INZERCIA +421 905 273 414, +421 905 273 416

Talent je pravda

Talent je pravda

Spisovateľ a novinár Ľuboš Jurík prekročil hranice vlasti dávno predtým, ako sa prestrihli drôty. V osemdesiatych rokoch pripravil rozhovory so slávnymi americkými spisovateľmi, nadviazal na ne portrétmi slovenských spisovateľov a v dokumentoch pokračuje popri svojej beletristickej tvorbe. V septembri získal prestížnu cenu Egona Ervína Kischa za najkvalitnejšie diela literatúry faktu za rok 2013 za knihu Poučenie z moci (Perfekt).

Do sveta si sa vydal z Poľnej ulice. Rovnako ako tvoji kamaráti Boris Filan a Pavol Hammel. Veríš na genius loci?
– Poľná ulica v Bratislave kedysi bola periféria, hneď za traťou začínala priemyselná zóna a potom už len lúky a polia. Dnes je to takmer centrum mesta. Žili sme vedľa Ondrejského cintorína a Medickej záhrady, teda uprostred zelene, no zároveň len pár minút od Korza. S Borisom Filanom sme bývali v jednom dome od chvíle, keď mal Boris päť rokov a ja šesť. Odvtedy sme priatelia, zažili sme vari všetko, čo život so sebou nesie. A nielen to. Všimni si, že Boris sa vo svojich skvelých knižkách neomylne vracia na Poľnú ulicu, lebo tá je pre neho, ako aj pre mňa, tým najhlbším a najčistejším zdrojom inšpirácie. A Paľo Hammel sa k nám priplietol, hudbou vyjadril to, čo sme my písali. Ale Paľo by bol bez Borisa len polovičným Hammelom. Génius loci funguje stopercentne.
A môže byť geniom loci napríklad petržalský panelák? (Čítala som výrok istého slovenského spisovateľa, že ľudia z paneláku nikdy nebudú mať svoj príbeh… ech!)
– Že ľudia z paneláku nebudú mať svoj príbeh? Kde to žije? Veď tam je toľko príbehov hodných Shakespeara! V každom byte, na každom poschodí, v každom dome, na každom sídlisku, v každom meste! Hoci som vyrastal, dospieval a dlho som žil na Poľnej ulici, časť života – ako inak – som prežil na sídlisku. Najprv u rodičov v Karlovej Vsi, potom už s rodinou v Dúbravke a napokon s druhou rodinou v Petržalke na Ľubovnianskej ulici, oproti Draždiaku. Viem, aký je to úľ, ako je každý osud hlboko individuálny a jedinečný, ako to tam kvasí, ako každý túži po plnšom živote a lepšom osude.
Ešte inak – môže sa talent stratiť? Napríklad na sídlisku? A čo je to vlastne – talent?
– Keď sa raz Karla Čapka pýtali, ako napísal toľko skvelých diel, tak odpovedal: na zadku. To je aj moja odpoveď. Talent je nepochybne genetická dispozícia, ale talent bez pevnej vôle by nebol ničím. Dokonca oná vôľa je neraz viac ako talent. Nie, talent sa nemôže stratiť, môže len zakrnieť, zhlivieť, prepiť sa, zapredať. Zaiste, aj to sa stáva, a to je potom často na hrane tragédie. Ale ak je človek naozaj talentovaný, tak má silný pocit, túžbu, tento talent naplniť tvorbou. Dobrá tvorba je aj pravdou. Čiže, talent je pravda.
Kedy si ty prišiel na to, že svoj talent by si nemal stratiť, ale rozmeniť ho na spisbu?
– Nikdy som nad tým neuvažoval. Kto ma pozná, zaiste potvrdí, že som nikdy nebol literárnou primabalerínou, nikdy som nedbal na literárny marketing. Robil som svoju prácu tak, ako som vládal, pretože ma to tešilo a pretože to bolo v súlade s mojím svedomím. Nič iné som nevedel, tak čo už? Píšem, lebo to uspokojujúco ukrajuje z môjho času.
Si úspešným tvorcom rozhovorov s osobnosťami, reportérom a teraz aj manažérom novín. Ľudia dnes vnímajú novinárstvo veľmi negatívne. Neveria novinárom a novinám. Vnímaš to?
– Áno, vnímam, aj keď sa zastávam novinárov, kde sa to len dá. My dvaja si nemusíme dokazovať, že médiá a novinári sú dnes iní, ako boli kedysi, ale to na ich poslaní nič nemení. Žurnalistika je síce – vždy bola a zrejme aj bude – prostriedkom manipulácie moci, ale zároveň aj jedným z pilierov demokracie. Na to nezabúdajme. A často je aj jedným, neraz jediným, sprostredkovateľom medzi mocou a tými ostatnými, je informačným kanálom, ktorý ovplyvňuje verejnú mienku a spätne verejná mienka ovplyvňuje moc. Je veľmi ľahké neveriť novinárom (zaiste, neraz si to právom zaslúžia!), ale komu potom veriť? Politikom? Finančníkom? Oligarchom? Záujmovým skupinám? Mafiám?
