INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

Moje klobúky a moji blížni

Moje klobúky a moji blížni

V tichej uličke som počula za sebou dupot a potom svoje meno. Obzriem sa, starý pán v bielej košeli s trochu zažltnutým golierom, v dlhom montgomeráku sotva chytá dych. Napráva si okuliare a pochvaľuje si, že mám klobúk. Spoznal ma podľa neho aj na diaľku, hoci už dobre nevidí.

„Pamätáte sa na mňa?“ skúmavo mi hľadí do tváre. „Podarovali ste mi svoju knižku…“
Spomeniem si, mali sme s priateľkou Milkou Zimkovou (herečkou a spisovateľkou) autogramiádu, pán držal knižku v ruke a povedal, že na ňu nemá.
„A páčila sa vám?“ pýtam sa starého pána.

„No, veď preto za vami bežím,“ hovorí. „Aj ja vám chcem za ňu niečo podarovať. Napísal som vám báseň…“ a odmlčí sa. „Ja som ju zabudol,“ povie po chvíli strašne zronene.

Upokojím ho, že je to ešte krajší dar – zostal tajomným.

Inokedy kráčam mestom, z topoľov už sneží, podvečerné májové slnko bledne, deň akoby stekal z krvi do uličiek. Neponáhľam sa, ale kráčam rýchlo zo zvyku, lebo všade, kde sa dá, chodievam pešky. Pristaví ma pani o dvoch barlách, zadívala sa na môj klobúk.

„Ste ako Diana,“ zalichotí mi a ten červený kráľovský kúsok na mojej hlave ju tak zaujme, že sa rozhodne nasledovať ma. Na tých dvoch barlách mi ledva stačí, musím zmierniť tempo. Vojdeme do kníhkupectva s rozloženými stoličkami – bude tu čítanie.

Na pozvanie slovenskej filozofky, spisovateľky a prekladateľky Etely Farkašovej a lingvistky spisovateľky a poetky Márie Bátorovej prišiel do Bratislavy indický germanista Amrit Mehta, obe moje milé priateľky čítali z jeho tvorby. Amritova poviedka bola prostá a presná, krátke jednoduché vety akoby boli iba viditeľným kvitnúcim kríkom nad hlboko zapusteným koreňom. Už dávno som necítila také vnútorné napätie v texte, horko smutné a vtipné zároveň. Básne sú až aforizmy. Inak Amrit Mehta je aj vydavateľ preložil poviedky slovenských spisovateliek – antológiu zostavila Etela Farkašová a mám česť byť tam s nimi – do jazyka hindu, zbierka vyšla v Indii.

Moja neznáma známa sa ma šeptom vypytovala, kto je kto a kto som ja, očarene počúvala slovenské spisovateľky, aj Inda hovoriaceho po nemecky, Etelka sem-tam preložila, pani si obzerala spisovateľky (bola tam aj Helenka Dvořáková a nejaké prekladateľky), veľmi bola spokojná s večierkom, aj s mojím klobúkom. Aj ja.

Raz v Košiciach som stála pred výkladom s obuvou, bol už večer, v skle sa odrážala moja postava a pri nej ešte jedna.

„Pani, sa vas môžem dačo opytať?“ povedala tá neznáma postava bez dĺžňov a s prízvukom na druhej slabike, ako hovoria východniari. Obzrela som sa, že prečo nie?

„Ta koľko stal toten klobuk?“

Bol čierny, so širokou strieškou a mašľou vzadu, kúpila som si ho u chýrnej klobučníčky pani Janderlovej.

„Osemsto korún,“ hovorím.

„Osemsto korun?! Ta my take fasujeme na Oceliarni zadarmo!“

Také mám ja pekné príhody s klobúkmi, nech len pribúdajú. Zbližujú ma s blížnymi.

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie: 0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201