INZERCIA  +421 905 273 416, +421 905 273 414

Na prvej vete záleží

Na prvej vete záleží

Tak by som nazvala stretnutia s človekom, ktorý vážil slová a ukladal ich do viet ako zlatník: opatrne, s citom. S človekom, ktorý pozorne sledoval život, jeho prúd. Ktorý mal rád kontinuitu, mal rád poriadok, mal rád krásu, mal rád pokojne plynúci čas, mal rád ľudí, mal rád harmóniu. Nadovšetko mal rád kultúru. Neraz som od neho počula: kultúra je v našom živote najdôležitejšia.

Ladislav Ballek, južan, ktorý všade kráčal nenáhlivo, ale nikde neprišiel neskoro. Spisovateľ, ktorý do slovenskej literatúry vniesol mestskú noblesu a ľudovú vrúcnosť, do slovenskej kultúry zmysel pre porozumenie a účasť. Ladislav Ballek bol muž vľúdny, jemný, zdvorilý, pretože bol múdry: z rodného domu si odniesol múdrosť, že ak chcete, aby vás naozaj bolo počuť, musíte hovoriť veľmi ticho. Iba vtedy čujný poslucháč zbystrí aj svoje vedomie, nie iba sluch. Vyberám z posledného rozhovoru, ktorý som s ním viedla.

Rád spomínaš na svoje rodinné prostredie, dokážeš ho podávať až s fotografickou presnosťou…

– Otec nás vychovával predovšetkým v duchu mestskej kultúry, tvrdiac – a dávam mu za pravdu – že ľudová kultúra je geniálna, ale na správu štátu už nestačí. Na tú už treba kultúru urbánnu: geniálna kultúra Šariša nemôže spravovať priestor hoci Hontu alebo Horehronia.

Krásne rozprávaš – aj v Južnej pošte – o svojej mamičke…

– Otec pochádzal z Oravy, mamička sa skôr orientovala na Spiš, na kultúru našich predkov, teda tých, ktorí prišli voľakedy dávno z Nemecka, a rozprávala nám fascinujúce príbehy. O každom prameni, o každom kúsku lesa sa v Starej Vode, kedysi nazývanej Altwasser, nejaký rozprával. Ako chlapca ma prekvapilo, keď povedala: „Zahučal vietor a lesom nad rodným domom preleteli lesné kone.“ Opýtal som sa: „Mamička, ty si ich niekedy videla, tie lesné kone?“ „Nie. Sú zelené ako les a otvorenými očami ich nevidíš. Zavri oči, uvidíš ich,“ odvetila. Mamička bola vynikajúca rozprávačka; príbehy, ktoré mi rozprávala, mi veľmi utkveli v pamäti. Musím sa priznať, že jej rozprávačskému talentu sa nevyrovnám.

Ako si dospel k svojmu vnútornému pokoju, k tej svojej vyrovnanosti?

– Náš otecko nás učil zásade, že pokrok je krok za krokom a nie prevrat za prevratom. Každý prevrat či už osobný, alebo spoločenský, aj keď je nevyhnutný, je úvod do veľkého zmätku. Jednoducho, náš otec, inak štátny zamestnanec, ktorý nosil rovnošatu, dbal, aby sme sa vedeli ovládať. Napríklad nemal rád, keď sme gestikulovali rukami povyše pliec. Zakaždým nás chytil za ruku a povedal: „Miernejšie. Až tak sa neprezrádzaj. Ovládaj sa.“ Hovorieval, že my, jeho deti, už nebudeme orať s volkami a kosiť trávu kosou. Že budeme najskôr pôsobiť na verejnosti, v štátnych službách, takže sa musíme naučiť aj tak trošku predstierať. Keď prídete za lekárom, nemôže vás predsa prijať s poznámkou: „Dajte mi pokoj, pohádal som sa s manželkou, príďte zajtra.“ Musí vás ošetriť s tým najväčším záujmom. Takisto sa musí správať učiteľ a každý človek vo verejných službách. To súkromné má riešiť len doma.

