INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

Trochu o hviezdach, ktoré nevidno

Pán Albert Marenčin dostal v Prahe Hlavnú cenu E. E. Kischa. Vybrala som sa mu spolu s Milkou Zimkovou zagratulovať a pri pohári šampanského nám rozprával, ako sa s E. E. Kischom „zoznámil“: bolo to v roku 1945! Po oslobodení, ešte oblečený tak polo vojensky, polo partizánsky, zašiel v Košiciach do antikvariátu a mohol si (vzhľadom na stav peňaženky) vybrať medzi dvoma knihami – vyhrala kniha E. E. Kischa Pasák holek. Takže ho cena E. E. K. teraz osobitne potešila. Bol si ju vo svojich deväťdesiat jeden rokoch prevziať vo Valdštejnskom paláci v Prahe, pretože je to cena medzinárodná! Cena Egona Ervina Kischa sa pritom udeľuje od roku 1992 českým a slovenským spisovateľom literatúry faktu. Nadáciu založila roku 1990 manželka E. E. Kischa Gisela Kischová. Po zániku Zväzu československých spisovateľov prevzali patronát nad cenou česká Obec spisovatelů a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska.

Laureát Hlavnej ceny je spisovateľ, básnik, dramaturg a filmár, ocenenie dostal za svoju memoárovú knihu Čo nevošlo do dejín, v ktorej spomína na svoje životné príbehy a na príbuzných a priateľov, ktorí ovplyvnili jeho smerovanie. Ďalšími slovenskými laureátmi sú Agneša Kalinová a Jana Juráňová za knihu Mojich sedem životov a Osobnosť Petržalky Anton Hykisch za knihu MOJA ŠTIAVNICA.

Kto ešte dnes pozná spisovateľov, filmárov, maliarov, sochárov cez ich dielo, nie cez skysnutú smotánku?

Mám zaujímavú skúsenosť. S literatúrou na cestách – podujatie Slovenského centra PEN sa vyberieme vo štvorici (Milka Zimková, Jozef Heriban, Dalimír Stano na besedy do škôl a knižníc na východe republiky. Cestou do Košíc sa zastavujeme v ktoromsi motoreste na kávu. Len čo vojdeme, čašníčka hneď vie, že má Hosťku. Pri odchode ju aj s kolegyňou pristavia. „Pani Kronerová, vy ste tak dobre hrali v tom Pásla kone na betóne…“ referuje nám Milka Zimková, o čom debatovali. Dobre sa zasmejeme, a potom už všade dopredu oznamujeme: pani Zimková neprišla, zastupuje ju pani Kronerová. Potom neskôr, na druhý deň, na parkovisku v Kežmarku staršia pani inkasuje od Jozefa Heribana parkovné a dobre sa mu prizrie: „Pán Banáš, šak ste to vy?“

Nadšene z auta potvrdzujeme: „Jasné, jasné!“ A Jozef Heriban už nemôže nič iné, iba potešiť pani, že bude pozdravovať Adelu. Pani sa usmieva: „Hneď, jak ste prišli, som si povedala: šak to je ten pán Banáš!“ Na oboch gymnáziách, kde študentom čítame a rozprávame o slobode tvorby, si všímam nejakú zakríknutosť publika. Keď povzbudzujeme, aby nás skúsili vyskúšať, dostaneme otázku: Ako sa máte? Ale možno to spôsobil iba popoludňajší čas – všetci sme boli po obede zo študentskej menzy.

No nie je to skvelé? Jožo Banáš chodí s Literatúrou na cestách po Slovensku a predáva Heribanove knižky, Zuzka Kronerová chodí s literatúrou na cestách po Slovensku a promuje Milku Zimkovú v jej autorskom filme. To je jedno, že si ľudia mýlia osoby a obsadenie, aspoň tušia, že je to z podobnej oblasti. Na rozdiel od študentov, ktorým s nami odpadla hodina slovenčiny. Uf!

O lauretátoch Ceny Egona Ervína Kischa by sme im asi rozprávali márne – keď to nie sú hrdinovia nejakej televíznej reality šou.

Mimochodom – nebyť pani Dagmar Marenčinovej, ani neviem, že bol pán Albert Marenčin poctený. A nebyť faceboku, nedozviem sa ani o druhom ocenenom – Antonovi Hykischovi. Slovenská žurnalistika rieši iné veci…

Petržalčania však môžu byť na svoju Osobnosť právom hrdí. Blahoželáme!

 Mladí majú radi jasno: toto je čierne, toto je biele. Vy ste skúsený človek, zažili ste obdobie prvorepublikového kapitalizmu, vojnu, Slovenské národné povstanie, kde ste aj bojovali, päťdesiate aj šesťdesiate roky, sivú normalizáciu aj vytúženú nežnú. Čo je podľa vás v dnešnom svete dobré a čo zlé? 

A. Marenčin:  Nerád by som vyvolal zdanie, že sa cítim odborníkom na všetko, futurológom, prognostikom, výskumníkom a znalcom verejnej mienky. Takých je dnes viac ako dosť, no ja sa medzi nich nerátam. Iba si myslím, že je v ľudskej prirodzenosti, dokonca patrí k človečenským povinnostiam myslieť nielen na svoje brucho, ale aj na okolitá svet a usilovať sa dovidieť ďalej ako na konček svojho nosa – na budúcnosť i na zadné kolieska.

Pre ľudstvo je dobré to, čo je dobré aj pre každého jednotlivca: menej egoizmu (individuálneho aj kolektívneho), menej obezity telesnej aj duchovnej, menej servility a chytračenia voči moci a viac statočnosti, empatie a pochopenia pre tých ostatných. Možno čitatelia budú moje slová považovať za floskuly a banality… Ale čo iné môžem povedať, keď som si vedomý, že žijem vo svete ovládanom manipulátormi a že mám minimálny podiel nielen na jeho riadení, ale aj na usporiadaní vlastného života? Súčasné civilizačné trendy, rastúca koncentrácia moci a dvojnásobne rastúca bieda, nehovoriac o globalizácii, ktorá sa valí svetom ako parný valec – a ja nie som z tých, čo by pred ním utekal alebo sa naň driapal a chcel sa na ňom zviesť.

 A ako podľa vás súvisia hodnoty slobody, rovnosti a bratstva s pocitom prežívania ľudského šťastia?

A. Marenčin:  Počas svojho života som pochopil: Jedinec nemôže byť šťastný medzi nešťastnými, ba slobodný medzi neslobodnými. A city a pocity zohrávajú pri tom oveľa väčšiu úlohu ako rozum!

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie: 0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201