INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

Písanie je vášeň aj potreba

Písanie je vášeň aj potreba

„Aký je váš bežný spisovateľský deň? – Píšem kedy sa mi chce. – A kedy sa vám chce? – Stále. Píšem na dovolenke na pláži, píšem doma ráno o tretej, aj cestou v električke. Vždy keď mám voľnú chvíľu a v hlave križovatku nápadov, píšem.“ – a okrem toho maľuje, tvorí plastiky, vitráže, pracuje s textilom a je dramaturgičkou v RTVS. Predstavujeme vám Petržalčanku Danu Hlavatú, medzinárodne ocenenú autorku prózy pre dospelých i deti.

Vaša tvorba, to sú väčšinou príbehy zo života – inšpiruje vás aj miesto kde žijete?

Určite áno, Petržalka je mi domovom už 37 rokov a mám to šťastie, že mám veľmi veľa priateľov. Príbeh života každého z nich nejako ovplyvnil moju tvorbu. Samozrejme, zachovávam ich anonymitu a  väčšina mojich kníh je posplietaná z rôznych životných príbehov. I keď už ma oslovili i ľudia, ktorí vyslovene trvali na tom, aby som opísala ich príbeh a nezáleží im, či ich v ňom niekto spozná. Hoci ja ich vždy varujem, že to môžu, ale aj nemusia oľutovať. Napísaný príbeh, na rozdiel od rozprávaného, na papieri zostáva. Spolupracujem s Miestnou knižnicou Petržalka, chodievam tam na besedy s čitateľmi, ktoré mám veľmi rada. Vierku Némethovú z pobočky na Prokofievovej považujem za svoju priateľku a obdivujem jej sčítanosť, vďaka ktorej sú rozhovory s ňou veľmi podnetné.

S fotkou milovanej vnučky

Pani Dana Hlavatá tento rok oslávila 60.narodeniny, napriek tomu nepoľavuje v aktivitách, píše a  vydáva tento rok už 6. knihu, pracuje v televízií, chodí na besedy s čitateľmi, maľuje a každú voľnú chvíľu venuje svojej prvej vnučke Emke.

Čo rozhoduje o tom, ktorý životný príbeh zvečníte v knihe?

V prvom rade ma musí zaujať. Je mnoho ľudí, ktorí sú presvedčení, že zažili hrôzy, ale keď ich počúvam, stále na tie „hrôzy“ čakám a nič. Myslia si, akú tragédiu zažili, ale nemajú ani poňatia o tom, čo životná dráma skutočne je. Vypočula som si už stovky príbehov a bola šokovaná, akú obrovskú bolesť dokáže človek uniesť a pokračovať ďalej. Napokon i ja sama som si prešla svojím peklom na zemi, takže si myslím, že viem rozoznať skutočné trápenie. Priateľka mi vraví „chcem sa rozviesť“ a ja „dobre, a prečo“? Rozpráva a ja sa jej po vyrozprávaní jej „vážnych“ dôvodov opýtam – „povedz mi dôvod na rozvod“. „Veď som ti ich práve vymenovala“ – vraví mi. A ja na to, „buď šťastná, že nemáš naozajstný dôvod na rozvod – toto sú len pseudoproblémy“. A skutočne, z rozvodu nakoniec nič nebolo. Možno len – malá inšpirácia na román. Mnohí ľudia sa často trápia, lebo sa nedokážu na svet okolo, i na seba samých, pozrieť s nadsázkou a berú všetko príliš vážne. Myslím si, že je dôležité, aby sme si vedeli robiť žarty z toho, čo sa nám deje a aj sami zo seba. A aj preto sa životné trampoty mojich hrdinov a ich často neľahké osudy, snažím v knihách kompenzovať humorom. Kto by už chcel čítať knihy, z ktorých je iba smutný? Veď ani život nie je len čiernobiely.

Vraví, že vie písať dokonca i počas rozhovoru. Jednoducho časť mozgu sa sústredí na rozhovor a tá druhá si slobodne tvorí. Táto jej superschopnosť vraj zároveň spôsobuje, že technické záležitosti  a orientácia v priestore sú jej úplne cudzie. Z jej pera už vyšlo už 37 kníh (obálky niektorých sú jej olejomaľbami), z toho 11 je určených deťom, či už ako rozprávky alebo  – bájky.

Prečo práve bájky?

Keď mi z Včielky pred troma rokmi zavolali, že by potrebovali bájky, odpovedala som im, aby brnkli Ezopovi. Dali mi desať dní na napísanie jednej. Ja som im za štyri dni poslala desať bájok. Boli z nich nadšení. A navrhli mi, aby som k tým desiatim vymyslela ešte tridsať ďalších a ponúkla ich trom vydavateľstvám. Všetky zareagovali do hodiny. Napokon som sa rozhodla pre Fortuna Libri a neľutujem. Dnes už je na trhu moja štvrtá kniha Bájky pre všetkých.

Vydávate jednu knihu za druhou, romány, rozprávky, bájky, poviedky. To znie ako príbeh veľkého spisovateľského úspechu v časoch, keď iní nariekajú ako ťažko je dnes na Slovensku vydať knihu. V čom je tajomstvo?

