INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

Hoďte ich do priekopy… a potom?

Hoďte ich do priekopy… a potom?

Boli dve kamarátky. Emília a Hanka. Jedna druhú podopierala, hoci obe boli chatrné. Boli hladné a boli na tomto svete stratené. Také úbohé bytosti. Ani pekné, ani škaredé, ani zdravé, ani choré, ani zaujímavé, ani škandalózne. Obyčajné dievčatá. Hľadali si prácu. Hľadali si muža. Hľadali nádej. Hľadali spôsob ako normálne žiť. Hľadali stôl, pri ktorom by si zajedli, odpočinuli si. „Ako tak ideme, zbadám sestru Štefku, bežím k nej a prosím ju, aby vzala mňa aj Hanku na čas k sebe. Sestra mlčí, zuby zaťaté. Zloží kufor, chytí Hanku za golier – a hodí ju do priekopy. Hanka, slabá od hladu sa zdvíha z blata, nemôže vyliezť z bahna. Idem k nej a pomáham jej. Sestra surovo nadáva. Vysvetlí mi, že žobrák sa nemôže starať o žobráka – ako ja teraz o tú Hanku – lebo by sme obe zahynuli hladom. Teraz je taký systém, kríza, človek sa musí starať len o seba. Tento svet nie je stvorený na súcit, ona to neraz skúsila, je o dvanásť rokov staršia. Tí, ktorí by sa mali starať o chudobu, iba z nej cicajú – a to sa nedá zmeniť.“

Nie, to nie je príbeh z vášho (nášho) sveta, toto sa dohralo asi v roku 1932. Zapísala si ho do denníka prostá žena Emília Novoveská a spisovateľ Rudolf Sloboda tritisíc strán jej denníkových zápiskov spracoval do knihy Spoveď života. Odvtedy sa zmenilo všetko.

Čo sa odvtedy zmenilo? V rozprávkach sa traduje, že dobro vždy zvíťazí, popolvári sa stanú princmi, chudoba cti netratí a kto má málo, ten sa vie podeliť aj o poslednú košeľu. V živote to však často býva presne naopak: len čo cítime, ako padáme na spoločenskom rebríčku, kdesi z prítmia podvedomia vypláva, že žobrák sa nemôže starať o žobráka – a šup s ním do priekopy!

Po čase som si znova prečítala životopisný príbeh Fanie Fénélonovej, parížskej klaviristky, ktorá sa zapojila do odboja a celkom náhodou ju polícia zatkla. Už nie náhodou ju ako židovku odviezli do koncentračného tábora. Po ceste – ešte nevediac nič o svojom osude – sa spriatelí s iným dievčaťom Klárou, prisahajú si, že sa nikdy neopustia a o všetko sa podelia. Lebo sa ešte majú o čo deliť – vezú si zásoby z domu a netušia, kam to vlastne idú. O hudobníčke Fanii sa náhodou dozvie milovníčka umenia veliteľka tábora, dá si ju doviesť a zaradí do dievčenského orchestra – jediného v celom systéme táborov. Fania sa postará, aby aj Klára získala miesto speváčky. Vyviaznu z toho najhoršieho, teda nemusia stáť takmer nahé na mraze a báť sa, že spadnú do priekopy s hovnami… Sú hladné, za ostnatým drôtom, ale žijú – vďaka záľube pohlavárov tábora. Tábor – to je celá sieť vzťahov. Každý barak má svoje spoločenské postavenie, svoje „privilégiá“. Každý väzeň svoj údel. A ako sa oddeľujú šupky civilizácie, zostáva holá dreň charakterov. Klára sa začne predávať za marmeládu. Zruší sprisahanie s Faniou. Nie, romantické predstavy, ako si všetci väzni navzájom pomáhajú, tu absolútne neplatia. Kde sa bojuje o hlt jedla, končí sa ľudská kultúra. Keď ho budeš mať ty, nebudem ho mať ja. A ľudia, až po oči zaborení do bahna, nedokážu vidieť, kto ich do bahna sotil a vonkoncom nevedia ako z neho von. Bojujú o kúsok lepšieho miesta medzi sebou. (Podobne silné a otriasajúco pravdivé svedectvo podal iný väzeň koncentračného tábora Primo Levi v knihe Je to človek?)

Premýšľam, ako ďaleko sme od tohto otrockého uvažovania. Alebo ako blízko. Parlament schválil čudesný zákon: ľudia v hmotnej núdzi budú musieť svojich necelých 62 eur mesačne odpracovať. Kto a koho na prácu vyberie a koho nie, to zo zákona jasné nie je. Budú to nejakí koordinátori, na ktorých pôjde 9 miliónov eur. Tí, ktorí pracovať nebudú, dávku nedostanú. A väčšina z nás si mädlí ruky. Tak je to správne! Ako tá Štefka, ktorá sotí hladnú slabú Hanku do blata, lebo žobrák nemôže pomáhať žobrákovi.

V Slovenskom národnom divadle (v hre Karpatský thriller) sa herci modlia k finančným skupinám a ironicky ich prosia o výber dobrých politikov. Lebo tí doterajší sklamali. Len aby sme sa nedočkali nových, ale v prastarých dresoch! Marián Kotleba už vyhral.

 

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie:0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201