INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

Čo všetko sa dá obliecť a petržalský domov v Záhrebe

Čo všetko sa dá obliecť a petržalský domov v Záhrebe

 S Renatou a jej sestrou Lýdiou sa poznáme od detstva. Presnejšie – od ich detstva. Boli sme susedky na deviatom poschodí petržalského paneláku. Videla som ich ako dievčatká aj ako mladé slečny, obe pekné, milé a najmä citlivé bytôstky. Spomínam si, ako raz odišli rodičia kamsi na návštevu a nechali doma jazvečíčku Sidinu. Malá Renátka sa vrátila domov a zistila, že nemá kľúče. Pozývala som ju k nám počkať na rodičov, ale ona hodiny sedela pred dverami bytu a rozprávala sa so psíkom za dverami: lebo Sidina ju zacítila a žalostne kňučala…

Dnes je Renata Ormandíková známou umelkyňou, textilnou výtvarníčkou, spolupracovala pri módnych šou aj na filmoch, no tá citovosť a originalita je votkaná (presnejšie vštrikovaná) asi do každého kúska jej diel. Vyštudovala dizajnérstvo na VŠMÚ, vydala sa za nemenej originálneho maliara Mareka Ormandíka, priviedla na svet dvoch synov a stále obohacuje svet. Lydka Patafta študovala výtvarné umenie vo Viedni, vydala sa tiež za umelca, dala život dvom dcérkam a žije v Zagrebe. V júni vystavovala v Pálfyho paláci obrazy, v ktorých sa upriamuje na ľudské podvedomie, myšlienky a dušu“ (slová z katalógu výstavy).

Dve sestry sa predstavili v Bratislave už aj na spoločnej výstave – „…okrem spoločného rodného priezviska (Hajdaniová), áno, sú to naozaj sestry! – ich spája aj spôsob tvorby. Je v nej hravosť, osobitosť, bujná fantázia a vtip,“ pozýval vtedy na výstavu „2ses3“ Renatin manžel, výtvarník Marek Ormandík.
Lýdia Patafta bude teraz vystavovať veľkoplošné obrazy pod názvom Súčasná chorvátska maľba spolu s ďalšími chorvátskymi maliarmi v galérii Umelka v Bratislave. Lýdia je aj organizátorkou celého projektu, keďže sa venuje promócii a organizácii chorvátskej kultúry v zahraničí prostredníctvom občianskeho združenia OS.

Spomínate si aj vy na svoje sídliskové detstvo? Na naše poschodie tak blízko neba? (Tak ho charakterizoval africký kamarát môjho syna.) 

Renata: – Áno, keď sme sa z centra mesta presťahovali do väčšieho petržalského bytu, okolie bolo pre mňa dosť atraktívne. Vedľa nášho už hotového domu boli obrovské jamy pripravené pre nové paneláky. To bol raj na hranie. A za kanálom stála ešte stará Petržalka – teda jej časť, kde sa dalo v opustených domoch ponachádzať veľa skvostov.

Lýdia: – Spomienky sa mi bežne premietajú aj viac ráz za deň, spomínam si na atmosféru, svetlo, farby a pocit byť tak vysoko a sledovať svet zvysoka. Plápolajúci oranžový plamienok komína Slovnaftu vo veľkej zahmlenej diaľke. Mala som rada malý výťah, ktorý sa zasekával a pamätám si, ako nám praskalo v radiátoroch, keď sa kúrilo. Väčšinu času som trávila vonku, pri kanáli, kde bola hustá zeleň a ja som sa nebála kúpať medzi žubrienkami a žaburinou. 

Váš otec je novinár, ale najmä majster devätoro remesiel. Vyrábal šperky z kože, vyrezával, maľoval, mama sa venovala ako zdravotná laborantka výžive – tam sú začiatky vašej inšpirácie?

Renata: – Rodičia obaja boli tvoriví – po večeroch tvorili pre mňa a sestru všakovaké potrebné aj nepotrebné  veci. Mama nám šila a štrikovala oblečenie, aby sme boli najkrajšie v Petržalke. Otec nám vyrábal drevené šperky a rôzne maličkosti. 

Lýdia: – Určite ma naši činorodí a kreatívni rodičia inšpirovali, ja som sa venovala aj písaniu, ťukala som dennodenne na písacom stroji, vymýšľala príbehy a potom ich ilustrovala. Prenieslo sa na mňa toho veľa, hlavne fantázia a pracovitosť.

