INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

Žijeme tu a teraz – Pri šálke kávy s Petržalčanom, poslancom NR SR Viliamom Jasaňom

Koniec septembra 1995. V hoteli Fairmont v San Franciscu víta Michail Gorbačov svetovú elitu, globálny mozgový trust. Témou ich stretnutia je cesta k novej civilizácii. Na tému Technológie a práca v globálnej ekonomike hovorí John Gage, špičkový manažér firmy Sun Microsystems. V jeho firme môže každý pracovať tak dlho, ako chce, pre ľudí zo zahraničia nepotrebujú víza, vlády a ich predpisy týkajúce sa práce a pracovných síl nemajú žiaden zmysel. Zamestnáva 16 000 zamestnancov. „V skutočnosti potrebujeme šesť, možno osem z nich. Ostatní sú vlastne iba racionalizačná rezerva.“ Znie to ako sci-fi, ale 20% práceschopného obyvateľstva má v nadchádzajúcom storočí stačiť, aby svetová ekonomika udržala tempo rastu. Osemdesiat percent ľudí v produktívnom veku sa ocitne bez práce. Vo Fairmonte v hrubých črtách naskicovali novú podobu spoločnosti: bohaté krajiny takmer bez strednej triedy – a nikto sa proti tejto predstave nebúril.

Problémy sa týkali tej jednej tretiny, ktorá je v opatere sociálneho štátu. No model budúceho sveta má smerovať k pomeru 20:80, na obzore sa črtá pätinová spoločnosť…

– Mňa skôr zaujíma, ako sa postarať o tú jednu tretinu v súčasnosti hendikepovaných ľudí bez práce. Zachytil som úvahy na túto tému aj v našom parlamente. Ktosi navrhoval, aby sa namiesto mechanizácie pri kopaní výkopov použila ľudská sila.

Aha – kto nepracuje, nech neje, alebo bez práce nie sú koláče…

– Lenže to nič nerieši. Už vôbec nie ľudskú dôstojnosť.

Naša kultúra je kultúrou práce, nenaučili sme sa premýšľať o práci ako o výsade, a to, že môže byť až 80 % ľudí bez práce, za ktorú dostávame mzdu, pripadá ako sci-fi. Premýšľa sociálna demokracia aj v takých horizontoch?

– Smer – Sociálna demokracia musí riešiť denné chlebové otázky, nezabúdaj, že sme tu mali pravicové vlády, ktoré lacno rozpredali cudzincom z priemyslu, čo sa dalo. Tým zo Slovenska urobili zraniteľnú a veľmi otvorenú krajinu, z ktorej sa najľahšie odsávajú dividendy. Ďaleké horizonty sú iste zaujímavé, ale problémy ľudí treba riešiť tu a teraz.

Zostanem pri úvodnom citáte – nie je z tohto pohľadu napríklad boj o podobu Zákonníka práce už trochu staromódny?

– Nie, nie je. Neviem, čo bude o päťdesiat alebo sto rokov, ale viem, v akých podmienkach pracujú ľudia tu a teraz. Za veľmi nízke mzdy musia podávať výkony porovnateľné s hociktorou západnou krajinou. A bez zákonnej ochrany sa stávajú mnohí zamestnanci takmer neslobodnými nevoľníkmi. A to žijeme v dvadsiatom prvom storočí! Náš Zákonník práce chráni zamestnancov pred neserióznymi zamestnávateľmi.

Ty sám si pred svojou misiou v parlamente zamestnával ľudí. S akým štandardom?

– Ja som ako politický pracovník po prevrate začínal ako strážnik v petržalskej pekárni. Bol som na strane zamestnanca, viem, aké to je. A nezabudol som na to ani na druhej strane barikády. Ani dnes na to nezabúdam, keď mám možnosť sa zastať zamestnancov a podieľať sa na tvorbe zákonov pre nich.

Ako si vlastne začal podnikať?

