INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

Tancujú pre radosť a zdravie

Tancujú pre radosť a zdravie

„Aby bola hodina tanca úspešná je potrebné vystihnúť správnu atmosféru. Preto skôr než začneme sa s účastníkmi krátko porozprávam. Keď mi prvý krát prišli o paličkách, v prichystanej hudbe som rýchlo hľadala niečo pomalšie, plná obáv z ich zdravotného stavu. A oni mi po tretej skladbe hovoria: Pani Vierka, niečo rýchlejšie tam nemáte?“

Na ďalšiu hodinu som im v mojej obrovskej zbierke CD tri noci hľadala pomalšiu sambu, ktorú si vypýtali. Podarilo sa, vravím si toto by mohli zvládnuť. A keď som ju pustila – oni len –„Minule ste mali rýchlejšiu. Dajte radšej tú!“ Zo začiatku som sa ozaj bála, aby sa niekomu niečo nestalo, tým skôr, že ak prídu dvaja páni, tak sa pretekajú, kto je zdatnejší tanečník. Dnes už viem, že napriek všetkému vedia kde sú ich hranice. Po skončení hodiny si zas vezmú svoje paličky a  opatrne odkráčajú.“ – Pani Vierka Sádovská je presne taká ako si predstavujete baletku. Jemná dáma s ladnými pohybmi, láskavým srdcom a neuveriteľnou energiou učiť tanec štvorročných aj sedemdesiatročných. V roku 1990 založila Tanečnú školu a súbor  Nezábudka a vychovala tanečníkov, ktorí nastúpili na dráhu  v profesionálnych tanečných telesách a v divadlách doma i v zahraničí. V roku 2012 spolu s Timoteou Vráblovou vytvorili Divadlo čítania Gunill pre čítanie s porozumením. V roku 2015 získala Ocenenie Kultúrno-osvetový pracovník Petržalky. A pred dvoma rokmi sa úspešne pustila do ďalšej výzvy – pomáha pri tréningu krasokorčuľovania. Na našom prvom stretnutí počas kurzu pre deti mi povedala vetu, ktorá dokonale vystihuje aká je učiteľka: „Ja musím deti najprv pre tanec nadchnúť a až potom ich začať učiť.“

Myšlienka tanečných kurzov pre seniorov vznikla pre troma rokmi v spolupráci s dramaturgom Domu kultúry Lúky. Poprosil ju, aby so žiakmi z nezábudky vystúpila na Seniorfeste, na ktorom zároveň zorganizovali pilotnú tanečnú hodinu a ako M. Kaža hovorí prepojili generácie tancom: „Náš dom kultúry je i v okolitých mestských častiach vyhlásený svojimi tanečnými zábavami pre seniorov. A dokonca k nám niektorí chodia „okukávať“ ako to robíme, aby si to aj vo svojich domoch kultúry vedeli tiež tak spraviť. A musím povedať, že nás teší ako ich inšpirujeme. Náš tanečný Nedeľný čas o tretej je mimoriadne obľúbené podujatie so špecifickou atmosférou doslova na kožu ušité pre našich seniorov. Napriek tomu musím s ľútosťou konštatovať, že zaplatiť 3 eurá vstupné je pre niektorých problém, čo je skutočne veľmi zlé vysvedčenie pre našu spoločnosť. Keď sme videli na tanečnej hodine Seniorfestu, koľko radosti im tanec prináša hľadali sme ako im ho sprístupniť ešte viac. A len vďaka Vierkinej veľkorysosti viesť tanečný kurz pre seniorov nezištne, sme ho mohli otvoriť za symbolické euro. A nebojím sa tvrdiť, že za tri roky čo sa koná z neho nik neodchádzal nespokojný a že dostál menu, ktoré sme mu vybrali – Tancujeme pre radosť a zdravie.“

Viera Sádovská vedie tanečné kurzy v DK Lúky už neuveriteľných 27 rokov. Najprv pre deti, neskôr pre deti svojich žiakov a napokon aj pre maminy i deti súčasne. Vystúpenia jej tanečnej školy sú nedielnou súčasťou programov v dome kultúry. A práve jedno z vystúpení jej žiačok inšpirovalo i dámy z tanečného kurzu pre seniorov, aby si trúfli pripraviť vystúpenie pre publikum na vianočnú zábavu v roku 2015.

