INZERCIA  +421 905 273 416, +421 905 273 414

Uniknúť z rozbehnutej lavíny sa nedá

Uniknúť z rozbehnutej lavíny sa nedá

Uniknúť z rozbehnutej lavíny sa nedá, veziete sa ako na hrozivom tobogane
„Keď som sa obzrel za seba, už som videl rozlámaný sneh a obrovské biele kvádre ako sa ku mne valia. V tom to puklo aj podo mnou a už som sa viezol na lavíne. Prvou reakciou bolo skúsiť sa rozbehnúť a tak sa z nej dostať. Ale už to nebolo možné. Pre sebou som videl skalnú stenu do ktorej lavína narážala a odrážala sa od nej.“ – čo sa dialo ďalej a že to nebolo jediné lavínové dobrodružstvo sa dozviete z nášho rozhovoru s Petržalčanom Gerhardom Gašparovičom, ktorý je už 10-rokov inštruktorom snowbordingu vo Vysokých Tatrách.
Ako si sa k snowbordovaniu dostal?

Na ZŠ Černyševského som pred vyše 20-rokmi absolvoval prvý lyžiarsky výcvik ale už od začiatku ma lákalo jazdiť vo voľnom teréne. Ale v tých časoch sa jazdilo na rovných dlhých lyžiach, ktoré sa v prašane zabárali. Preto som si začal všímať snowbordistov a v 19-rokoch sa mi podarilo našetriť na vlastnú „dosku“. S ňou som sa svojpomocne naučil jazdiť na Kolibe. Tri dni som tam šliapal, padal a skúšal až kým som sa nenaučil prvý oblúk. Robil som ho rukami-zubami-nechtami, všetkým čím sa dalo som „zavrtel“, aby som sa prehodil na druhú hranu. A keď som získal stabilitu, balans a skúsenosti s oblúkmi, už som skúšal aj vyššiu rýchlosť a „odkukával“ od iných snowbordistov techniku. Tak som sa sám naučil jazdiť. Chytilo ma to a na hory som z Bratislavy cestoval pri každej možnej príležitosti hoci aj na jeden deň. V roku 2005 som si spravil snowbordový kurz, aby som mohol byť v Tatrách celú zimu ako inštruktor. Vďaka tomu som vhodné podmienky na jazdenie mohol využívať hneď ako nastali a necestovať stovky kilometrov hore-dolu.

Chopok, Lukov kotol
Chopok, Lukov kotol

Takže svahy v Tatrách už dobre poznáš?
Tým, že vo Vysokých Tatrách, konkrétne v Tatranskej Lomnici, pôsobím už desať rokov, mám okolité svahy a žľaby nespočetne krát prejazdené. Po prvotnej nedôvere zo strany Tatrancov a napríklad aj Horskej služby, keď videli, že je pre mňa jazdenie a Tatry všetkým, ako ma všetko zaujíma a na všetko sa vypytujem, postupne ma prijali medzi seba a veľa ma naučili o snehu, lavínach, lavínových sondách, teréne a jeho mapovaní a veľa ďalších vecí o bezpečnom jazdení. Ako inštruktor som mal sezónny lístok, ktorý mal pre mňa doslova cenu zlata, keďže som sa neustále chcel zlepšovať a trávil na svahu každú voľnú minútu.

Súťaže ťa nelákali?
Skúšal som nejaké skokové súťaže a zúčastnil som sa Start Konto Skoč si na Donovaloch. Tam som si prvýkrát vyskúšal big air jump. Rozbehol som sa asi 300 metrov, v plnej rýchlosti 80-90 km/h vyletel do výšky a asi po 20 metrov dopadol na doskočisko. Musím povedať, že som sa ozaj bál ako to dopadne ale pristál som v poriadku. Skákaniu som sa profesionálne nikdy nevenoval a hoci som sa ešte zúčastnil aj iných súťaží, išlo mi najmä o to, vyskúšať si a naučiť sa niečo nové. Stokrát som doskočil v poriadku ale ten stoprvý raz som spadol a pri páde si vykĺbil rameno, s ktorým mám odvtedy problémy.

