INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

Pripomíname si 10. výročie úmrtia Maroša Kochanského

Pripomíname si 10. výročie úmrtia Maroša Kochanského

Ako sme sa spoznali… rekreačne stredisko Patince 16.4.1982 presne napoludnie. Prichádza autobus s II. turnusom dobrovoľných funkcionárov SZM na školenie. V autobuse sa vezie aj partia dobrovoľných muzikantov, pripravená večer vyvetrať spevom a tancom funkcionárske hlavy.  Amatérska kapela „Slovlikboys“. Tandem z Vysokej školy Dopravnej  v Žiline Ciller – Fabor, doplnený bratislavskou úderkou Čech – Ťarcha. Repertoár prevzatý, vhodný k pivu (Jóžin z Bážin, Kukurukukúuuu, A ja taká čarna,…), imídž vlastný – tiež vhodný k pivu (tepláky, tričko, baretka).

Prvý turnus je na parkovisku pripravený na odchod do Bratislavy. Pripravený bol, ale menej nadšený, aj chalan s harmonikou. Unavený po celonočnom vyvetrávaní hláv I. turnusu. Pri vykladaní huslí, ozembuchu, gitary a basy bola únava razom preč a rezolútne zahlásil: “Nikam nejdem, radšej zostanem“. Bol Maroš Kochanský. Zoznamovať sa nebolo treba, predvetrávanie sme začali už pred večerou. Keďže sme poznali svoj zdravotný stav, nič nám nebránilo, aby sme hrali spolu až do rána.

lojzo narodky

Zásnuby prebehli, ale k svadbe bolo ešte ďaleko. Maroš mal svoju kapelku – partia spolužiakov z Vysokej školy Ekonomickej – Brzáč, Kochanský a Štalmašek. Harmonika a dve gitarky. Mali vlastné skladby a volali sa LOJZO. Dokonca boli aj na nejakej súťaži. Spojenie by bolo ideálne, ale tých gitár bolo veľa. Prebehlo množstvo bilaterálných rokovaní, Maroš bol tvrdohlavý, a preto až v septembri bolo jasno: 28.9.1982 vznikla kapela LOJZO ako ju poznajú ľudia.

Zamestnanci podnikov a otcovia rodín netušili, aký  kolotoč toto spojenie  roztáča. Zo začiatku sme hrali veľa v Čechách a na Slovensku nás ľudia ani nepoznali. Maroš, ktorý mal obrovskú invenciu a od boha talent, nosil neustále nové a nové pesničky a nápady. Niekedy také šialené, že aj my sme hovorili: tak toto snáď nie! Ale my, ako podobne postihnutí, sme ich uviedli do života a poznáme ich všetci doteraz. Maroš svoj počiatočný hendikep – veľkú trému na javisku,  zakryl obrovským nasadením a pracovitosťou. Čím ďalej, tým  boli jeho nápady geniálnejšie.

Rozbehnutý vlak sa už nedal zastaviť a ani len pribrzdiť. Stovky koncertov, klipy, filmy, divadlo, každé dva roky platne či CD. Hlavný ťahúň Maroš nedal sebe ani nám vydýchnuť. Bol ctižiadostivý a tvrdý k sebe aj ku kapele. Demokracia odtiaľ potiaľ. Ale inak sa asi nedalo. Jeho potenciál mal však aj jedno negatívum – dovolil nám všetkým ostatným zlenivieť. Pretlak nápadov ho potlačil aj do jeho individuálnych projektov (nelojzovské piesne, divadlo, muzikály). Aj keď rozdelenie Československa spôsobilo, že sa zmenšil trh na tretinu a za rieku Moravu sme chodili čoraz menej, aj tak tých vystúpení bolo ročne do stovky. A keďže sme všetci chodili poctivo do civilných zamestnaní, na koncerty sa vyrážalo v piatok poobede. A bolo aj tak, že za víkend 5 koncertov. Rekord je 5 koncertov, ale za 24 hodín. Toto všetko  bolo možno aj príčinou, že kapelou nelomcovala ponorková choroba, ale všetci sme sa tešili na piatok.

Maroš sa tiež tešil a hovoril, že on kapelu nikdy nerozpustí a nedopustí, aby sme sa rozpadli. Jeho pamätná veta bola: „Vymrieme ako mamuty“.

Lojzo

Prvý veľký výkričník dostal paradoxne Maroš a s ním aj my všetci v roku 1997. Mysleli sme, že s entuziazmom a nasadením zohráme vyrovnanú partiu s basketbalovými šampiónkami SCP Ružomberok. Hlboko sme sa mýlili a aj keď to bola šou, bol to aj debakel. Pri pekných dievčatách sme zabudli, koľko máme rokov a kíl. A nielen to, Maroš dostal infarkt. Nútená prestávka a zamyslenie. On sa zamyslel a bol materiál na ďalšie CD „Laz Vegaz“. Po nútenej pauze sme znova naskočili na rozbehnutý vlak a prichádzali nové nápady a projekty (napr. Lojzovanie).

Medzi koncertovaním vo Vietname (1999) a Austrálii (2000) sa menilo milénium. Skonštatovali sme, že je úžasné, že hráme v tomto a hrali sme aj minulom storočí, ale fantastické, že hráme v tomto, ale hrali sme aj minulom tisícročí. Nové tisícročie prinieslo ale aj smutné chvíle. Aj keď sme už prestúpili s rýchlika na osobák, v roku 2002 odišiel do muzikantského neba Ján Johan Brzáč a v roku 2006 zákerná choroba poslala do neba Maroša Kochanského.

Zostali sme siroty. Mali sme pocit, že sa skončila jedna éra nášho života, ale aj vnútorný pocit, že bez hrania nevydržíme. Nakoniec, po ročnom prehováraní kamarátov a fanúšikov sme vystúpili na javisko (strecha sociálnej budovy na trhovisku). Vzali sme medzi seba harmonikára Maroša Veselského a pri odhaľovaní pamätnej tabule Marošovi (prvé výročie) sme si opäť „brnkli“. A znovu sme boli v tom. Tak už 9 rokov (bez Maroša , ale s Marošom) brázdime Slovensko, občas Čechy či iné zahraničie. Za tie roky sa Maroš Kochanský stal zaslúžene „Čestný občan Petržalky“, pretože Bratislavu miloval. My sme vydali CD LOJZO 2010, stali sme sa legendami (RTVS), oživili Teplákové bály a na počesť Maroša iniciovali každoročnú prehliadku Petržalská Baretka. A ak všetko dobre dopadne, budeme mať v Petržalke aj Kochanského ulicu. Tak si tu teda žijeme (skoro všetci sme buď v minulosti   bývali, alebo teraz bývame v Petržalke).

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie: 0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201