INZERCIA  +421 905 273 414,  +421 905 273 416

Prvoplánové písanie nie je sexi

Prvoplánové písanie nie je sexi

Pracovala v redakcii denníka Smena, v časopise Zornička, neskôr v Československej televízii ako publicistka mládežníckeho magazínu Televízny klub mladých. Je autorkou viac ako 400 televíznych scenárov, množstva poviedok pre deti, rozhovorov, reportáží. Po roku 1989 založila vlastné vydavateľstvo, v ktorom vydávala časopisy Maxisuper, slovenský Bulvár, Lišiak a ďalšie. Je autorkou úspešných poviedkových kníh Neverné, Vydaté, Rozvedené, Lásky jednej smutnej krásky. Žije a tvorí v Bratislave, na knižných pultoch sa objavila jej najnovšia knižka Sama. Ivana Havranová.

Povedala si mi – nehovorím o sebe, že som spisovateľka. Hovorím – píšem. Aký je v tom rozdiel?

– Spisovateľ je človek, ktorého knihy majú ľudia položené pri posteli a vracajú sa k nim v akomkoľvek duševnom rozpoložení, na ktorúkoľvek stránku. Zatiaľ nemám informácie o tom, či ma majú ľudia pod vankúšom a chcú si mojou tvorbou vylepšiť sny, pohľad na život. Ak sa tak stane, budem nesmierne poctenou spisovateľkou.

Aha – a ja som si myslela, že preto, lebo spisovateliek a spisovateľov je dnes tuším viac ako čitateľov…

– Áno, chodím po kníhkupectvách a usmievam sa. Mnohým k napísaniu knižky stačí to, že poznajú písmenká. A potom sa dozvedám, že ich nudní hrdinovia „losujú“ a tak… K napísaniu knihy naozaj nestačí iba poznať písmená! Na druhej strane je však pravda aj to, že mnohí noví autori sú naozaj dobrí a ak si tí zabehaní mysleli, že trh je rozdelený, nie je to tak. Mení sa každým dňom. Autori prichádzajú, iní zase odchádzajú.

Väčší problém ako knihu napísať, je predať ju. Distribučná sieť sa rozsypala a spisovatelia sa často menia na hrebendovcov. Naložia knihy do auta a rozvážajú po Slovensku. Tvoja skúsenosť?

– Dvadsaťdva rokov bola sama vydavateľkou a často som sa menila na obchodníčku, viem, o čom je reč. Predávať sa však dá aj rafinovanejšie. Bez toho, aby si mala plné auto vlastných kníh. Ja považujem za najdôležitejšie urobiť knižke reklamu. Ak to vydavateľ podcení, ak nechá knihu plávať v informačnom vzduchoprázdne, potom… ako hovoria mladí a najmladší – dovi, dopo. Ľudia o nej nevedia, nuž ju nekúpia.

Čítam, že náklady aj veľmi kvalitných kníh sú dnes na zaplakanie – nie je výnimkou zbierka básní vydaná v náklade sto kusov! Občas sa mi zdá, že čítajú iba autori sami seba, prípadne ešte kolegyne a kolegov…

– No… čo sú to „veľmi kvalitné knihy“? Ak hovoríme rovno o poézii, tá predsa nebola nikdy pre zástupy čitateľov! Jej náklady ani zďaleka nedosahovali náklady beletrie! Je to pre fajnšmekrov. Iné však je, že niekto napíše poéziu, a to mu stačí k pocitu, že urobil kvalitnú knihu. Och, aká dokáže byť aj poézia nepravdivá, pozérska…

Póza nepozná žáner, to áno. Tvoje knihy majú asi iný osud. Rozšafne a zaujímavo miešaš ingrediencie: príbeh, štýl, pointu. Dobre sa predávajú?

– Som novinárka! Literárne umeliny, ak sú prehnané, sama nečítam. Pamätám sa, ako som pri čítaní Balzaca preskakovala celé opisy parkov, stromov… dobre. Mala som šestnásť! Ale… napríklad nekonečne milujem poviedkovú tvorbu Jula Balca. Ako ten dokáže urobiť čítanie z jednej cesty v električke! Neskutočné!

A ty?

– Píšem tak, ako veci vidím, ako ich zaznamenáva moja hlava. Píšem vzťahové príbehy a nedirigujem ženy na nič, čo im je proti srsti. Myslím si, že ženy majú byť samy sebou a ak sa im to podarí aj vo vzťahu, sú šťastné. Lebo k ozajstnému vnútornému šťastiu človeku nepomôže ani zväčšenie pŕs, ani dvadsať kabeliek od pána Vuittona. A napokon… odpisujem od života. Žijem vo veľkej komunite tohto sveta, mnohí jeho obyvatelia sú mojimi priateľmi, priateľkami, prechádzajú fascinujúcimi príbehmi. Takže je možné, že čitateľky a čitatelia majú radi prirodzenosť v písaní. Podľa predaja mojich kníh by som to dokonca aj tvrdila.