Publikujem už od 14 rokov, to je 46 rokov driny. Dnes, keď za mnou niekto príde a sťažuje sa mi, že nevie nájsť vydavateľa, odpoviem mu, že ani ja som nevedela. Musela som sa vypracovať a trvalo mi viac ako dvadsať rokov, kým som sa odvážila ponúkať vydavateľstvám prvú knihu.  V súčasnosti si každý myslí, že všetci čakajú len na neho. Nájdu sa spisovatelia jednej, či dvoch kníh, ktorí majú neuveriteľné sebavedomie, ale žiadnu sebareflexiu.  Toľké sebavedomie ani ja dnes, po toľkých rokoch, rozhodne nemám. Naozaj treba na sebe dlhé roky pracovať. Je fakt, že mám danosť, napísať poviedku, či rozprávku za hodinku, doslova v električke. Ale to neznamená, že by som podcenila prípravu. Naopak, dopredu si dôkladne naštudujem čo potrebujem, pričom to často trvá niekoľko mesiacov, a potom už len píšem. Je to pre mňa zodpovedná práca a vášeň zároveň. Splnil sa mi detský sen, ale už dnes viem, že zo spisovateľského pera by sa vyžiť nedalo. Finančné ohodnotenie slovenských spisovateľov je naozaj nedocenené alebo ak chcete, podcenené.

Je téma, ktorej by ste sa vyhli?

Nikdy, nikdy nepíšem o tom, čomu nerozumiem. Ak už sa niečomu chcem venovať, poctivo si to naštudujem. Napríklad pri písaní bájok sa podrobne oboznámim s  každým zvieratkom, ktoré v nich vystupuje. Počas ich písania som obložená encyklopédiami a „gúglim“. Pretože potrebujem vedieť ako sa reálne správajú, čo sú ich špecifiká – napríklad koľko metrov denne prejde leňochod, či ako rýchlo behá gepard. A deti, ktoré  budú bájky čítať, sa dozvedia zaujímavé, ale najmä pravdivé informácie o tom, ako sa správame my, dospelí.

A ako je tomu pri románoch pre dospelých?

Napríklad kniha Nič nemusím, je príbehom mediálne známych osobností, ktoré sa mi zdôverili. Je to tak zvláštne posplietaný a zamotaný príbeh, že ma okamžite zaujal. Prišla som k tej osobe domov, sadla si za počítač a povedala – rozprávaj. Už na strednej som chodila na súťaže v strojopise a mám 650 úderov za minútu, takže som ju prerušovala len doplňujúcimi otázkami. O deviatej ráno sme začali a o šiestej večer som vstala od klávesnice. Ale tým moja práca na románe len začala. Chcela som si vypočuť aj druhú stranu a ďalšie dva roky som potrebovala, aby som to spracovala sama v sebe a dala príbehu knižnú podobu.

S vlastnými maľbami

Nemá rada sladké zamilované romány, kde on stretne ju a život je rozprávka. Jej samej sa vraj ružové okuliare rozbili už veľmi dávno.

Čerpáte často z vlastných životných skúseností?

Spisovateľ je vždy poznamenaný svojim životom a tým, čo aktuálne prežíva. A myslím si, že každý tvorivý človek vníma každodenné drobné zážitky oveľa intenzívnejšie ako ostatní. Pretože ich pretavuje do svojej práce, či už v podobe knihy alebo výtvarného umenia. So mnou sa život nemaznal, ale mám dvoch úžasných synov a okrem lásky nás spájal a pomáhal nám pred rokmi prekonať ďalší zlý deň, zmysel pre humor. Dodnes je pre mňa podstatné, aby som sa mala sedem dní v týždni na čom zasmiať a aby sa ľudia okolo mňa cítili príjemne.

Vaša tvorba získala ocenenia doma i v zahraničí, ktoré vás najviac potešilo?

To, že som sa ocitla v Čítanke pre 2. ročník základných škôl. Potom asi prvé miesto v súťaži spomedzi 220 rozhlasových hier Slovenského rozhlasu. Milé bolo aj ocenenie Reader´s Digest Výber – prvá cena za poviedku, následne preloženú do viacerých jazykoch. Dostala som aj finančnú odmenu, 10 tisíc v slovenských korunách. V tom čase to bola pre mňa, ako pre mamu, ktorá sa sama stará o dve deti, obrovská suma. Ibaže som ju stratila cestou domov. Skoro ako z románu, že? Potom ešte pár ďalších súťaží a víťazstiev, ktoré ma veľmi potešili, hoci priznávam, že dnes už ani neviem, kde mám všetky tie „diplomy a ocenenia.“  Veľmi ma tešia, no nezakladám si na nich, rovnakú váhu má pre mňa pochvala z úst čitateľa počas besied. Celkovo besedy s čitateľmi, či už dospelými, alebo detskými, sú pre mňa vždy príjemným zážitkom a verím, že je to tak aj pre druhú stranu. Pre spisovateľa nie je totiž nič krajšie a podnetnejšie do ďalšej práce, ako veta, napr., „čítam vaše knižky, sú fakt fajn“.

Pani Dana Hlavatá je šťastný človek – má milujúcu rodinu, množstvo priateľov, zaujímavú prácu a životnú vášeň – písanie, za ktorú jej dokonca platia. Táto charizmatická dáma sa nedala zlomiť životnými skúškami a dnes má právom hrdo zdvihnutú bradu a úsmev na tvári, keď sa na 60. narodeniny obzerá späť.

Michaela Dobríková

Foto – autorka

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie: 0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201