A čo sa s tým dá robiť?
– Robiť poctivú, nezávislú a objektívnu žurnalistiku. Ľahko sa to povie, ja viem. Ale novinár musí mať charakter, musí si ctiť pravdu, inak nech ide do politiky alebo do biznisu.
Cenu E. E Kischa si dostal za Poučenie z moci, lebo si veľmi zblízka hľadel do tváre politiky (bol si hovorcom predsedu NR SR). Alebo pod sukne?
– Pod sukňou je tma, čierne diery. Viac ma zaujímajú tváre, hoci aj z nich neraz vidno len čierne diery. Bola si v politike, zažila si, napísala. Takže vieš – a nech to vedia aj naši čitatelia – že politika je jedno traumatizujúce dobrodružstvo, je to zážitok, ktorý sa neľahko strávi. Kniha literatúry faktu Poučenie z moci je už druhou časťou, prvou bola kniha Pokušenie moci. Jedna kniha má 400 strán, druhá 600 – spolu tisíc strán textu.
Tisíc strán! Čo si tam teda videl?
– Kde je moc, tam sa použije, či skôr zneužije. Moja skúsenosť mi hovorí, že ešte stále akoby sme nedozreli na taký stupeň demokracie, aby sme si mohli vládnuť bez deformácií. Deformovaná moc je jasné svedectvo o našej nepripravenosti. Zrejme ešte nejaký čas potrvá, kým sa to naučíme. A možno ani nie.
A čo má človek robiť, aby bol naozaj aktérom moci, nielen figúrkou na šachovnici?
– Moc sama o sebe neuberie zo svojich pozícií, zo svojej sily, humanizovať moc je nezmysel. Moc možno len dostať pod kontrolu a to fungujúcim parlamentom, spravodlivým súdnictvom, objektívnymi a nepodplatiteľnými médiami a vyspelou občianskou spoločnosťou.
Si mestský človek, čitateľ to spozná z tvojej tvorby – reáliami sú ti nielen mesto a jeho ulice, ale aj profesie, ktoré zobrazuješ – napríklad novinári. Slovensko bolo dlho rurálne, vidiecke. Ty, mešťan, vnímaš jeho premenu?
– Ani nie. Slovensko je stále vidiek. Áno, som hrdý Bratislavčan, som starý Prešporák, aj keď už teraz bývam dvadsať rokov v Pezinku. Celé Slovensko sa sťahuje do Bratislavy, celé Slovensko mení Bratislavu, celé Slovensko si tu hľadá prácu, nový domov, nový život. A skoro všetci títo prisťahovalci na Bratislavu nadávajú. Tak načo sem prišli? Bol by som radšej, keby sme všetci vnímali Bratislavu ako hlavné mesto našej vlasti, keby sme jej pomáhali a menili ju k lepšiemu.
Modernosť dávajú Slovensku jeho dejinné udalosti a osobnosti. Napríklad Slovenské národné povstanie. Jeho hrdinami sú predovšetkým ľudia, ktorí sa do neho zapojili. Ty si vo svojich dielach všímaš také „nehrdinské hrdinstvo“…
– Trpím, keď počúvam alebo čítam, ako sa niekde spochybňuje význam SNP. Môj otec bol v SNP, zajali ho, bol v koncentračnom tábore v Mauthausene. Prežil s ťažkými traumami. Čo chcete odo mňa? Aby som bol iný ako otec? Povstanie bolo jedným z najväčších bojových akcií počas druhej svetovej vojny, aj keď malo veľa chýb, omylov, aj keď stálo veľa obetí. Ale je to pádny dôvod, aby sme boli hrdí. Nikto sa nerodí hrdinom, často sa ním stáva celkom náhodne, ba aj proti svojej vôli. V takej situácii sa nachádzajú aj moje literárne postavy.
Ale ty si všímaš aj vrcholové politické osobnosti. Dielo Smrť ministra je tvoj pohľad na Vlada Clementisa, teraz si stvárnil osud Alexandra Dubčeka (román Rok dlhší ako storočie s podtitulom Posledné dni Alexandra Dubčeka). Títo dvaja muži majú spoločné odvahu meniť politiku na ľudskú záležitosť. Je dnes naša politika ľudskou záležitosťou?
– Obaja títo politici mali vzrušujúci, tragikou naplnený život, pritom zostali verní sami sebe. Mal som silný pocit vyrovnať sa s ich osudom, napísať o nich biografické romány. Boli to totiž osobnosti, akých naša politika nemá. Súčasní politici nemajú víziu, žijú pragmatickým potrebám a žijú najmä sami pre seba. Hovoriť o tom, že naša politika je ľudskou záležitosťou, by bolo veľkým klamstvom.

Za Petržalčanov ďakuje
Gabriela Rothmayerová

Vydavateľ: NIVEL PLUS s.r.o., Ivanská cesta 2D, 821 04 Bratislava
Redakcia: Ivanská cesta 2D, 821 04 Bratislava, email: petrzalskenoviny@gmail.com, tel.: 02/62801182
Šéfredaktorka: Ingrid Jarunková
Inzercia: 0905/273 414, 0905/273 416

Používanie Cookies a podmienky pre spracovanie osobných údajov: kliknite SEM.
Všeobecné obchodné podmienky