INZERCIA  +421 905 273 416, +421 905 273 414

Víla Amálka

Víla Amálka

Barbara Pribylincová debutovala v roku 1999 zbierkou krátkych próz Na brehu oceána. Potom nasledovali – novela Pri vode, knižočka noviel Románik A do tretice vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov vychádza aj jej tretia knižka – A Boh stvoril muža… – s osobitými kresbami talentovaného, iba 18-ročného študenta Súkromnej strednej školy dizajnu v Bratislave Miroslava Turtáka.

Vieš o tom, že nevyzeráš ako spisovateľka, ale ako Víla Amálka. Neprekvapuješ na besedách svojich čitateľov?

– Prezývku Amálka mi vymysleli moji spolužiaci v prvom ročníku na gymnáziu Metodova v Bratislave, keď sme sa ešte nepoznali po mene, a akosi mi prischla až doteraz. Neviem, ako by mala vyzerať spisovateľka, ale dcéra Linda mi niekedy povie, že som oblečená ako spisovateľka. Jej sa páči biznis štýl a ja mám rada zrejme štýl oblečenia „víla“ či „princezná“, asi preto, že som romantička. Pokiaľ ide o čitateľov, niekedy je možno aj lepšie, ak ma nevidia, lebo nevyzerám „inteligentne“. Starám sa o pleť, rada sa líčim, rada sa pekne obliekam, mám dlhé blond vlasy a veľké oči s klipkajúcimi mihalnicami. Povedala som si, že sa nebudem zanedbávať ako žena, len preto, aby som vyzerala ako intelektuálka. Vonkajšia aj vnútorná krása je ideál. Jedno nevylučuje druhé.

Ale ty klameš telom – akoby si chcela svoj bystrý um a vtip skryť za pôvabný výzor. Aby sa muži nenaľakali…

– Áno, muži si skôr všímajú môj vzhľad a najmä poprsie, čo mi nadelila príroda. Nie som z tej veľkosti až tak nadšená, je to nepohodlné, dokonca som uvažovala aj o chirurgi

i

ckom zmenšení. Tých mužov, ktorí vidia aj „prednosti, ktoré nevidno“ je ako šafranu. Jedným z nich je môj manžel. A pokiaľ ide o „pôvabný výzor“, musím sa priznať, že sa jednoducho rada páčim. Každý úprimný kompliment poteší. A navyše som vyrástla v rodine, kde sa ženy o seba staralia rady sa parádili. V tomto trende pokračuje aj moja dcéra Linda, ktorá napriek nízkemu veku, neupravená ani nevyjde z domu.

Tvoji rodičia boli lekári, mama známa nefrologička, otec známy čeľustný   ortopéd, ale aj muzikant. Kto ťa viedol k umeniu, k písaniu?

– Na túto otázku je veľmi jednoduchá odpoveď. Bol to môj otec, ktorého všetci, vrátane mňa, volali Ičo. Zomrel 9. januára tohto roku. Som mu vďačná za všetko umelecké, intelektuálne, čo vo mne je. Aj keď bol jeden z najlepších čeľustných ortopédov na Slovensku, vždy ho to ťahalo k umeniu. Hral na trombón v skupine Braňa Hronca, maľoval obrazy, modeloval sochy, veľa čítal, mal dar reči, čo zrejme využíval keď prednášal. Každý rozhovor s ním bol pre mňa obohacujúci. Keď som bola malá, chodili sme spolu na dlhé prechádzky, do ZOO, na Kamzík, do Sadu Janka Kráľa. Vedel mi odpovedať na všetky otázky. Trávila som s ním veľa času, lebo mama ako nefrologička slúžila nočné dva razy do týždňa. Nechcela som byť lekárka, ako si to želala mama. Chcela som študovať niečo tvorivé. Škoda, že moji rodičia mi nechceli veriť, že mám nejaký talent, keď som sa hlásila na VŠMU, odbor dramaturgia a scenáristka. Mama vtedy požiadala môjho strýka spisovateľa Berca Trnavca, aby si pozrel moje poviedky. Povedal, že áno, že mám talent, nech idem do toho. Takže som mu veľmi vďačná, že sa ma takto rázne zastal.

