INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

Petržalská poézia

Petržalská poézia

 

 

 

Sneží z topoľov

Je čas, keď:

Topoľ sa prebudí

Medzi dvoma úplnkami

Vystrie pokrčené listy

Chvíľu stojíš

Uhýbaš vetru

Na krajíčku Zeme

Čo ti nepatrí

Ani prvým pukom

Len vôňou

A snom

Snom stromu

Keď sa prebudí.

Je jar, ako v básni Blanky Poliakovej Jar.

Kráčam po Petržalskom korze, míňajú ma cyklisti i deti na kolieskových korčuliach a mamičky s kočiarikmi, na lavičke pred chrámom posedávajú penzisti, žmúria do slnka, šuštia novinami. Obracajú v prstoch obrázkové časopisy. Obálky hýria farbami, no sú akoby ich jedna mater mala, na nerozoznanie. Kedysi do celkom iného písala svoje reportáže drobná štíhla modrooká, na kratučko ostrihaná pani Blanka Poliaková. Kedysi tvorila Slovenku, ktorá nemala obdoby. Pani Blanche, takú si ju pamätám zo Slovenky. Mala šarm vo vete, s presnou metaforou a výstižnými opismi. Písala o výtvarnom umení i folklóre – to už dnes v tých časopisoch hrajúcich všetkými farbami ani nenájdeme. Písala reportáže ako svoj denný chlieb, no na sviatok si odkladala poéziu. Slovenky v dávnej podobe už niet, ale poézia stále žije, aj v živote Blanky Poliakovej. Dodnes má pri posteli na nočnom stolíku papier a pero. Za nocí po nich siahne a zhmotní to, čo jej berie sen: báseň.

„A potom zaspíte?“ pýtam sa nedôverčivo, lebo mňa by takýto počin prebral do samého rána.

„Pravdaže! Zbavím sa toho, čo mi hučí v hlave,“ zasmeje sa tichým, dovnútra obráteným úsmevom stále šarmantná pani Blanche.

Na petržalskom korze v malej cukrárničke voňajú lístkové slané tyčinky posypané rascou, zo šálok kávy a čaju sa parí, kamarátky zo Slovenky prišli s kyticami tulipánov a hýriaceho zlatého dažďa z vlastných záhrad. Z vlastnej záhrady sú aj sušené okružteky jabĺčok, ktoré  z tanierika sypú na novú zbierku poézie tejto stále čulej a milej redaktorky, spisovateľky a poetky jej vnúčence.

Knižka ozdobená obálkou Kláry Valentovej s redakčnou úpravou Anny Konečnej je taká šikovná, zmestí sa do vrecka. Je to výber básní od básnického debutu, ktorým pod názvom Požičaj mi deň vstúpila do literatúry v roku 1963, cez zbierky Zaklínadlá, Malý svet, Listy, Nepovedala som nahlas, Skôr ako potemnie slnko a Leto v kolíske jabloní. Na Petržalskom korze, v tej malej cukrárničke, ju predstavila dlhoročná kolegyňa a priateľka zo Slovenky Jana Šimulčíková. Pozná silu slova, sama je úspešnou spisovateľkou, a ako priznáva, nemá rada, ak je text príliš poetický. No ako vedúca oddelenia, do ktorého patrila Blanka Poliaková, štýl tejto redaktorky prijala, pretože bol čistý, priamy, s neobvyklými metaforami.
„Čas a punc doby je zanedbateľný, rozhodujúca je pečať autorkinej osobnosti a osobitosti: dychtivosť po poznaní, obdiv k prírode, úprimnosť citov, nadšenia i smútku, potreba lásky, trvalých vrúcnych vzťahov,“ konštatuje Jana Šimulčíková, znalkyňa poézie Blanky Poliakovej a autorka výberu z jej básní. „V slovách je poetka mimoriadne úsporná. Za seba aj za iných vyslovuje veršami príbuzné skryté pocity, aby sa naše najvnútornejšie svety dotýkali.“

Hľadala som lásku

A spoznala

Jej kruté tajomstvá

Hľadala som lásku

A stretla aj nelásku

Stála ako žobrák

Na kraji cesty

Kde sa svet nekrúti

Kde sa len vyčkáva

A plače

A v rukách

Nemá viac než smietku

Aj tak ju beriem

Do náručia

A láskou hrejem

Napísala Blanka Poliaková, Petržalčanka. Pekné verše, aj na tom korze si ich môžeme čítať.

 

Gabriela Rothmayerová

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie: 0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201