– Na strážnici v pekárni som bol jediný iba s jednou vysokou školou. Moji kolegovia mali aj po dve. Vedel som o ďalších kolegoch, ktorí nemali prácu, no hanbili sa ísť robiť tam, kde som bol ja, preto som sa rozhodol založiť si takú službu ja a zamestnať ich, neskôr som podnikal aj v oblasti cestovného ruchu. Vôbec to nebolo jednoduché, ale vydržal som, za čo vďačím hlavne rodine.

Aj vďaka štátnym zákazkám?

– Nie. Strážil som prevažne súkromné objekty, no postupom času sa mi podarilo prepracovať aj k dobrým zákazkám, ale pri strážnej službe sa musíš preukázať kvalitnou prácou, nie známosťou. V súčasnosti nie som majiteľom žiadnej z nich. Dal som sa na politiku preto, aby som využil svoje skúsenosti a vedomosti, aj aby som ľuďom pomohol. Nemajú to ľahké.

Poslanci prichádzajú tvoriť zákony z rozličných prostredí. Pochopiteľne, aj s väzbami na ne. Dá sa im nepodliehať?

– Podľa toho, čo si kto predstavuje pod pojmom nepodliehať. Podľa mňa poslanec musí hlavne vedieť počúvať, čo hovoria jeho voliči, je to jeho povinnosť. A musí vedieť aj argumentovať vo svojom poslaneckom klube, ak chce presadiť svoje názory. A musí aj vedieť prijímať argumenty kolegov. Kombináciou toho všetkého by malo byť potom jeho rozhodnutie pri hlasovaní.

Poslanci plnia volebný program svojich strán. No majú aj svojich konkrétnych voličov, ktorí programy možno ani nečítajú, ale očakávajú, že „ich“ poslanec zabojuje práve za ich potreby. Stretávaš sa so sklamanými očakávaniami?

– To sa asi nedá takto povedať. Základom je získať si ich podporu a potom si ju dokázať udržať. Keď som v roku 1996 v Petržalke začínal, mal Smer-SD zhruba 18 percent volebnej podpory. A vďaka práci prvej vlády R. Fica a našej drobnej v Petržalke sme v posledných voľbách mali vyše tridsaťjeden percent. To asi niečo signalizuje. Myslím si, že ľudia vedia oceniť, keď vidia, že sa snažíme plniť to, čo sme im sľúbili.

Stalo sa ti, že sa ti poďakovali Petržalčania, lebo bez ohľadu na stranu si hovoril ako keby za nich?

– Dostávam veľa mailov, stretávam sa s mnohými ľuďmi, nemám zlý ohlas na prácu, ktorú vykonávame. Ale to nie je iba moja zásluha, skôr vidím ocenenie politiky, ktorej sa držíme. Premiér, ministri, poslanci. Určite sa nájdu aj nespokojní, ale nemôžem povedať, že by som cítil nejakú nevraživosť. Naopak, v posledných komunálnych voľbách naša koalícia získala 18 poslancov, čo bol po dvadsiatich rokoch vládnutia pravice v Petržalke veľký zlom.

Si starý Petržalčan, nepostavil si si vilu, zostal si bývať v paneláku?

– Bývam tu od roku 1977, Petržalčania sú aj moje dve deti, ktoré si tu už založili rodinu. Mám dve vnučky a dvoch vnukov.

Si v parlamente už tretie volebné obdobie. Aká bola tvoja príprava na túto prácu?

– Vyrástol som v rodine, kde sa veľmi ctila zodpovednosť a poctivosť. Otca som stratil dosť skoro a mama učiteľka sa mala čo oháňať s tromi mladšími súrodencami.. Mama dbala, aby sme boli slušní ľudia. Aby sme si vedeli vždy navzájom pomôcť, a to dodržiavam aj ja. Takže asi tam by som hľadal moju motiváciu pri práci s ľuďmi. Pre mňa je základom všetkého rodina, tú staviam najvyššie.

Takže konzervatívne zásady…

– Myslím, že rodina je aj pre sociálneho demokrata dobrá hodnota. Pre mňa určite.

S kým sa radíš pred hlasovaním o zákonoch?