Svoju prvú poviedku si poslala do Dotykov, kde vtedy šéfoval básnik Maroš Bančej. Bolo to asi osudové stretnutie – nielenže ti uverejnil poviedku, ale vzal si ťa aj za ženu…

– Ako prváčka na VŠMU som do redakcie Dotykov poslala dve poviedky. Z toho mi jednu uverejnili v Katapulte, v rubrike pre začínajúcich autorov, ktorú vymyslel Maroš Bančej. S Marošom som sa vôbec osobne nestretla. Vtedy. Ani som nevedela, že má funkciu šéfredaktora. Čítala som akurát jeho dosť sarkastické odkazy mladým autorom a hovorila som si, že keby také čosi napísal mne, tak to asi nerozdýcham. Meno Maroš Bančej sa mi stále spájalos časopisom Dotyky, aj som vedela, ako vyzerá. Extravagantný štýl obliekania a sebavedomie. Trochu som sa ho vtedy hanbila. Spoznala som ho na Korze, ale iba som si pomyslela, že to je ten Maroš Bančej z Dotykov a šla som ďalej.

Pred dvoma rokmi vo vianočnom čase som stretávala tvojho manžela na ceste do nemocnice – ocitla si sa medzi životom a smrťou. Máš nejakú spomienku na ten čas?

– Pri vystupovaní z trolejbusu som si vyvrtla členok. Mala som síce modrú a opuchnutú nohu, ale k lekárovi som s tým nešla. Až keď som mala neznesiteľné bolesti v lýtku. Lekár diagnostikoval krvnú zrazeninu a hematologička mi predpísala liek Warfarin, ktorý riedi krv. Tento liek síce pomáha, ale aj škodí. Vedľajším účinkom užívania môže byť vnútorné krvácanie. Ja som zakrvácala do mozgu v noci z 26 na 27 decembra 2011. Prejavilo sa to silnou bolesťou hlavy. Ešte dobre, že som volala pohotovosť. Volala som aj mame, ktorá vtedy ešte pracovala na Kramároch, a tá smerovala sanitku na neurochirurgiu na Kramároch. Lekári mali trochu strach ma operovať, lebo pri užívaní Warfarinu sa neoperuje kvôli riziku vykrvácania. Bola to hraničná situácia. Buď alebo. Doktor Andrej Šteňo sa opýtal mojej mamy, či ma majú operovať, a ona dala pokyn, že áno. Dostala som od neznámeho darcu, ktorému veľmi ďakujem, niekoľko balení krvi, čo mi tiež zachránilo život. Operácia dopadla super, akurát ma ako ženu hnevali ostrihané vlasy. Keď som sa prebrala z narkózy a dotkla som sa hlavy, neboli tam vlasy. „Ja nemám vlasy,“ hovorím chirurgovi,“a v septembri sa vydávam.“ „A čo si vás kvôli tomu nevezme?“ opýtal sa chirurg. Mimochodom, vydávala som sa v dlhovlasej parochni 9 mesiacov po tejto operácii. Na tento čas mám veľa spomienok, na oddelení som sa zoznámila s mladými ženami, ktoré mali nádor v mozgu a boli veľmi statočné. Určite táto skúsenosť vo mne zanechala stopu a ako to spracujem do prózy, ešte neviem. Ono to akosi príde samo, vyplaví sa z podvedomia.

Bolestné momenty vieš znášať veľmi hlbokým spôsobom: keď ti začiatkom roka umrel milovaný otec, vyzdobila si jeho svadobnú fotografiu a pridala text, v ktorom nebol pátos, iba neha a krása. Kto ťa to naučil?

– Tieto veci ma nikto neučil, iba ak by som ich mala po niekom zdedené. Jednoducho mám rada pekné veci a rada zdobím, dekorujem. Na svojho tatka spomínam vždy s úsmevom, lebo bol veľmi vtipný a originálny a on tiež nemal rád pátos.

Krásny vzťah si mala aj so starou mamou Rózkou – nestála by za literárnu predlohu novej Babičky?

Áno, Rózka bola otcova mama, najmladšia z troch sestier, vyštudovala prešovské gymnázium. Ona bola také večné dievčatko. Vždy som sa s ňou vedela porozprávať ako s kamarátkou. Typický bol pre ňu výrazný cyklámenový rúž a krásna pleť bez vrások. Tiež rada nosila šatočky s volánikmi a mašličkami. Syna, môjho otca, pochovala 9. januára tohto roku a ona išla za ním 18. februára. Vôbec ma to neprekvapilo. Ostatné roky spolu bývali, otec jej robil spoločnosť, veľa spolu hovorili. Moja stará mama nemala rada samotu. Tešila sa z každej návštevy. „Babsinka, príď na klebetu,“ hovorievala mi. Pokiaľ ide o literárnu predlohu, stará mama sa vyskytla už v knihe A Boh stvoril muža… Ale o tom nápade, že by stála ako literárna predloha novej Babičky, budem vážne rozmýšľať.

Literárny vedec Alexander Halvoník sa vyjadril: „Svižné prózy Barbary Pribylincovej vedia prekrásne a jednoducho lietať.“

Odporúča Gabriela Rothmayerová

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie:  0905 273 416, 0905 273 414
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201