INZERCIA +421 905 273 414, +421 905 273 416

Na Slovensku sa úspech neodpúšťa

Na Slovensku sa úspech neodpúšťa

Knižku pod rovnomenným titulom uviedol pred niekoľkými dňami do života kardiochirurg prof. MUDr. Viliam Fischer, CSc., FICS. (na foto s moderátorkou akcie Katkou Brychtovou). Stalo sa tak pri príležitosti dvadsiateho výročia prvej transplantácie srdca v Slovensku. O knihe, ale aj o inom, hovoríme s jej autorom.      

Pán profesor, dátum 20. marec 1998 sa zrejme navždy zapísal do vašich spomienok. Aké to bolo vtedy, keď na operačnú sálu priniesli srdce v chladničke, ktorá ukrývala  nielen pacientovu, ale aj vašu nádej v úspešný priebeh zákroku?

Pacient bol na stole večer,  päť minút po štvrť na deväť, samotná operácia sa začala o tridsaťpäť minút neskôr.  S našívaním jednotlivých štruktúr srdca problémy neboli, pridávali sme len dva malé dodatkové stehy. Keď sa nové srdce pustilo do behu, boli sme nadšení. Možno trochu predčasne. Už keď sme šili aortu sme si všimli,  že je poznamenaná sklerotickými zmenami. Nebolo nám všetko jedno, pretože pred takmer dokončenou operáciou sa vyskytlo čosi, čo je samostatná diagnóza s požiadavkou na veľký chirurgický výkon s ďalšou zástavou srdca. Klasickú metódu sme zavrhli, pretože by to operáciu predĺžilo najmenej o dve hodiny a srdce darcu by to už nemuselo zvládnuť. Napadol mi iný spôsob riešenia, ktorý dovtedy nebol v kardiochirurgickej literatúre opísaný, ale ja som ho predtým už viackrát použil. Vyšlo to. O štvrtej sme pacienta preložili na anesteziologicko – resustitačné oddelenie, odkiaľ ďalšie kroky pomaličky, ale isto viedli do nového života. Desať dní po operácii mal Štefan Petrík v nemocnici prvú tlačovku. Novinári neverili, že od zákroku uplynul len taký krátky čas. Po troch týždňoch od zákroku sme si s ním na rozlúčku štrngli pohárikom sektu.        

V prológu svojej knižky spomínate, ako vám „určití“ ľudia ukončili kardiochirurgickú kariéru. Bolo to v čase, kedy ste pri operáciách ischemickej choroby srdca mali iba jednopercentnú úmrtnosť a vyše roka vám nezomrel žiadny pacient. Nasledoval rok 2015, v ktorom ste boli na základe medializovaných informácií nadobro „odídený“. Stále si myslíte, že žijeme v dobe, kedy konkrétne pomenovať veci a udalosti si vyžaduje úvodzovky?

Na túto otázku vám dám jednoznačnú odpoveď! Moja povaha a zamestnanie v medicíne – chirurgia a kardiochirurgia – ma vždy viedli k priamočiarosti. A nech bol akýkoľvek politický režim, či socializmus, kapitalizmus alebo terajší, ktorý neviem ako nazvať, vždy to bolo rovnaké. V medicíne, v minulosti ani teraz, som nepoznal a ani nepoznám taktizovanie, u mňa vždy platila len jedna filozofia a to dostať pacienta z operačného stola na anestéziologicko-resuscitačné oddelenie a odtiaľ na kardiochirurgické oddelenie. Potom domov, do rodinného života a do plnej pracovnej činnosti. To sa nám darilo nadštandardne a naša klinika sa pod mojím vedením mohla svojimi výsledkami porovnávať aj s najšpičkovejšími kardiochirurgickými klinikami v Európe. A nielen v Európe! To ale zrejme neuniesli niektorí moji „priatelia“ a možno, že taký mimoriadne aktívny v môj neprospech bol len jeden. Pán Boh vie…

Pred takmer 15 rokmi ste mi v rozhovore na otázku, či je výhodnejšie mať v blízkosti zlých priateľov, alebo dobrých nepriateľov odpovedali, že najlepšie je mať dobrých nepriateľov so zlými priateľmi čo najďalej od seba. Podarilo sa?