– Pracujem ako podpredseda sociálneho výboru, tak celkom prirodzene s rezortným ministrom a pracovníkmi ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny. Každý problém diskutujeme tiež vo výbore a veľmi pozorne počúvam aj návrhy a výhrady opozície. Nie je pravda to, čo mnohí tvrdia, že parlament je iba o hlasovaní. Ale vždy ma prekvapí a zarazí, keď napríklad bývalý minister práce príde rovno do pléna s návrhom zákona, ktorý mohol vo svojej funkcii bez problémov predložiť aj presadiť. A predloží ho bez toho, aby sme si ho rozobrali vo výbore. Kvôli politickým bodom.

Stalo sa ti, že si hlasoval proti svojmu svedomiu?

– Nie, nestalo a ani ma nikto nenútil. Ale stalo sa mi, že som pred hlasovaním oznámil, že za niečo nemôžem zdvihnúť ruku. A to je v našom klube samozrejmosť, že ak niekto má problém s predkladaným zákonom, nikto ho nenúti hlasovať.

A nezdvihol si?

– Zdržal som sa hlasovania, alebo som nehlasoval.

Petržalka je stále mladé sídlisko, s vysokým percentom vysokoškolsky a stredoškolsky vzdelaného obyvateľstva. Teda stredná trieda. Akú majú najmä mladí v tejto časti Bratislavy perspektívu?

– Nemyslím si, že je Petržalka v niečom výnimočná ako ostatné Slovensko. Má len to väčšie šťastie, že je tu dobrá infraštruktúra a väčšia možnosť zamestnať sa v hlavnom meste. Vidno to napríklad aj na vozovom parku, myslím si, že v Petržalke nežijú neúspešní ľudia. Ale som presvedčený a o to sa budem vždy usilovať, že by každý mal dostať šancu so svojím životom niečo dokázať. Mladí majú otvorenú budúcnosť a ja verím, že nie zlú.

A ako je postarané o seniorov?

– Seniori sú moja srdcová záležitosť. Pracovali za minulého režimu, odovzdali svoje sily aj mladosť a teraz sa im často nedostane ani len milého slova. To ma bolí. Nezaslúžia si to.

Napriek tomu si predložil do parlamentu novelu, že na prijatie do sociálneho zariadenia je od rozhodnutia lehota nie 30 dní, ale 90…

– Pretože ten zákon bol nevykonateľný. Viem, že riešením je mať viac sociálnych zariadení. Lenže desiatky rokov ten problém nikto neriešil. Vznikali súkromné zariadenia, hlavne na to, aby sa v nich robil biznis. A kde bola tá verejná služba? Nedá sa všetko dobehnúť a nedá sa všetko napraviť v priebehu dvoch rokov. Trvám však na tom, že seniori musia mať slušnú, dôstojnú starobu.

Za posledných dvadsaťtri rokov sa zmenila sociálna mapa Slovenska. Akoby sa miestami prepadla do prvej republiky – s hladovými dolinami. Mnohí z nich sa sťahujú do väčších miest, iste aj Petržalka sa stáva ich cieľovou stanicou.

– Nielen Bratislava či Petržalka. Sám mám v rodine netere, ktoré po skončení vysokých či stredných škôl odišli do Anglicka a Írska za prácou. Preto podporujem úsilie ministra Čaploviča, aby sme nevyrábali budúcich nešťastných ľudí, ktorý študovali školy bez perspektívy sa zamestnať. A aby sme mali viac remeselníkov. Voľakedy v reálnom socializme si podniky zriaďovali svoje učňovské strediská – kde sa tie dobré spôsoby stratili? Načo nám bude napr. tisíc politológov, keď nebude mať kto opraviť vodovodný kohútik.

Tak aj politikov máme dosť… Čítala som prieskum, kde sa v rebríčku najhodnotnejších povolaní na prvom mieste ocitli učitelia…

– To je chvályhodné. Ja si učiteľov vážim, viem, že oni majú v rukách, ako bude vyzerať naša mladá generácia.

Novinári boli na 26. mieste. Horší od nich boli už len politici… všímaš si, aké je to nepopulárne povolanie?

– Môžem odpovedať úsmevne? Našťastie, svoje poslanectvo nepovažujem za povolanie, ale za poslanie.

Dopili sme kávu, ďakujem.

 

 

 

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie: 0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201