Máš dobrú prípravu na literárny život – začínala si ako novinárka. Ale aj tak – kde berieš materiál napríklad na verné zobrazenie mafiánskeho prostredia?

– V mafiánskom prostredí! Novinári, ak sú naozaj zamilovaní do svojej profesie, a to teda ja som dodnes, sa dostanú aj do prostredí, ktoré sú suterénové alebo naligotané, alebo… biedne. Vo svojom živote som spoznala toľko ľudí! Niektorí sú výbornými maliarmi, iní ohromnými sochármi, lekármi, učiteľmi, no a niektorí sú… mafiánmi. Žijú medzi nami, trápia sa s tým, čo im nadelil osud a majú dve nohy, dve ruky, oči, uši… ako my, ostatní. Len teda, sú mafiáni.

Hovorila si mi, ako tŕpneš, čo na tvoje knihy povedia deti (syn je známy bratislavský intelektuál, teológ a novinár Michal, dcéra Ivanka je majiteľka reklamných agentúr). Možno preto v literatúre zachovávaš istú mieru vkusu a neváľaš sa vo vulgarite?

– Po siedmich knihách, ktoré som napísala, konečne viem, že som v pohode. Teda… moje písanie je v pohode. No, pravdaže mám rešpekt! Sme konzervatívna rodina! Moja dcéra je perfektná, lebo na mojich knižkách miluje metafory a vymýšľanie slov. Keď číta, často sa smeje a ja mám vtedy ohromný pocit. Okrem toho neznášam prvoplánové písanie. To podľa mňa nie je ani sexi. Hovorí sa síce, že papier znesie všetko, no podľa mňa to tak nie je. Napísané predsa zostáva! V mnohých životných situáciách som oveľa tvrdšia a niekedy si veru pomôžem aj vulgarizmom. Lebo ak použiješ ten správny, druhá strana jasne vie, na čom je. A vulgarizmus prestáva byť vulgarizmom. Mení sa na podčiarkovateľa obsahu.

No, nemyslela som na slová, lebo to je štýlotvorný element. Ale o inom: jedna tvoja hrdinka žije v Petržalke pri bývalej Matadorke, čitateľ spozná panelák, parčík aj rozbité lavičky, no aj obyvateľov tohto sídliska. Ty sama však už žiješ v prímestskej časti. Poznačil ťa život na sídlisku? Ako naň spomínaš? (Aj keď ty si nežila v Petržalke, ale na Kramároch, ktoré tiež v knihách rezonujú).

– Ako dieťa som vyrastala v rodinnom dome. Patrím však medzi množstvo ľudí. Tam sa cítim naozaj dobre. Neskôr, už s mojím mužom Mišom, sme bývali na Záluhách, potom na Kramároch… je to parádny život. Zaklopeš u susedov, otvorí ti teta Maja, tvoja rovesníčka a ty povieš, čau, Maji, nemáš prosím ťa paradajky, papriku vajíčka a olej? Mám cibuľu a chcem urobiť lečo! To je predsa úžasné! Sídliská majú samostatné životy, lásky, problémy, umierania. Poznám dosť podrobne všetky v Bratislave. Okrem toho, v Petržalke som tak trochu vyrastala, môj strýko býval v jej starej časti, mali veľký dom, záhradu, v nej marhule… dnes na tej ulici stoja paneláky a parčík a rozbité lavičky…

Tvojou doménou sú vzťahy v živote žien – hovoria o tom aj tituly. A určite všetky sú aj o tebe – hoci viem, že si stále vydatá za toho istého muža a že tvoja rodina drží spolu. Bolo ťažké vžívať sa do situácie neverných, opustených, zradených, rozvedených?

– Nebolo, veď to všetko je život okolo nás! Zatvoríš izbu, v ktorej píšeš a si v tom. V pocite žien, hrdiniek z mojich kníh. Okrem toho, knižky sú plné mojich priateliek, len našťastie o tom nevedia. Reálie posúvajú aj príbeh aj hlavnú hrdinku a tak…

Povedala si mi, že keď nepíšeš, tak varíš. Máš nejaký dobrý recept?

– Poviem ti jeden, fakt výborný a rýchly! Zoberieš lístkové cesto, na jednu jeho polovičku naložíš šunku, syr Niva a druhou polovičkou dobrotu prikryješ. Po bokoch spojíš vidličkou, popicháš, aby z cesta vyšla para, potrieš žĺtkom strčíš do rúry a o pol hodinu vyberieš upečené do ružova. Aha… pečieš pri 190 stupňoch. Dorobíš šalát a teplá večera je na stole. Rodina ťa bude do smrti milovať!

Ďakujem.

Dobrú chuť pri čítaní príbehov Ivany Havranovej, ktorá sa Sama vybrala práve k vám..

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie:0905 273 414 ,0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201