Pamätám si, Renatka, ako si išla na maškarný ples – požičiavala som ti šatky, vyrobila si si z nich cigánsky kostým. Už vtedy si mala zmysel pre farby, ale aj istú malebnosť. Kde sa ale vzala tvoja chuť všetko obštrikovať?

Renata: – Fúha, tak túto susedskú službu si už nepamätám. Rada som, ako všetky dievčatá, obliekala a vyrábala kostýmy bábikám. Vymýšľala príležitosti na módne kreácie. Obštrikovavacia  mánia prišla postupne a je to pre mňa otvorená kniha, čo všetko sa dá či nedá obliecť. Zatiaľ najväčší kúsok, čo som obháčkovala, bolo auto.

Vyrábaš šperky, škrikuješ torty – a ako vyzerá tvoja domácnosť? Aj varíš, aj pečieš?

Renata: – Okrem chutných háčkovaných koláčov a iných dobrôt doma naozaj používam potraviny a varím svojim chlapcom. Rada si vymýšľam nové recepty a improvizujem pri šporáku.

Lydka, ty si dizajnérka, navrhuješ interiéry, ale aj maľuješ a odkrývaš intimity duše, ľudského vnútra. Kde sa v tej našej Petržalke nabrali vaše sklony? 

Lýdia: – Myslím si, že práve v tom asketickom a uniformovanom prostredí šedivosti som si vytvorila svoj svet, kde som dodnes. Naša izba bola vždy špeciálne zariadená, mala som čipkovaný baldachýn na posteli, ktorý som si veľmi priala a mama mi ušila aj princeznovské šaty, sušila som kvety, na stenách viseli obrazy a gobelíny našej mamy a nábytok sme mali unikátny – vytvorený naším otcom – na sústruhu.

dvojrozhovor

A ešte inak – má prostredie, v ktorom ste vyrastali, vplyv na vaše vlohy?

Renata: – To nedokážem posúdiť. Môže byť.

Lýdia: – Ja som sa vždy chcela presadiť, využiť a rozvíjať talent, horela vo mne túžba cestovať a poznávať svet. Sledovala som večer cez moje okno rozžiarené okná na okolitých panelákoch a predstavovala si osudy ľudí, ich životy, rozmýšľala a dumala. A aj k Dunaju bolo na skok a tá valiaca sa mocná rieka ma fascinovala.

Z umeleckých diel vás oboch dýcha vtip, humor, akoby ste samé seba nebrali až tak vážne…  

Renata: – Určite je dobre mať nadhľad a vedieť brat život s ľahkosťou. Hrať sa celý život je veľmi príjemné.

A aj ten vtip a humor sú veľmi originálne, a veľmi rozdielne. Renatka akoby sa smiala do záhrenia, Lydka je strohejšia, sarkastickejšia… Ste aj doma také, alebo iba v tvorbe? Renata: – Ja som veľmi vtipná aj doma.

A má to korene vo výchove, v detstve, v génoch? Alebo aj v tom pestrom sídliskovom svete, ktorý sme spolu zažili v Petržalke? 

Renata: Myslím, že je to dlhodobým tréningom. Trénujem sa byť vtipná a zábavná.

Lýdia: Sú to gény a výchova a človek musí aj sám zistiť, v čom vyniká a kde ho to ťahá. Ja som už v škôlke vedela, že budem umelkyňa, ale bol to boj, prešla som veľkými prekážkami a teraz vidím na svojej dcére Carle, že jablko nepadlo ďaleko od stromu…

Poznáte ešte dnešnú Petržalku, tú našu milú králikáreň? Čo k nej cítite?

Renata: – Nechcem povedať, že sa Petržalke vyhýbam, lebo každú nedeľu chodím aj so svojou  rodinou k rodičom na deviate poschodie na nedeľný obedík – ale je zas pravda, že na prechádzku po Petržalke ani nepomyslím.

Lýdia: – Rodičia sú stále v Petržalke, a keď prídem s rodinou zo Záhrebu k nim, mám pocit, že som doma. Aj tak vravím, že idem domov… Darmo, sú to korene. Poznám každú zákrutu a každú ulicu, to sa nezabúda. Páči sa mi, ako veľmi zmocnela zeleň, stromy, cez ktoré sme preskakovali, sú dnes veľmi vysoké a husté.

Želám vám, sestry Renatka a Lydka, v mene Petržalčanov farebný svet! A úspech aktuálnej výstave Súčasná chorvátska maľba – Explózia obrazu, ktorá má vernisáž v Umelke 5. októbra a potrvá do 1. Novembra

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie: 0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201