To ale to nie je to jediný úraz čo sa ti stal pri snowbordovaní. Čo bolo najhoršie, či najnebezpečnejšie?
Pre mňa je najhoršie keď napadne sneh a ja nemôžem ísť jazdiť. To ma bolí najviac. Pri free ride snowbordingu na horách je vždy riziko úrazu alebo lavíny. Mám napríklad žľab, kam chodím jazdiť a trúfam si povedať, že ho naozaj dobre poznám. A opäť, bol som tam stokrát a nič sa nestalo až ten sto prvý raz vo februári 2010. Boli sme tam vtedy štyria a ja som šiel prvý. Dohodli sme sa, že pôjdeme v odstupoch za sebou ale pustili sa príliš blízko za mnou. Zastavil som asi v polovici a skúmal pohľadom, či je to i ďalej prejazdné, keďže tam bolo čerstvo nasnežené a my sme tam boli ako prví jazdiť. A vo chvíli, keď za mnou zastavili sa odtrhla tzv. dosková lavína. Teda celá doska naviateho snehu na pláni sa dala do pohybu. Zistil som to tak, že hoci som vedel, že stojím, sneh okolo mňa sa hýbal a ja som netušil prečo. A keď som sa obzrel za seba už som videl rozlomený sneh, kvádre veľkosti cca 70cm², ako sa ku mne valia. V tom to puklo aj podo mnou a už som sa viezol na lavíne. Prvou reakciou bolo skúsiť sa rozbehnúť a tak sa z nej dostať. Ale už to nebolo možné. Pre sebou som videl skalnú stenu do ktorej lavína narážala a odrážala sa od nej. Takže som si inštinktívne ľahol na chrbát a nohy s doskou dal pre seba ako na tobogane. Čakal som, že nohami narazím do skaly a tá ma odrazí. To sa ale nestalo lebo lavína sa aj so mnou pred skalou stočila a zasypala ma. V tú chvíľu pod snehom som sa ocitol v úplnej tme, cítil som silný tlak ako by som bol zabetónovaný a mal som plné ústa snehu. Hoci to trvalo sotva 10-15 sekúnd, mal som pocit, že je to večnosť. Netušil som koľko snehu je nado mnou, či 20cm či pol metra. Ale už aj málo snehu vie mať poriadnu váhu. Rukami som sa stále odrážal od zeme, aby som ostával na povrchu a sneh ma nezakotvoval pod sebou. Mojím šťastím bolo, že sa lavína zo žľabu rozliala do doliny a tým sa sneh zo mňa zlial. Napokon som mal teda len trochu zasypané nohy a napravil som si vykĺbené rameno, čo mi pri tom mávaní rukami vyskočilo. Môj kamarát lyžiar bol za mnou asi 70 metrov v laviništi, mával mi že aj on je v poriadku. Zvyšných dvoch lavína nestrhla a prišli nám hneď na pomoc. Keďže nám v podstate nič nebolo, vybavili sme to svojpomocne bez zásahu Horskej služby. Po tom prvotnom odlive adrenalínu, ma zaplavil pocit šťastia, prekvapenia, uvoľnenia a iných ťažko opísateľných pocitov, že to dobre dopadlo. Najmä keď som videl tú obrovskú masu odtrhnutého snehu. Naučilo ma to ešte väčšiemu rešpektu k horám. Celé sa mi to dokonca podarilo natočiť na kameru, čo som mal na hlave, na ktorú som v tej chvíli celkom zabudol.

Veľká studená dolina
Veľká studená dolina

To, ako si sa v lavíne reagoval bolo inštinktívne či si vedel ako sa v správať, keď ťa strhne?
Počul som o tom, že treba v lavíne „plávať“ ale nevedel som, čo to znamená. Jednoducho som do tej skalnej steny nechcel vraziť hlavou a inštinktívne náraz stlmiť nohami. Preto som si ľahol a odrážanie rukami od zeme, aby som neskončil pod snehom prišlo rovnako prirodzene.

