INZERCIA  +421 905 273 416, +421 905 273 414 

Muž, ktorý prináša šťastie

Profesor Viliam Fischer je slovenský kardiológ a vysokoškolský pedagóg. V roku 1998 spolurealizoval prvú úspešnú transplantáciu srdca na Slovensku. Od roku 1980 sa podieľal na viac než 5000 operáciách srdca.

Pred prezidentskými voľbami sa píšu knihy. Aj ty, pán profesor, si napísal Srdce na dlani. Ťah na voličov?

– Ale nie. Od vydania prvej knihy (So srdcom na dlani – robil som ju s Lýdiou Mrázovou) ubehlo pár rokov a niektoré veci vtedy mi nezišli na um. Tak som ich doplnil.

Nie je tvoje miesto skôr za operačným ako za písacím stolom?

– Určite, ale pre mňa je dôležitejšie, aby sa ľudia na operačný stôl vôbec nedostali. Aby boli zdraví. A preto som aj svojou druhou knihou chcel upozorniť na to, čo negatívne zasahuje do zdravia ľudí. Pohodlnosť! Prestali sme sa hýbať, žijeme akoby v umelom svete. Máme štrnásť percent obéznych detí, každé ôsme – deviate dieťa na Slovensku má nadváhu. V mestách, mestečkách, na sídliskách zmizli dvory, voľné priestranstvá, kde mnohé generácie detí ale aj dospelejší sa mohli hrať, športovať a pohybovať sa v rôznej forme. Tieto „pohybové zóny“ zmizli, pretože sa väčšinou zastavali.

Odráža sa to aj na tvojich pacientoch?

– Veď preto o tom stále hovorím. Už sa skoro ani nepozastavujem nad tým, ak vidím v mojej práci nastúpiť mladých ľudí do výťahu. Kým si ja vyšliapem tých pár schodov, oni sa vezú. Hore, aj dolu.

Ty sa výťahom nevozíš?

– Iba občas na operačku. Vtedy som najradšej vo výťahu sám, lebo mám štyri poschodia na to, aby som opretý o stenu spravil ranný strečing lýtkových svalov a prstov rúk. A keď idem hore schodmi, snažím sa ich brať po dvoch, rýchlejším tempom, lebo to beriem ako súčasť fyzickej prípravy na zlepšenie kondície.

Obsahom tvojej knihy je srdce…

– Nielen. Píšem aj o mojej životnej filozofii, aj o mojich skúsenostiach a poznatkoch – a to nielen medicínskych. Žijem svoj jedinečný život v jedinečnej krajine. Srdce nie je pre mňa iba metafora, ľudské srdce je môj každodenný vyzývateľ. A ja nad všetkým, čo ho ohrozuje, rád víťazím.

V knihe ma očarila príhoda z tvojej stáže v Kanade…

– Myslíš na tú v Montrealskom inštitúte profesora Pierra Grondina?

Áno. Je to tak trochu aj zo zákulisia, málokto vie, o čom sa chirurgovia zvyknú pred operáciou srdca rozprávať.

– To bola výnimočná situácia. Profesor P. Grondin bol v kardiochirurgii úplná špička a ja som sa dostal k nemu na stáž. Spolu s kolegami z celého sveta. Ale ja som nechcel iba pozorovať, ako operuje, ja som mu chcel asistovať. Raz, keď sa začal pred operáciou umývať, tak hovorím: „Pán profesor, vy v Kanade hráte asi najlepší hokej na svete, ale my Čechoslováci sme ešte lepší!“ Skoro mu kefka, s ktorou sa pred operáciou drhol, vypadla z ruky. Obrátil sa ku mne a s údivom sa ma opýtal: „Ako to myslíte?“ A ja mu na to: „V roku 1976 (teda 3 roky pred tým) ČSSR porazilo vo finále Kanadského pohára najlepší profesionálny výber Kanady 1:0.“ Profesor Grondin hneď na to znalecky zareagoval. „To je pravda, ale vy ste mali vtedy v bránke fantastického gólmana, Vlada. Dzurillu!“ Na to som čakal! „Vlado Dzurilla je môj dobrý priateľ, dokonca som ho aj operoval,“ oznámil som lakonicky. To, že som mu operoval len hemoroidy – zlatú žilu, som už nespomenul. Ale profesor Grondin sa na mňa zahľadel a hneď dodal: „Nechcete sa umyť k operácii?“ Po tomto momente som túžil! A na prekvapenie ostatných troch mojich zahraničných kolegov som išiel prof. Grondinovi pri operácii asistovať. A asistoval som potom už každý deň. Možnosť pracovať na jednom z najmodernejších kardiochirurgických pracovísk v Amerike, naučiť sa a osvojiť si posledné pokroky v kardiochirurgickej medicíne, čo už viac si mladý chirurg mohol priať!

