INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

Bohom zabudnuté deti

Bohom zabudnuté deti

Žijeme medzi nimi a nepoznáme ich. Kto sú Staropetržalčania, akí sú to ľudia? Sú úprimní, milí, zábavní a pohostinní, o tom sme sa presvedčili na stretnutí rodákov Staropetržalčanov v priestoroch jedálenského zariadenia Domu sociálnych služieb na Poloreckého ul. č.2 v Ovsišti.

Posedenie rodákov zorganizovali dvaja kamaráti, Petržalčania Rudolf Pelikán a Rudolf Gemetner. Po úvodných slovách usporiadateľov nechýbala ani milá pozornosť pre staršie dámy, každá dostala červenú ružu. Počas večera sa o dobrú náladu a príjemnú atmosféru starala hudobná skupina. Ako vznikla myšlienka usporiadať toto netradičné stretnutie, opýtali sme sa Rudolfa Pelikána.

Rudolf Pelikán
Rudolf Pelikán

„Nuž, v starej Petržalke sme žili ako jedna veľká rodina, dlhé roky to bola vlastne jedna veľká dedina. Poznali sme sa takmer všetci. Do základnej školy sme chodili na bývalú Stalinovu, teraz Záporožskú ulicu. Ako deti sme mali zmapované všetky ovocné záhrady v širokom okolí, hrať sme sa chodievali do okolitých lesov, kúpať a korčuľovať na prírodné jazerá Pečňa, Ovsište a kúpalisko Lido, neskôr postavili kúpalisko Matador. Často sme preliezali aj vojenské bunkre pri hraniciach. Kultúrne a športové vyžitie v tých časoch bolo tiež zaujímavé, okrem kolotočov v Lunaparku či viacerých futbalových ihrísk, dostihovej dráhy, mali sme tu kiná Iskra a Partizán. Náš petržalský svet sa nám začal rúcať začiatkom sedemdesiatich rokoch, keď buldozéry začali rúcať staré rodinné domy. Boli síce bez kanalizácie a iných vymožeností modernej domácnosti, ale boli útulné a so záhradou. Paneláky rástli ako huby po daždi, a tak sme sa roztratili v betónovej džungli. S myšlienkou usporiadať stretnutie spolužiakov, kamarátov a bývalých susedov som koketoval už niekoľko mesiacov. Často spomínam na staré zlaté časy. Slovo dalo slovo a výsledok vidíte v tejto preplnenej jedálni.“

Riaditeľ Ján Gregor a  učiteľ Ľuboš Hanák
Riaditeľ Ján Gréger a učiteľ Ľuboš Hanák

Medzi mnohými vzácnymi hosťami sme našli obľúbeného triedneho učiteľa zo ZDŠ Záporožská Ľuboša Hanáka (79), ktorý učil na škole 50 rokov. Na stretnutí bol obkolesený bývalými žiakmi, ktorí sa netajili, že majú už vnúčatá. Pri spoločnom stole sedel aj Ján Gréger (80), ktorý 43 rokov učil a časť z toho vykonával funkciu riaditeľa na ZŠ Lisenková ulica, neskôr premenovaná na Makarenkovu.

Ján Gregor a jeho žiaci
Ján Gréger a jeho žiaci

Jeho bývalí žiaci živo diskutovali a spomínali na školu a rôzne zážitky zo školských lavíc. Pri stole sedela aj nenápadná starenka Alžbeta Záhorcová (83), narodila sa a bývala v Ovsišti, teraz býva v Dome sociálnych služieb. Na zvráskavenej tvári bolo vidieť, že si veľa prežila, v ruke držala hnedú paličku. Pri všetkej skromnosti nakoniec sa predsa len rozhodla porozprávať svoj príbeh.

Alžbeta Záhorcová
Alžbeta Záhorcová

„Druhýkrát som sa narodila, keď som mala 14 rokov. Na tú strašnú udalosť neviem zabudnúť, sprevádza ma po celý život. Boli sme vtedy ešte deti a hrali sme sa pred domom. Najskôr sme počuli húkať sirény a o niekoľko minút silný zvuk motorov lietadiel. Prvý nálet amerických bombardérov na rafinériu Apollo bol 16. 6. 1944 približne o 9. 30 h. Apollka dostala priame zásahy leteckých bômb a horela. Mesto bolo plné dymu. Druhý nálet bol asi okolo 10. h. V ten deň sme dvakrát utekali do útrob rodinného domu v Ovsišti. V pivnici nás bolo ukrytých 13 detí, keď dom dostal priamy bombový zásah, steny sa zrútili na nás. Bola som ťažko zranená a môj trojročný brat zahynul, aj všetky ukryté deti. Nepamätám si, kto ma vyhrabal zo sutín, prebrala som sa v nemocnici a zo zranení som sa liečila dlhé mesiace. Dnes si na túto hrôzostrašnú udalosť už nikto nespomenie.“

Náš rozhovor prerušila obsluhujúca čašníčka, ktorá priniesla plató plné vyprážaných kuracích rezňov s ryžou, večeru pre hostí. Atmosféra v jedálni bola vynikajúca. Rodáci sa konečne po rokoch stretli. Mali si čo povedať, vymenili si kontakty. Navzájom sa dohodli, že sa budú stretávať častejšie.