To ale nebolo tvoje jediné lavínové dobrodružstvo…
Bolo prvé, čo som prežil na vlastnej koži. Okrem neho som bol svedkom ďalších lavín, ktoré sme urezali alebo spadli samovoľne ale nikoho so sebou nevzali. Až na jednu. V ten istý rok, v decembri 2010, na tom istom mieste, v tom istom žľabe. Tentoraz však spadla úplne zhora žľabu, takže bola dva razy dlhšia ako prvá. Išli sme jazdiť ako vždy, už som bol obutý a šiel som sa spustiť. V tom ale kamarát vraví, aby sme skúsili poskákať, či to nie je lavinózne. Nech to spadne pred jazdou. Mne sa to veľmi nepozdávalo, nemal som z toho dobrý pocit ale mal väčšie skúsenosti, tak som nenamietal. Boli sme traja na snowbordoch a jeden na lyžiach. Všetci naraz sme raz skočili. Nič. Druhý raz. Nič. Tretí raz. Nič. Už som chcel ísť, keď vtom povedal, aby sme skúsili ešte naposledy. Skočili sme a prásk! Utrhlo sa to pod nami aj nad nami zľava. Ja som stál prvý nad žľabom, takže ma to hneď strhlo. Aj kamaráta nado mnou, ale lyžiar mu stihol podať svoju palicu a za ňu ho vytiahol von. Ja som sa snažil zachytiť nejakých skál ale už som vedel, že sa von nedostanem. Takže som si hneď ľahol ako predtým, nohy pred seba, odrážať sa rukami. Nič som nevidel, pretože sa všade prášilo a lavína naberala poriadnu rýchlosť. V strede sa žľab lámal na strmší a tam som so snehom vyletel do vzduchu. Letel som niekoľko metrov a dopadol na chrbát. Nanešťastie rovno na skaly, ktoré ešte neboli zasypané snehom. Vyrazilo mi dych a už som sa len modlil, aby to celé skončilo. Čo sa mi zakrátko splnilo, rozvírený sneh sa usadil a ja som sa snažil poriadne nadýchnuť. Pohýbal som rukami, nohami či ich mám v poriadku. Chalani ma zhora nevideli a tak jeden utekal po lopatu a lavínový vyhľadávač pieps, aby ma mohli lokalizovať. A ostatní sa spustili za mnou. Ja som si zatiaľ odhrabal nohy ale chrbát ma poriadne bolel a bol som celý premrznutý. Slnko síce svietilo ale bolo mrazivých -20°C. Keď prišli chalani povedal som im, že som v pohode len som si udrel chrbát a že dole to radšej odšliapem. Ale po pár krokoch som zistil, že to nezvládnem a keďže mám poistenie alpenverein práve pre takéto prípady poprosil som kamaráta aby zavolal helikoptéru. Volali sme priamo číslo 18 155, takže priletela behom chvíle. Spustil sa ku mne záchranár s nosítkami, zabalil ma do nich, privolal helikoptéru, ktorá tam zatiaľ krúžila a zaveseného po ňou ma preniesli na miesto, kde ma mohli naložiť dnu.

foto Brano Molnar Velká zmrzlá dolina, časť tzv. Flaša
foto Brano Molnar Velká zmrzlá dolina, časť tzv. Flaša

Aké to bolo, letieť pod helikoptérou?
Ako vták keď letí, pocit absolútnej voľnosti. A z pohľadu na Tatry z takej perspektívy som aj zabudol na bolesť chrbta a aký som premrznutý. Zároveň som sa hneď obzeral po okolitých svahoch – kde by sa dalo jazdiť do budúcna. Môžem povedať, že môj prvý, a dúfam aj posledný, let so záchranárskou helikoptérou bol naozaj zážitok. V popradskej nemocnici sa podozrenie na zlomené stavce napokon nepotvrdilo, mal som zlomené „len“ štyri bočné výbežky z hrudníkových stavcov a bol som podchladený. Po troch dňoch ma pustili domov s tým, že mi naordinovali mesiac kľudového režimu, žiaden šport a kvalitná strava. To som dodržiaval a všetko sa mi pekne zrástlo. Bolo to pred sezónou, začiatkom decembra, takže som vedel, že ak budem poslušný pacient, ešte ma čakajú aspoň tri pekné mesiace na svahu. A tak aj bolo.

Neodradili ťa tieto zážitky?

Snowbordovaniu sa stále venujem s rovnakým nadšením. Ale keďže už mám rodinu – manželku a dcéru, som ešte opatrnejší. Vylepšil som si svoju bezpečnostnú výstroj, ktorá pozostáva z lavínového batohu K2 FLOAT 30(ktorý sa vám nafúkne za hlavou a pomôže vám zostať na povrchu lavíny), lavínovej lopatky K2 Shaxe, lavínovej sondy BCA 240 cm a lavínového vyhľadávača BCA Tracker 3. Neskáčem už nad žľabom, nezastavujem v strede žľabu ale až na bezpečnom mieste, odkiaľ mám šancu uniknúť z prípadnej lavíny. Mám k horám naozaj rešpekt a verím, že tak ako sa ja správam k horám, tak sa ony budú správať ku mne. To znamená aj chrániť a neznečisťovať ich, naopak ak nejaké smeti na svahu vidím, pozbieram ich. Hory milujem, lebo tam skutočne cítim, že žijem. Tu v meste máme všetko na dosah ruky, všetko je jednoduché. Tam jediný krok môže rozhodnúť o živote a smrti. To, či viete predpovedať počasie alebo ako sa oblečiete. Som tam zodpovedný sám za seba a musím sa vedieť rozhodovať v hraničných situáciách. A to mi dáva silu a energiu do života.

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie:  0905 273 416, 0905 273 414
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201