INZERCIA  +421 905 273 416, +421 905 273 414

Čakajte, možno sa dočkáte!

Už dve hodiny čumím na dvere, cez ktoré by mal vojsť chlapík, čo mi sľúbil opraviť istú vec v byte. A nič. Blahej pamäti, pred takými tridsiatimi rokmi, to bolo celkom inak. Vtedy tu na dedine bolo dodržanie slova skoro vecou cti. A dnes? Rozdiely medzi mestom a dedinou sa už načisto vyrovnali a aj, prepytujem, osobná česť, už v živote na dedine zrejme nie je taká dôležitá.

Vrátim sa ešte raz o tých spomínaných tridsať rokov späť. Vtedy sa celkom ľahko dalo vyrátať koľko času a na čo človek-jednotlivec spotreboval. Zruba osem a pol hodiny v práci, hodinu cesta tam, hodinu späť, povedzme osem hodín spánku a zvyšok, vo vtedajšej terminológii, na voľnočasové aktivity. Takou kategóriou, ako je čakanie, sa vážne nezaoberal skoro nikto. Nevolám, božeuchovaj, po návrate tých dnes už trochu vyblednutých čias, bol by som však rád, aby ma dnes od toho ustavičného čakania neporazilo.

Po všakovakých skúsenostiach k dohodnutému času už celkom automaticky pridávam akýsi dvojhodinový koeficient. A viac-menej to potom vychádza. Je pravda, v niektorých prípadoch treba použiť aj jednotku. To však nejde o hodiny, ale o dni.

Uvediem len dva prípady z vlastnej praxe. Udiali sa v jednom mesiaci. V prvom som si niečo požičal ja, v druhom, naopak, požičiaval. Výsledok však napriek tomu bol skoro rovnaký.

Uprostred leta sa mi pokazila kosačka na trávu. Sused má podobnú, a tak sme sa dohodli, že mi ju požičia. Na druhý deň o tretej popoludní. V akomsi náhlom oltárnom nadšení sa dokonca sám od seba zaviazal, že mi ju osobne donesie až domov. Keď boli štyri, zavolal som mu mobilom, či a kedy príde. Vraj o pol hodiny, len čo niečo zje. O piatej som volal znova. Dozvedel som sa, že o minútu vyrazí. O pol šiestej naozaj vyštartoval. Ku mne však dorazil presne o hodinu, čiže o pol siedmej. Cestou, je to asi päťdesiat metrov, sa totiž ešte naozaj len krátko zastavil u suseda, ktorého dcéra oslavovala fakt, že má päť rokov. Kosiť som začal už o siedmej večer, čiže len štyri hodiny po dohodnutom termíne. Dokášal (aké pekné slovo) som už v daždi, narýchlo a nakrivo.

Istý občan z našej dediny, ktorý sa tvári ako veľký kamarát, jedného dňa celý spotený dobehol, či by som mu na hodinku nepožičal auto. Musí vraj v neďalekom meste niečo súrne vybaviť. Auto je už starší model, tak ako ja, prečo teda nie. Žiadne strachy. Po troch hodinách som opäť z mobilu (ako bez neho mohli ľudia kedysi existovať) som mu volal, reku, či sa niečo zlé nestalo. Nie, nie, nie, o hodinu je vraj späť. Keď uplynuli ďalšie dve, položil som mu rovnakú otázku. Či naozaj je všetko v poriadku. Údajne je už na ceste. Prišiel o hodinu. Prvé na čo som zaostril zrak bolo, či niekde nenabúral. Nenabúral. Ešteže tak. Pomedzi zuby precedil neidentifikovateľné slovo, ktoré zrejme malo vyjadriť poďakovanie. No nič, aj tak to celé dopadlo ako-tak prijateľne. Až ráno som zistil, že v pôvodne takmer plnej nádrži zostalo lern zopár kvapiek benzínu, ktoré sa tam určite niekde hrali na schovávačku.

Sú takí, čo tvrdia, že nedodržanie slova dnes fičí, že je to jednoducho in. Ak náhodou patríte k tým, čo za každú cenu chcú splniť to, čo sľúbili, mali by ste sa nad sebou hlboko zamyslieť. Či náhodou na svoje okolie nepôsobíte akosi zatuchnuto, smiešne, trápne. V prípade, že napriek tomu na svojom postoji trváte, dobre vám tak!

P.S. Ten chlap ešte stále neprišiel.

 

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie: 0905 273 416, 0905 273 414
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201