INZERCIA +421 905 273 414, +421 905 273 416

Električka a iné súvislosti (3)

Električka a iné súvislosti (3)

Niet nad vlastné videnie, počutie, cítenie, poznanie. Osobné prežitie. Nie rokom,  ale rokmi až desaťročiami. Reč je o električke – neelektričke v Petržalke. Tá, čo mala  jazdiť a končiť na desiatej zastávke v Janíkovom dvore už v roku 2015. Potom v roku 2018. A potom ďalšie potom – rok 2020. Ani ten už nebude. Lebo iné potom, aspoň podľa magistrátu hl. mesta, má byť až v roku 2023… 

Petržalsko-potemkinovsky

Električka jazdí aj nejazdí. Od tretej zastávky za Starým mostom, na Jungmannovej ul., niet do Janíkovho dvora žiadnych koľají. A mali byť. Už pred tromi rokmi. Až prekvapujúco ľahko, priam ľahostajne zaregistrovali Petržalčania nový termín dokončenia výstavby električkovej trate o ďalších päť rokov. Akoby nešlo o roky, ale o dni. Hore-dole. Akosi nepočuť ani petržalských poslancov – miestnych, mestských, krajských. V nevýznamných záležitostiach buntošia obyvateľov, spisujú petície, tlačia sa do médií. Zdá sa, že si privykáme na to, že čo malo byť, nie je, a čo nemalo byť, je. A (osudovo?) sa s tým zmierujeme. I keď na vyjadrenie jednotlivcov zasa nie až tak všeobecne. Tí, ktorí nepodľahli ošiaľu mediálne vnucovanej participácie, vypĺňaniu dotazníka s otázkami, kto kde venčí psa, koľkokrát chodí k Chorvátskemu ramenu, na pikniky, čo rád najčastejšie robí a iné „objavnosti“. Vraj výpovede obyvateľov majú napomôcť urbanistickej štúdii, centrálnej rozvojovej osi Petržalky, mestskému parku, územnému plánu, až napokon aj električke. Citujme však výrok, ktorý odznel v komerčnej TV: No, pochybujem, že ja sa toho dožijem. Viete čo, už to tak dlho trvá, že neviem, ja strácam nádej.“

Dotazník nie je električka. Neodvezie, nedovezie. Ani Petržalčan nie je knieža Potemkin.

Menšina nie je väčšina

Výsledok ankety – participácie je tiež už známy. Do 20. marca vyplnilo dotazník 2 600 respondentov. Keďže to nebola len miestne petržalská záležitosť, ale výzva na „zapojenie sa“ všetkých Bratislavčanov do tvorby centrálnej rozvojovej osi Petržalky, potom ilustračne uvediem iné čísla, aby sa pri vyhodnocovaní nepodľahlo inému ošiaľu. Bratislava má evidovaných 400-tisíc voličov, z nich Petržalka 100-tisíc. Potom v pomeroch – z koľkých sa koľkí zúčastnili – treba vidieť skutočnú výpovednú hodnotu ankety, hodnotu participácie. Aby sa dosiahnuté percentá na úrovni štatistickej odchýlky nevydávali za rozhodujúce priania obyvateľstva. Že „Petržalčania to tak chceli!“ (Ak nie všetci, tak aspoň väčšina, všakže!?)

Aby sme si rozumeli, neznevažujem participáciu, účasť obyvateľov na tvorbe svojho okolia, prostredia, ich právo sa vyjadriť, prejaviť vôľu, prianie. (Veď koľko sme si sami okolo panelákov urobili, postavili, posadili, a nikomu sme o tom nehovorili…) Len ju nepovyšujem (lebo absolútne uprednostňujem – o odborných veciach majú rozhodovať odborníci, tí, ktorí vedia, poznajú, rozumejú, a nie tí, čo si len myslia, že… !), nedvíham na Olymp všeobecnej, väčšinovej vôle celej Bratislavy, celej Petržalky. Lebo to tak nie je! Ani ju nemožno za takú vydávať, ani nemá, či doslova nesmie komukoľvek v najbližších komunálnych voľbách na akúkoľvek želanú miestnu či mestskú funkciu poslúžiť. Menšina nie je väčšina, a naopak. I keď je práve taký spoločensko-politický trend.

