INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

S Ivanom Krajíčkom sme salutovali Gottwaldovi

Nedávno som len tak nezáväzne prepínal kanály na mojom zaslúžilom televízore, všetko v HD kvalite (h…o dobrá) a v mori reklamy hľadal aspoň kvapku programu. Cvak, cvak a tu zrazu – aha ho! Za stolom sedia mladíci s havraními vlasmi, každý aj na dve hlavy, a majú akési mne povedomé tváre. Prizriem sa bližšie, známy operný spevák Peter Dvorský, dnes už, žiaľ, nebohý Jaro Filip a ten tretí – ani sa veriť nechce – ja! Dokvitli aj ďalší bojovníci na poli ducha – Stano Štepka a Milan Markovič. Tí dokonca aj tancovali. Režisér tohto retroskvostu pridal aj titulok – Televízny klub mladých, rok 1979.

Dnes, keď si každý technicky môže nakrútiť všetko možné (aj nemožné), sa vám zrejme zdá prinajmenšom starosvetské, ak nie rovno smiešne, slziť pri takejto záležitosti. Lenže, pozor, v tom spomínanom roku človek o vlastnej kamere mohol akurát tak blúzniť a mobilný telefón, to v našich končinách bolo jednoznačné sci-fi. Z auta som videl telefonovať len v americkom filme, a na pevnú telefónnu linku ste si museli podať špeciálnu žiadosť. Mimochodom, prvý mobilný telefón som v ruke držal v roku 1990. Tento zázrak mal rozmery menšieho kufra a vážil necelých desať kíl. Aká radosť vyjsť si s ním na romantickú prechádzku.

A keď už sme pri tých začiatkoch, ešte aspoň pár vecí. Telka vo vtedajšom Československu žačala vysielať pred šesťdesiatimi rokmi v máji, bratislavské štúdio o tri roky neskôr – v novembri 1956. Ja som prvý televízor videl u seseda v tom istom v roku pred Vianocami. Mal úctyhodné rozmery a obrazovčičku asi pätnásť krát dvadsať centimetrov. V izbe každý večer nával ako v kine. A aby všetci mali približne rovnaký vysokoumelecký zážitok, sused k televízoru zakúpil aj špecialitku. Bolo to duté sklo, skoro takej veľkosti ako dnešná menšia obrazovka. Dovnútra napustil vodu, zázrak postavil pred spomínanú obrazovčičku, a celé to potom pôsobilo ako zväčšovacie sklo. Boli sme z toho hotoví!

A to som ešte netušil, že o necelých desať rokov sa na, už o niečo väčšej obrazovčičke, objavím aj ja. Neuveriteľné! Mali sme vo vtedajšom Dome pionierov a mládeže Klementa Gottwalda v Bratislave súbor malých javiskových foriem nazvaný, ako inak, optimisticky – Úsmev. Na prízemí vrátnica, na prvom poschodí malé divadielko, malé javisko i hľadisko. Ale chodili tam na návštevu známi, neskôr renomovaní umelci. Nebudem ich tu spomínať všetkých, azda len Ivana Krajíčka. Nikdy totiž nezabudnem, ako sme spolu pred veľkým portrétom Klementa Gottwalda pochodovali parádnym krokom a pevnou rukou salutovali. Pripadalo nám to ako malá vzbura. A možno aj bola, neviem. Súdruh Klement tam už určite nie je a v tej istej budove, dnešnom sídle prezidenta republiky, sa už salutuje celkom inak.

Aha, ten prenos. Odohrával sa v jeden letný podvečer v kultúrnej sále vtedajších Chemických závodov Juraja Dimitrova. Bola tam ukrutná horúčava, na tému si už nespomínam, len na to, že program trval štyridsať minút, postavené kulisy sa správali značne nespoľahlivo a pozerať sme sa mali vždy do objektívu, ak si dobre pamätám, vľavo dole. Ono to nebolo jednoduché, pretože objektívy boli tri a neustále sa otáčali.

Prečo televízia vysielala práve odtiaľ? Neviem, ale tých miest po celej Bratislave bolo viacero. Žiadna Mlynská dolina, improvizované štúdiá okrem iného aj v Starej tržnici a v dnes už zbúranej židovskej synagóge. V synagóge bolo štúdio na prízemí a šatne pre účinkujúcich na poschodí. Museli sme byť potichu, pretože priestory boli spojené a každý šramot bol automaticky vo vysielaní. Aby som nezabudol, všetci sme, tiež potichu, obdivovali hlásateľku, o moderátoroch nikto ani len nechyroval, Noriku Beňačkovú. Žiaľ, všetko sa vysielalo naživo, žiadny záznam, zostalo len zopár fotiek. Preto ma tá starina tak vytočila, napokon aj dnes už neexistujúci Televízny klub mladých tohto roku oslavuje štyridsiatku.

Prepáčte, ak sa vám zdá, že som toho dnes tak veľa popísal o sebe. Nedalo mi to, keď som na obrazovke videl toho mladého muža a potom pri pohľade do zrkadla zistil, že už ho celkom obrástol – ja starší.

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie: 0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201