To sú rodáci Staropetržalčania
To sú rodáci Staropetržalčania

„Nultý ročník sa nám podaril aj napriek tomu, že sme nepozvali všetkých rodených Petržalčanov, nemáme na nich kontakty. Verím, že na ďalšie stretnutie sa nám prihlásia,“ povedal na záver Rudolf Gemeiner.

R. Pelikán a R. Gemeitner rozdávajú ruže
R. Pelikán a R. Gemeitner rozdávajú ruže
  • Viera Kubalová

    Pán riaditeľ Ján Gréger je úžasný človek a nezaslúži si,aby sa mu skomolilo meno! JÁN GRÉGER!

    • adminPN

      ďakujeme za upozornenie. Chybu sme opravili. (redakcia PN)

      • Nadežda Chrapčiaková

        Dobrý deň, hľadám, kedy a kde bude stretnutie tento rok a tak som natrafila na tento článok. Je fajn, že ste opravili meno pána Grégera, ale čudujem sa, že ste neopravili tie ostatné fakty. Makarenkova ulica existovala súčasne s Lysenkovou, ktorá do nej ústila – ale myslím, že len schodmi, lebo tam bol výškový rozdiel. Na Makarenkovej ulici bola najprv dvanásťročná škola. Môj brat na ňu začal chodiť ako prvák v roku 1961. Keď postavili Základnú deväťročnú školu na Lysenkovej ulici (teraz je to bulharská škola Boteva, ulicu neviem, je tam pešia zóna), z dvanásťročenky na Makarenkovej ulici sa stala Stredná všeobecnovzdelávacia škola (s maturitou), asi tak v roku 1965 alebo skôr a všetci žiaci odtiaľ prešli na Lysenkovu. Zhruba v roku 1970/71 sa z nej stalo gymnázium. Teraz je to Gymnázium Alberta Einsteina a Makarenkova ulica sa volá Einsteinova. Z ostatných ulíc sa zachovala Záporožská, kde aj vtedy bolo Zdravotné stredisko pre celú Petržalku. Jej pokračovaním po križovaní Zväzáckej ulice bola Stalinova, ktorá sa po páde kultu osobnosti premenovala na Zadunajskú. Tam bola ďalšia Základná deväťročná škola. Tá budova ešte existuje tuším je tam miestny úrad, ale neviem to určite. Ešte sa zachovala Rusovská ulica a všetko, čo je od nej na západ a od Kopčianskej na juh. Nové budovy sa stavajú, ale ulice, myslím, ostali. Čo bolo na východ od Rusovskej, teda to staršie, sa zrovnalo so zemou a postavilo sa úplne nové mesto. Ešte tam spoznám pár gaštanov zo starých čias, podľa nich viem, kde asi som. Dlhé roky som mala traumu z toho vytrhnutia aj s koreňmi, z toho, že sa nedá vrátiť na miesto môjho detstva, lebo už neexistuje. Búrali nás, keď som mala 24 rokov. Takže len cez ľudí pri stretnutiach sa môžem vrátiť na „miesta môjho detstva“.

        • Nadežda Chrapčiaková

          Musím sa opraviť. Zo ZDŠ Zadunajská je teraz Súkromné gymnázium Mercury.

  • Beki Bety

    Som
    skutočne zhrozená z množstva dezinformácíí, ktoré sú v texte, ale najmä
    z „výkonu“ pána „organizátora“. Pán Pelikán dobre vie, že prvá
    stretávka Staropetržalčanov sa konala minulý rok v reštaurácii Pod
    dubom. Teraz som mimoriadne rada, že sme mnohí Pelikánovu výzvu stretnúť
    sa „na vstupenku“ na FB stránke „Stará Petržalka“ zámerne odignorovali.
    Týmto článkom sa potvrdili moje vnútorné úvahy.
    Povrchnosť dnešných „odborníkov“ sa v článku prejavila minimálne v týchto informáciách:

    „sme chodili na bývalú Stalinovu, teraz Záporožskú ulicu“ – Stalinova sa nikdy nestala Záporožskou
    „začiatkom sedemdesiatich rokoch“ – sedemdesiatYch
    „pán Hanák zo ZDŠ Záporožská“ – ??? nie náhodou Zadunajská, či Stalinova?
    „ZŠ Lisenková ulica“ – LYsenkova (tvrdé y a krátke a)
    „ZŠ
    Lisenková ulica, neskôr premenovaná na Makarenkovu“ – ten, kto vie, kde
    bola Lysenkova, ani nepomyslí, že by sa mohla premenovať na Makarenkovu

    • Beki Bety

      A ešte – > rokoV..nie rokoch.

      Priamo v Petržalských novinách sú niektoré gramatické chyby opravené, ale obsahové nie.

    • Zuzka

      uplne svami suhlasim + pan Hanák sa volá Ľudovít a nie Luboš pozdravujem deda:)

      • zlatica

        pan učitel sa volalKarol Hanák,ja som tam chodila do školy vtedy to bola Zadunajská ešte tam bol aj učitel Sovička to bol taký fešák učil chemiu a fantasticka pani učitelka Oravcová a mnoho inych.boli to 70 roky.a hanák nás učil hrať hadzanú bol trénér.tak asi tolko.

        • susie

          Nie pani zlatica vola sa LUDOVIT HANAK. :) je to moj dedo tak sa nemozem mylit :)

  • bd

    kam sa treba ozvat na dalsie stretnutie starych petrzalcanov

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie:0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201