poznať. Výsledok týchto dvoch rozdielnych prístupov bol však, žiaľ, úplne rovnaký – choroba zľahka prekonala všetky prekážky a šla si svojou cestou.

Myslím si, že liečiteľ pre človeka, ktorý mu verí, funguje ako placebo, takže to môže mať zmysel

Stretnutia s liečiteľmi – bola to aj tvoja osobná skúsenosť?

– To je to „chytanie sa slamky“. Keď funguješ ako „ten druhý“, skúšaš pre chorého všetko. Keď budeš raz v úlohe chorého ty, môžeš uplatniť (alebo môžeš skúsiť uplatniť) svoj – teraz neochvejný – názor. Nemôžeš nikoho nútiť, aby využil „silu liečiteľov“, ale ponúknuť aj také možnosti môžeš. Vtedy nezáleží na tom, čo by si urobila ty, ale na tom, ako sa rozhodne chorý. Napriek tomu, že jeho odmietavý názor z čias, keď „sa nič nedialo“ poznáš.

Tvoj hrdina skúsi aj túto „terapiu“, ale cíti sa ňou ponížený. A potom víťazne konštatuje, že terapia nezabrala. Paradox medzi rozumom a nádejou poznáme – dá sa z neho nájsť východisko?

– Racionálne rozmýšľajúci sa asi nerozhodne využiť možnosť nechať liečiteľa mávať nad sebou virguľou, či nechať ho hľadať patogénne zóny a podobne. Lepšie povedané, myslíme si to, ale … Ale, ktovie?…

Hrdinka v románe v situácii absolútne beznádejnej sa obracia k Bohu – a jej druhé ja hovorí: aha, teraz sa ti Boh zrazu hodí, teraz ho prosíš… Akú úlohu zohráva viera – u ľudí neveriacich?

– Keďže sa dnes ľudia väčšinou veľmi nezaoberajú „duchovnom“, (aspoň to tak vyzerá), nevytvoril sa nejaký iný „ateistický“(?) rituál odchodu zo sveta. Ak sa stane, že je možnosť sa s ním rozlúčiť. Modlitbu, mám na mysli konkrétne Otče náš, vnímam ako niečo nadčasové, univerzálne, určite nadcirkevné, všeobecne platné a nikoho neurážajúce východisko. Riešenie, ktorým ani neveriaci neporuší, ani nezradí svoje presvedčenie. Nerieši modlitba v podstate fakt, že mnohí nevedia, čo si v takej chvíli navzájom povedať?

Odchádzajúci v mojej knihe sa rozhoduje uľahčiť situáciu a sám navrhuje modlitbu, čím v podstate pripúšťa, že o svojom blížiacom sa konci už vie a že už možno aj nahlas povedať pravdu

V knihe si uplatnila aj svoje profesionálne poznanie života v rádiu, poslucháči poznajú tvoj hlas. Nemrzí ťa, že si nebola viac spisovateľka?

– Keď sa nás vo štvrtej triede národnej školy v Spišskej Novej Vsi pani učiteľka Macková postupne všetkých pýtala, čím chceme byť, odpovedala som, že by som chcela byť spisovateľkou. Mala som knihy rada, veľa som čítala a myslela som to vtedy vážne. (Spomínam si, že spolužiačka Monika Kacvinská chcela byť ženou prezidenta, čo sa mi zdalo dosť trúfalé, ale zábavné. Ale nakoniec nedopadla až tak zle, je lekárkou.) Po maturite ma neprijali na žurnalistiku, šla som na ekonómiu, ale aj tak som sa k písaniu dostala: k novinárčine. A veľmi ma to bavilo. Môj pôvodný plán zo štvrtej triedy ma stále držal, nejaké poviedky som napísala, s jednou som vyhrala Wolkrovu Polianku, niečo som mala v Mladej tvorbe. Potom ma pohltila novinárska robota a rozhlas ma doslova uchvátil, tak som ostala pri publicistike. Aj keď som stále na literárnu tvorbu pomýšľala, nebol na to čas, a keď som sa do niečoho pustila, zistila som, že mám štýl publicistikou už veľmi pokazený či poznačený. Potom som si vymyslela, že mi k tomu, aby som naozaj mohla písať, chýba literárne vzdelanie, skrátka, výhovoriek bolo dosť. Ale rozhlas ma veľmi inšpiroval, zdramatizovala som niekoľko rozprávok, ba „vyrobila“ som aj rozhlasovú hru a bola som v tíme autorov seriálov o Bielikovcoch aj o Králikovcoch, takže nemôžem povedať, že by som nevyužila aspoň niečo z mojich prípadných daností. Ale napísať knihu, to je predsa len niečo iné…

O Podarila sa. Kniha Keď muži plačú celú noc vyšla vo vydavateľstve H&H a dnes ju možno nájsť (pri troche šťastia) v antikvariátoch. Nebude druhé vydanie?

– Nikdy som o tom neuvažovala. Navyše nemám na to nijaký vplyv, neviem také veci zariadiť či vybaviť, vlastne asi som málokedy hrala vo svoj prospech, určite nie som človek do dneška. Ale potešilo by ma to. Keď siahnem po mojej knižke, do ktorej sa už viem začítať ako do nie vlastného textu, mám z nej dobrý pocit, celkom sa mi pozdáva.

Je to výborná kniha a verím, že vyjde v reedícii, ďakujem za rozhovor.

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie: 0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201