Najlepšie je mať dobrých priateľov. Ale aj ten nepriateľ je na voľačo dobrý. Aj tých mám, sú to však skôr závistlivci. Myslím si, že tých nepriateľov by som mohol zrátať na prstoch jednej ruky. Ale opakujem, aj tí sú na voľačo dobrí. Nútia ma totiž k ešte väčšej aktivite, ešte viac ma tlačia do pozitívneho myslenia a do pozitívnych činov.

Kniha nie je iba prierezom vašej profesionálnej kariéry s prívlastkom celoživotná láska, ale čitateľovi približuje mnohé naše osobnosti, operačné sály aj rizikové faktory, ktoré do nich človeka privádzajú a zaoberá sa aj aktuálnymi problémami nášho zdravotníctva. Komu ste čitateľsky pútavé riadky primárne adresovali?

V podstate všetkým občanom Slovenska. Môžu si prečítať názory ľudí, ktorí so mnou dlhé roky pracovali, poznajú môj charakter, povahu, pracovné nasadenie a vzťah k medicíne, ale aj názory mnohých osobností, pacientov i ne-pacientov. Knihu by som odporučil prečítať aj nemalej, šesťdesiatpercentnej skupine obyvateľstva s nadváhou a obezitou. Nájdu si tam aj odpovede, ako riešiť svoje hmotnostné problémy.  

Mimochodom, ako ste si pripomenuli výročie transplantácie na svojom bývalom pracovisku? Prečo vás nebolo vidieť na stretnutí s novinármi?

Na slávnostný večer 20. výročia prvej úspešnej transplantácie srdca v SR ma síce pozvali, ale na tlačovú konferenciu doobeda, ktorá sa konala v našom Ústave, už nie. Boli tam lekári, ktorí mi asistovali pri operácií, ale hlavného operatéra, teda mňa, akosi pozabudli prizvať! A to som okrem prvej úspešnej transplantácie srdca ako hlavný operatér spravil prvých desať transplantácií srdca a štyridsaťpäť z prvej stovky. Pri ostatných som asistoval mojim piatim mladým kolegom, kedy ani jeden z nich nedovŕšil vek 40 rokov. Neviem, či v Európe, alebo aj inde, by sa našiel šéf kardiochirurgie, ktorý by ich v tomto veku pustil k realizácií takého náročného chirurgického výkonu, akým je transplantácia srdca!

Na záver malé odbočenie. Počas prípravy nášho rozhovoru ste spomenuli, že ste sa prednedávnom ocitli v úlohe záchrancu priamo na verejnosti.

Možno to bola náhoda, možno osud, alebo niekto vyšší tak chcel, ale sa to stalo práve v čase, keď som dostal vaše otázky pre Petržalské noviny.

Môžete byť konkrétnejší?

V ten deň som okolo pol desiatej predpoludním prišiel do Auparku pozrieť priateľa z Komárna, Igora Venta, ktorý tam mal pracovné povinnosti. Sedel som oproti nemu, keď som počul buchot a videl jeho zľaknutú tvár. Obzrel som sa a zbadal  neďaleko za mnou ležať na zemi ženu. Dobehol som k nej, mala nekoordinované kŕčovité pohyby všetkých končatín, zmodravenú tvár, kaluž krvi za hlavou. Nedýchala. Okamžite som si kľakol za jej hlavu a rukami zatlačil na obidva výbežky sánky. Týmto manévrom sa uvoľnil zapadnutý koreň jazyka a mohlo sa obnoviť dýchanie. Nebolo to až také jednoduché, pretože svalový kŕč z hypoxie (nedokrvenia) bol aj v oblasti krku. Ako bývalý neurochirurg som si hneď pozrel aj zrenice, ktoré už boli rozšírene. Asi po minúte začala pacientka dýchať, zrenice sa zúžili, otvorila oči a postupne sa začala preberať. To som už vedel, že sme vyhrali.

S poďakovaním aj za neznámu ošetrenú ženu pripravil

Jaroslav Gründler

 

  • Anton Surda

    Vidite, a este sa dokazal vypracovat na najvacsieho uplatkara v lekarskych kruhoch na Slovensku.

Vydavateľ: NIVEL PLUS s.r.o., Ivanská cesta 2D, 821 04 Bratislava
Redakcia: Ivanská cesta 2D, 821 04 Bratislava, email: petrzalskenoviny@gmail.com, tel.: 02/62801182
Šéfredaktorka: Ingrid Jarunková
Inzercia: 0905/273 414, 0905/273 416

Používanie Cookies a podmienky pre spracovanie osobných údajov: kliknite SEM.