V. Sádovská: „Raz tak po vystúpení na nedeľnej tanečnej zábave prišlo za mnou pár dám, že či by som niečo nenacvičila aj s nimi. A ja, že jasné, nie je problém. Tak sme začali a šlo im to naozaj dobre. Keď prišiel posledný deň prípravy pred nedeľným vystúpením prišli za mnou a že: „Vierka, my sme si to rozmysleli. Netrúfame si.“ Medzičasom som zlanárila moje dievčatá z Nezábudky a nacvičili sme to isté ako podpora, nech dámy nie sú na javisku sami, lebo som tušila, že to pre nich nebude také ľahké. Tak im teda vravím, dievčatá idete len vy, program je sľúbený, niekto vystúpiť musí. V nedeľu hodinu pred vystúpením sa s dievčatami pripravujeme a zrazu niekto klope na dvere: „My sme si to rozmysleli. Ešte to s nami skúsite?“ Nakoniec sme miesto jednej skladby, čo sme boli dohodnuté, tancovali päť kôl a pridala sa celá sála. Dámy boli šťastné, že to dali a ešte s takým úspechom. Ja aj moje baby sme z toho mali obrovský zážitok. Bola to taká atmosféra, v ktorej sa z malej veci stane úžasná udalosť, na ktorú sa ešte dlho spomína. A je veľká škoda, že zopakovať tú slávu nám tento rok pokazila chrípka, ktorá skosila ešte aj mňa.“

Pani Vierka Sádovská sa k tancu dostala ako štvorročná. Kvôli zdravotným problémov potrebovala cvičiť a keďže jej staršia sestra chodila na základnú umeleckú školu, chcela tancovať aj ona. Aj o rokoch driny a prekážok rozpráva s humorom a láskavosťou „Mama mi vravievala, že som si ten tanec doslova vyrevala. Také malé dieťa totiž vtedy do kurzu nechceli, až kým učiteľke z plaču na chodbe nepraskli nervy. Otvorila dvere a vraj – tak teda poď. Po hodine mame povedala že si ma necháva a tak to celé začalo. Už vtedy som všetkým hovorila, že budem baletka. Doma na moje reči nič nedali ale na tanec ma poctivo vodili. Keď som bola piatačka na základnej škole otvorili pokusný ročník – prípravku pri konzervatóriu, do ktorého som sa dostala cez ich  konkurz, ktorý robila na ZUŠ–kách. A potom som brala ako samozrejmosť, že budem v štúdiu pokračovať na konzervatóriu. Doma z toho ale bola vojna lebo moji rodičia ma radšej chceli vidieť na gymnáziu ako sestru. A ja, tá poslušná dcéra svojich rodičov, som si suverénne bez opýtania vypísala jedinú prihlášku práve na konzervatórium. A ako druhú školu SĽUK. To preto, že manžel mojej pani učiteľky bol SĽUK-ár, občas jej chodil vypomáhať a vždy mi vravel, že ak ma nevezmú na „konzervu“ berie si ma do SĽUKU. A to mi stačilo nepátrala som čo je to vlastne za „školu“, hlavne že sa tam tancuje.

