INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

Virtuálna šibačka a bozky tiež

Virtuálna šibačka a bozky tiež

V osemdesiatych rokoch minulého storočia sme podaktorí na Veľkú noc skupinovo chodili šibať  a polievať kolegyne z redakcie.  Namiesto  tradičného šibáka sme boli ozbrojení veľkou, asi metrovou, varechou a ruskými voňavkami, zvanými duchi.  Voňavka je značne zjemňujúce slovo, aróma šíriaca sa z flakónikov v tvare veže  moskovského Kremľa totiž úspešnejšie mohla slúžiť  na odpudzovanie bodavého hmyzu.

Za spomínaný úkon šibania sme zásadne nebrali vajíčka, dokonca ani také škaredé veci ako sú  peniaze.  Fungovali sme čisto na amatérskej báze. Dokonca na vlastné náklady za električku a autobus. Pre pocit čistej radosti. Či rovnaké pocity zdieľali aj kolegyne, nevedno. Oficiálne sa nesťažovali.

Treba  zdôrazniť, že počas tejto bohumilej misie sme po rôznych častiach Bratislavy neraz  nachodili a precestovali  aj vyše päťdesiat kilometrov. A to sme nikdy nezvládli navštíviť ani desať kolegýň.

Nehoda sa vyskytla jediný raz. A nebola alkoholického charakteru. Kolega rozbil fľaštičku so spomínaným moskovským zázrakom. Väčšia časť tekutiny zasiahla práve mňa. Navečer som sa vracal domov a v električke stretol dobrých známych. Veľmi podozrievavo krútili nosom a v duchu zrejme uvažovali, či som náhle nezmenil sexuálnu orientáciu.

Od tých čias uplynulo vyše tridsať rokov. Mám pocit, že tristo. V telke  som si pozrel akési zábery z oblievačiek. Vraj neboli zo skanzenu. Lenže – na ulici so šibákom prakticky nikto. Istá pani od nás z dediny, ktorá má tri dospievajúce dcéry,  mi dopredu povedala, že bránku zatvorí a dnu pustí len tých z rodiny. A vraj v obci  nebude sama. Rodina, základ štátu.

Ibaže ja som sa nenechal odradiť. Povedal som si, že just  pôjdem polievať a šibať, rodina – nerodina. A tak som aj vykonal. Spôsobne som zvládol  takmer dvadsať devúch slovenských najrôznejšieho  veku.  Cez mobil. Predstavil sa a povedal, že práve ich  šibem a práve polievam. Virtuálne, samozrejme.

Ženy sa hihňali a boli rady, že sa nemusia zasa prezliekať a muži si so mnou na diaľku pripili  poldecákom porozumenia. Bolo to, ako sa často hovorí v komuniké po štátnych návštevách,  prospešné pre obe strany. Bodaj  by aj nie, nikto predsa  nemusel ani brvou pohnúť.

Blíži sa prvý máj. A s ním aj zvyk, ktorý v posledných rokoch zázračne ožil – bozkávanie sa  pod rozkvitnutou čerešňou. Neviem, či po poslednom vpáde studeného vzduchu  ešte nejaká čerešňa bude kvitnúť. Ale to je vlastne úplne jedno.

Vidím to takto: On a ona sedia  na terase kaviarne   pod  rozkvitnutou umelou čerešňou. Za jedným stolom a čakajú na čašníka. Voľný čas si však nekrátia tým, že sa držia za ruky, nepríčetne na seba zízajú alebo sa nebodaj dokonca bozkávajú.  Nič také. Každý  čumí  na svoj tablet. A četuje. Četujú spolu. Aj skratkami. Načo dlhé slová. A k tým skratkám  smajlíci.  Aby bolo jasné, že láska je to naozaj veľká. Zrak nezdvihnú ani raz. Nepozrú sa na seba. Škoda kaziť vzácnu chvíľu akousi realitou.

P.S. Skúšam si predstaviť, ako asi  o pár rokov budú vyzerať úkony, ktoré sa četovaním zvládnuť nedajú…

 

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie:0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201