Klamaná, oklamaná, sklamaná generácia

Privykli sme na kadečo, na sľuby, na jazvy, vidíme ich takmer štyridsať rokov, čo je čas „merania“ životov dvoch generácií.  Prvá reč o koľajovej doprave v Petržalke je z roku 1980. Nebola prázdna, ani márna, ani papierová. Tí, ktorí do novej Petržalky prichádzali, aby ju „zabývali“ (podľa sociológov ide o povojnovú generáciu tzv. baby boomers, čiže deti ekonomického rozmachu, narodené v rokoch 1946 – 1965), videli  práve v úpravách terénu pod oknami bytov, v kúdoloch prachu, v ťažkom blate, v tonách nákladov dolovanej a odvážanej zeminy, kadiaľ by mala viesť budúca koľajová trať  – inú, lepšiu a zaujímavejšiu budúcnosť Petržalky, než akú im v tej chvíli núkalo holé sídlisko a šeď panelákov. Nádejná, povzbudivá predzvesť, že Petržalka nezostane len na prespávanie, ale že sa bude vo svojom vnútri celodenne koľajovo hýbať, alternatívne obyvateľov presúvať z jedného brehu rieky na druhý. Petržalka s plnohodnotnou dopravnou infraštruktúrou, keďže aj tento druh mestskej dopravy vnáša do prostredia rôzne podnikateľské impulzy, návštevnosť, pracovné a záujmové príležitosti. Niečo z toho je,  niečo nie. To nie znamená – ani metro, ani rýchlodráha a ešte ani „celá“ električka. Generácie „baby boomers“ bola dvojgeneračne (deti, vnuci) dopravne-koľajovo klamaná. Oklamaná. Sklamaná. Núkať jej ako bolestné za štyridsaťročné jazvy pod oknami panelákov dotazníky na ich  spoveď – kde chodia, čo majú a nemajú radi, kde by čo malo byť je však ako kompenzácia neuskutočneného a neskutočného za hranicami súdnosti.  Aspoň mňa, ako jedného z „baby boomers“, dotazník a otázky v ňom tak – radšej pomlčím…

Sedem divov Petržalky a – „nedivy“

Skladali sme si zázraky, ktoré sme tu vo svojich príchodoch nachádzali, ale i tie, ktoré nám rástli či sa menili pred očami, tak ako naše deti. Ako má svet svojich sedem divov sveta, my sme hľadali našich sedem divov – petržalských. Počítali sme ich na prstoch: Sad Janka Kráľa, lužné lesy, Chorvátske rameno, Veľký Draždiak, Divadlo Aréna, UFO na 85 m pylóne Mosta SNP,  petržalské bunkre. Bolo ich aj viac, no niektoré už, žiaľ, nie sú. Pýcha – futbalové ihriská, štadióny. Lebo, kým sa na ľavom brehu Dunaja, vo „veľkej“ Bratislave bývalo a pracovalo, tu, na pravom brehu, v „malej“ Bratislave – Petržalke sa hralo a zabávalo…  A potom ďalšie a ďalšie, čo ešte mohlo ako nové, či iné byť, a – nie je. Nestali sa divmi, iba „nedivmi“.

Viď urbanistická štúdia zóny Veľký Draždiak z októbra 2004. Aký to len mal byť rekreačno-oddychový areál, prírodné kúpalisko! Pravda, nebyť vysokého napätia. Jeho prekládka sa mala uskutočniť v roku 2011. Nestalo sa. Plané sľuby. Stožiare stoja, drôty sa  tiahnu nad vodou, kúpanie je naďalej na vlastné riziko. Budúcnosť Veľkého Draždiaka je jasná a známa. Každé zajtra bude ako včera…

Nik nezrušil ani inú urbanistickú štúdiu tohto územia. Je z roku 2008 a má názov Mestský lesopark Draždiak. Zámer: Skultivovať a upraviť vyše 50-hektárovú lokalitu, aby pribudli chodníky, osvetlenie, prírodné športoviská na rekreovanie všetkých vekových kategórií. Žiadna výstavba nových objektov. To je to pozitívne. Negatívne – treba vylúčiť z projektu výstavbu kanála medzi Veľkým a Malým Draždiakom. Prepojenie ako neprimeraný zásah do prírody. Kompromis bol možný, občiansky odpor však bol silnejší. Urbanistická štúdia išla dostratena.  Z vaničky sa vylialo i dieťa. Škoda…

Nie inak tomu je aj s 9-ha župným pozemkom na Janíkových roliach. Nestojí na ňom areál s multifunkčnou hokejovou halou, plavárňou a hotelom z roku 2010, ani Národný futbalový štadión s kapacitou 25-tisíc miest z roku 2012, ba ani neskorší zábavný park rodinného typu po roku 2015. V súčasnosti vzácne pokosený pozemok nič nestratil na trhovej hodnote 16 a pol milióna eur. Ibaže je – k ničomu.  Rovnakým tónom možno hovoriť o petržalskom ne/parkovaní (rezidenčnom), nepostavení parkovacích domov v Petržalke, aj keď v roku 2000 bola obstaraná štúdia na rozmiestnenie sedemnástich viacpodlažných parkovacích garáží pre státie 3 160 osobných automobilov. A iné…

Nič z toho, z možných ďalších petržalských divov nebolo, nič vo výsledku (okrem slov, sľubov, dokumentov, štúdií), čo možno uchopiť, čoho sa dotknúť, čo použiť, do čoho si možno sadnúť, kde sa pristaviť, oddýchnuť, zrekreovať, zašportovať, cez čo sa dá prejsť, čo využiť – sa  nestalo, lebo sa v politických priekoch premárnilo, v sporoch, klamstvách  spálilo. Aj preto toto písanie – aby takým nebol konečný osud električky na desiatej zastávke v Janíkovom dvore.

Vydavateľ: NIVEL PLUS s.r.o., Ivanská cesta 2D, 821 04 Bratislava
Redakcia: Ivanská cesta 2D, 821 04 Bratislava, email: petrzalskenoviny@gmail.com, tel.: 02/62801182
Šéfredaktorka: Ingrid Jarunková
Inzercia: 0905/273 414, 0905/273 416