INZERCIA +421 905 273 414, +421 905 273 416

Chcem, aby môj divák so mnou dýchal

Chcem, aby môj divák so mnou dýchal

Herečka Ida Rapaičová virtuózne ovláda slovenský jazyk. Jej Proglas, prebásnený Viliamom Turčányim, to je hudba v slove. Ale Ida Rapaičová nie je len interpretka poézie, rovnako bravúrne ovláda divadelný priestor. Jej gesto, krok, práca s rekvizitou, to všetko je na milimeter presné. A vždy citovo zasiahne diváka.

Pred niekoľkými rokmi som vás videla na javisku Novej scény v tragikomédii maďarského dramatika Istvána Örkenya Mačacia hra. Spolu s Kvetou Stražanovou ste priniesli na javisko príbeh o hľadaní lásky, sebaúcty, tolerancie a porozumenia. Zmenilo sa niečo od chvíle, keď tento príbeh vznikol – alebo inak, smerujeme k lepšiemu svetu?

– Predovšetkým som o pár rokov strašia a menia sa hlavne veci okolo mňa, ja už iná nebudem. Vždy mi záležalo a stále záleží na poctivosti v práci aj v živote. Moja hodnotová orientácia sa nezmenila, len sa mi zdá, že ľudia a život okolo akosi splytčeli.

Bola to vtedy „hosťovačka“ Divadla Jonáša Záborského z Prešova, uviedli ste ju aj na doskách SND. Kamenné divadlo vám nie je cudzie, no je pre vás, skúsenú herečku, rozdiel, či hráte na veľkom javisku alebo v komornom priestore?

– Nie! Skúsenosť ma naučila, že živí ľudia sú stále prítomní v hľadisku i na javisku. Kontakt medzi nami je najdôležitejší a ten závisí od vzájomnej citlivosti. O to sa vždy snažím a to je vždy môj cieľ. Na prostriedkoch veľmi nezáleží, napokon, je tu vždy prítomný režisér, a ten drží „opraty“.

Teraz hráte práve v takom komornom priestore (ARTEATRO na Bielej ulici v Bratislave) , kde vám diváci priam dýchajú do tváre.  Sedela som v hľadisku, prežívala váš príbeh a občas sa aj nahlas  zasmiala, prípadne zhíkla (v závere) – vnímate to, keď ste na scéne? Cítite, že publikum s vami prežíva drámu?

– O to celý večer bojujem! Aby som diváka vtiahla do svojho života na scéne, aby so mnou dýchal, smial sa či plakal.  A verte mi, už presne viem a cítim, kedy to tak je. Ale to súvisí aj s momentálnym publikom, vždy je to aj v momentálnej konštelácii a náhodnom zoskupení ľudí na oboch stranách – a to je, žiaľ, mimo mňa…

Hra Zlomatka rieši vzťah medzi synom – gayom a matkou, prísnou bigotnou katolíčkou. Vytvorili ste v tejto hre postavu akoby zostarnutého dieťaťa, s ktorým sa život nemaznal: spomienka na kruté detstvo je stále živá. Je matkou, ktorá stratila tri deti a teraz, aspoň si to myslí, stráca aj to štvrté, lebo syn je „iný“. Čo vás v tej hre bolelo najviac?

– Bolesť je normálna súčasť života a ani ja sa jej nevyhýbam. Bolesť prehlbuje prežívanie, a ak ju človek takto prijíma, tak ju aj lepšie zvláda. Tváriť sa, že všetko je ľahké a bezproblémové, to nikam nevedie a práve divadlo by malo byť zrkadlom týchto zápasov oboch protipólov: dobra a zla. Viem, znie to príliš jednoducho, ale v živote, tom skutočnom, to nikdy nie je jednoduché. Nikto predsa nemá patent na dobro, krásu, radosť. Každý máme svoje vlastné oči, svoje srdce i dušu… A o tom tá hra je.

V hľadisku bolo veľa mladých ľudí, tí pravdepodobne nemajú problém vnímať inakosť. Premýšľala som, ako by reagovali konzervatívnejšie naladení diváci. Hrali ste už aj pred takým publikom?

– Chvalabohu, nie! Ešte to  nehráme tak dlho, a potom: hra nie je len o „inakosti“, ale predovšetkým o vzťahu syna a matky, a ten je už od antiky komplikovaný a večný. Som presvedčená, že kým bude život na tejto planéte, dovtedy bude aj tento problém žiť.

Inscenácia je venovaná vášmu životnému jubileu a užasla som, s akou energiou ju hráte. Veľa textu, veľa pohybu, aj na klavíri si zabrnkáte. Ako sa pred predstavením sústreďujete? Koľko vám trvá príprava?

– Hráme to predstavenie s veľkými časovými odstupmi, takže mám čo robiť! Už deň pred ním začínam textami, v noci sa budím a v deň predstavenia som „nepoužiteľná“. Ale príbeh dlhšie doznieva aj po predstavení, veď ste videli, že to nie je prechádzka ružovým sadom. Ale stojí to zato! Inak by som sa na to nedala. Aj mladý režisér Tomáš Roháč, aj môj bývalý žiak Emo Leeger alias môj syn, mi za to určite stoja! Sú skvelými a zodpovednými partnermi.

Patríte ku generáciám herečiek, ktorých meno je pojem. Priniesli ste so svojimi kolegyňami do divadla nielen mladosť, krásu, ale predovšetkým rozhľad.  Človek vám veril, pretože ste neboli len hovoriace hlavy…

– Neviem, či je to zásluha doby, v ktorej sme žili, alebo je to v ľuďoch, ktorí nás formovali. V každom prípade to dnes mladí ľudia nemajú ľahké. Ale asi ich viac láka vidina zárobku ako poslanie, ktoré táto profesia znamená. (Aspoň by mala!)

Prežívali ste niekedy svoju úlohu tak, že vám zasahovala do života? Napríklad aj nepríjemne – že ste sa jej nevedeli zbaviť?

– Klamala by som, ak by som povedala, že nie. Môj život bol samý kompromis a najviac si to odniesla moja rodina. Môj manžel. Už som vravela, že v deň predstavenia som „nepoužiteľná“, a predstavte si, že boli časy, keď som mala 21 predstavení mesačne. Tak to vydrží naozaj málokto! Ale moja rodina, so všetkými problémami, je tu, žije a sme predovšetkým jeden pre druhého.

Vy ste okúsili na chvíľu aj svet politiky, boli ste poslankyňa NR SR. Spoznali ste zákulisie toho divadla? Čo vám to dalo?

– Bola to cenná skúsenosť. Ale už nikdy viac! Nech každý robí to, čo ho baví a na čo má. U mňa to bol skôr omyl…

A v ktorom divadle sa lepšie hrá?

– To pravé divadlo nemá hranice a možnosti vyjadrenia nemajú dna… Som rada, ak som len trošku prispela k jeho zmysluplnosti.

Želám vám v mene Petržalčanov samé dobré úlohy – na javisku, aj v súkromnom živote.

Idu Rapaičovú si môžete v úlohe Zlomatky pozrieť v divadielku ARTEATRO.

 

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie: +421 905 273 414, +421 905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201