Moji rodičia sa napokon zmierili aj s tým, že na gymnázium nepôjdem ale držali ma pekne pri zemi aj vďaka tomu mi prijatie národného divadla už v 16-rokoch nestúplo do hlavy. Hlavu som mala v oblakoch a ani som netušila, že tanečníci odcestovali točiť Ein kessel buntes do NDR a tak z konzervatória nahnali všetko, čo malo ruky, nohy a hlavu, aby mal kto zaskakovať v Popoluške. Po tomto predstavení, pravda nechali v divadle len mňa a jednu piatačku. A ja celá šťastná: Mami, vybrali si ma do divadla!“ A mama len: „ Vráť sa na zem a choď umyť riad a uvidíme po prvej skúške.“ A mala veru pravdu, po prvej skúške som letela dom s plačom, že už sa do divadla nevrátim. Bolo to drsné keď sa objavil vtedajší umelecký šéf baletu Jozef Zajko s mokrým uterákom na pleciach, po ťažkej noci mimoriadne nepríjemný. A jeho slová na privítanie nás, takých pyšných že sme boli vybrané boli: „A tieto dve šťandy sú tu na čo?“ A do toho ešte škola, ktorá trvala na tom, že si nesmiem zhoršiť priemer inak v divadle skončím, lebo som len druháčka.

Napokon mi dovolili divadlo na 12 hodín týždenne. Takže v škole od pol ôsmej do obeda tréningy a od jednej do siedmej večer normálnu školu a potom som letela do divadla ak bolo predstavenie. Vďaka tomu ja dnes stíham všetko, lebo mám deň zorganizovaný doslova na minúty. Po prvej skúške som sa v divadle oťukala, riadila som sa mojou pani učiteľkou zo školy, ktorá mi radila všetko sledovať a skúšať si. Až prišlo k záskoku.

Mala som zaskakovať za pani, ktorá bola dva razy staršia. Tiež išla do Ein kessel buntes. Povedali mi, že budem hrať v druhom dejstve dvornú dámu. Keďže som hrala v prvom a treťom, nemohla som byť počas predstavenia v zákulisí a tak som netušila o čom je a šéf mi len povedal, že veď uvidím na predstavení. Samozrejme, že mi neporadil ani nik iný, vraj to bol akýsi krst ohňom. Takže čo robiť som, vedela len z pokynov mojich spolu tanečníkov priamo počas predstavenia. A potom prišiel najväčší trapas v mojom živote. Otočila som sa na pokyn spolu tanečníka ale tie obrovské šaty dvornej dámy s ťažkou krinolínou nie. Zostali stáť a ja som mala dekolt na chrbte. Obrovský rehot mojich kolegov a ja som bola hotová. Vravím si: „Výborne Viera, toto je tvoje prvé a zároveň posledné predstavenie.“ Po predstavení došiel  maestro šéf a robil strašný krik ale musím povedať, že hlavne na garderobierku, že  na mne kostým nezašila, len zopla zapínacími špendlíkmi.  Tak to bolo moje prvé veľké predstavenie. A potom už to šlo postupne, záskoky boli stále väčšie a dôležitejšie.

Mala som práve krásnych 22 rokov, keď som si na tréningu pretrhla väzivá na nohe. Lekári po roku liečenia rozhodli, že s tancom som definitívne skončila.  A mne sa zdalo, že skončil celý svet. Môj detský sen, ktorému som podriadila celý dovtedajší život a ktorý som žila skončil. To je život tanečníka. Vtedy mi pomohla profesorka pedagogiky  Oľga Markovičová: „ Viera, to sú len lekári. Tú nohu vláčiš ty, počúvaj svoje telo.“ Všetci mi radili, že som ešte mladá nech idem študovať niečo iné tak som si vybrala pedagogiku klasického tanca. Učím už 37 rok, z toho 27 rokov v Dome kultúry Lúky. Noha sa postupne dala do poriadku, okrem špičiek spravím všetko a nesmiem nosiť opätky. Mám prácu ktorú milujem a som šťastná, že ju môžem robiť. Učila som veľa detí, veľa ľudí, veľa rodín a manžel sa vždy desí keď sú voľby, že nám cesta bude trvať hodinu, lebo ZASE niekoho stretnem.“

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie:0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201