Nikdy som ťa nevidela rozčúleného, už vôbec nie hromžiť na niekoho…

– Vstupovať do dialógu áno, ale hádať sa nemá nijaký zmysel. Lebo keď sa človek nahnevá, stráca zrak. Nevidí dobre. Je to zbytočná strata energie, vadiť sa s niekým o ničom. Tú duševnú energiu, ktorú človek má, má sústrediť na tvorbu, nie na nivočenie.

Na to treba asi veľmi pevnú výchovu – dospieť do takého štádia.

– Obávam sa, že deti sa učia, ale nevychovávajú. Keď som zamladi chodieval na futbalový tréning, býval som na ulici, na začiatku ktorej stálo gymnázium. Keď som sa obliekol do športového oblečenia, zaznelo vždy od mamičky alebo od otecka: „Takto oblečený nechoď okolo gymnázia! Znevážil by si svojich profesorov, keby si ich v takomto odeve pozdravil!“ Musel som ísť na futbalové ihrisko cez park a okrajom mesta. Okolo gymnázia som mohol prejsť len slušne oblečený. A keby ma bol videl otec, že hovorím s dospelým s rukou vo vrecku, tak by ma možno aj potrestal, hoci to nerobil. Keď nastúpili do autobusu dospelí, všetci sme stáli, kým si oni nesadli. Nikto z detí sa neopovážil sadnúť si skôr, lebo keby sme to spravili, žalovali by na nás rodičom: Celé mesto nás vychovávalo. Nielen rodičia a učitelia. Mladí sa učia, ale nie sú vychovávaní. Zlyháva kultúra a obávam sa, že to nakazí všetky oblasti života.

Viem, že za kardinálny problém dneška považuješ zlyhávanie kultúry. Nerieši teda všetko trh?

– Trh je dobrý sluha, ale zlý pán. Dokonca niet horšieho pána. Dnes sa žartuje – keď už kradneš, ukradni aspoň milión, lebo inak budeš sedieť. Ten vtip nevznikol náhodou, bohužiaľ. Rozdiely, ktoré vznikajú, sú príliš veľké a majú negatívny vplyv. Dnes je jedinou výrobnou silou ľudský duch. Musí byť vzdelaný, ale aj kultivovaný, inak nebudeme mať nijaký vzťah k inému človeku. Budeme myslieť len na to, čo si kúpiť, ako sa mať, budeme sa báť o seba. Lebo krutých, bezohľadných činov pribúda. Nemôžeme byť všetci lekárnikmi, učiteľmi či vojakmi. Každá profesia a každý človek sú dôležití. Naozaj nie je jedno, ako žijú ľudia. Trápi ma, keď vidím hoci aj bezdomovca spať pod plachtou za zimy, aj ak si za to trebárs môže sám. Akí sme, za to môže naša kultúra, a človek mi nemôže byť ľahostajný. Bez neho by som ani nepísal. Nemal by som komu.

Môj debut sa volá Lastovičie hniezdo.

„A ty vieš, čo hovoria na Spiši lastovičky, keď odlietajú do teplých krajín?“ pýtal sa ma Laco. A ja, Spišiačka, som nevedela. „Ta dovidzeňa…“ A mne je dnes smutno, že mu už môžem povedať iba zbohom. A ďakujem aj za tento rozhovor, rozprávali sme sa a nevedeli, že naposledy.

Na fotke: Historický okamih – prvý január 1993, zrod Slovenskej republiky. Poslanci NR SR Peter Weiss, Ladislav Ballek a autorka namiesto bujarých bratislavských osláv sadli do auta a položili kyticu ruží k pamätníku Milana Rastislava Štefánika na Bradle. Bol to nápad spisovateľa a vlastenca L. Balleka. V tichosti, bez publicity. Zato s jasným vedomím kontinuity, na ktorej Lacovi Ballekovi tak záležalo.

 

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie: 0905 273 416, 0905 273 414
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201