Rátal si s tým?

– No, rátal… Skúsil som. A už som povedal – rád víťazím. V Kanade sa hokejom žilo, hovorilo sa o ňom všade. To som vedel a trochu som predpokladal, že profesor Grondin bude uvažovať takto: takého famózneho brankára ako je Vlado Dzurilla by predsa v Kanade nemohol operovať hocijaký chirurg. Takže ma prof. Grondin ohodnotil do vyššieho rangu.

Odoperoval a odasistoval si tisícky srdcových operácií s rôznymi diagnózami. Boli to bežné operácie, ak sa dá v srdcovej chirurgii vôbec slovo bežné používať, ale boli aj výnimočné, ktoré si pamätáš a budeš pamätať po celý život?

– Je ich veľa, ťažko vybrať jednu. Taká zvláštna operácia bola, keď nám doviezli pacientku, ktorá prišla do nášho ústavu srdcovo-cievnych chorôb v Bratislave v akútnom stave s patologickým nálezom hrudnej aorty. Navyše v piatom mesiaci gravidity. A dátum: 24. december. Štedrý deň. Ona aj plod boli v ohrození života. Tak sme sa dali do toho. Pri operácii nielenže bola pacientka schladená na 28 °C, ale v určitej fáze operácie, keď sme nahrádzali aortálnu chlopňu a vzostupnú aortu chlopňovým konduitom, museli sme na krátku chvíľu zastaviť aj cirkuláciu. Tento manéver robíme pri akútnych vydutiach hrudnej aorty vždy a teplotu organizmu prostredníctvom mimotelového obehu krvi znižujeme hlavne preto, aby sme ochránili životne dôležité orgány, najmä mozog. Lenže tu bol aj plod. Mali sme vážne obavy, že tento operačný výkon neprežije. Našťastie, bol to krásny vianočný dar, matku aj dieťa sme zachránili. Nezabudnem na radosť, keď sa potom našej pacientke v riadnom termíne narodilo zdravé dievčatko s hmotnosťou 3 300 g a výškou 50 cm. To sú také dary života, aj pre rodiča, aj pre kardiochirurga.

Tvojimi pacientmi boli obyčajní ľudia, aj známe osobnosti. Napríklad spisovateľ Ladislav Ballek. Ten ťa v televíznej relácii Mojich sedem divov sveta zaradil medzi svoje divy sveta…

– Tak to bol pre mňa nezabudnuteľný moment. Lebo povedal, že opravujem božské dielo – človeka. Vieš si predstaviť, čo sa deje v duši chirurga po takomto vyznaní?

Keď po prvý raz vyňal Christian Barnard z tela darcu srdce, aby ho vložil do tela iného človeka, bol to prevrat nielen v dejinách medicíny. No a tebe sa podaril husársky kúsok – pozval si profesora Barnarda na návštevu do Bratislavy.

– A 21. 4. 1995 sme ho šli s profesorom Jurajom Fabiánom čakať na viedenské letisko vo Schwechate. Veľmi sa mi páčilo, ako odpovedal tento charizmatický muž na jednu otázku novinára, odcitujem ti: „Keď si prečítate bibliu, zistíte, že srdce sa v nej spomína asi tristokrát. Pečeň, čo je veľmi dôležitý orgán, sa spomína raz a žalúdok dokonca ani raz. Otázka je, prečo sa stalo srdce takým dôležitým orgánom v literatúre a umení vôbec. Svojej milovanej hovorí milujúci: milujem ťa svojím srdcom. Nehovorí, že ju miluje pečeňou. Dôvod, prečo je to tak, je prostý. Srdce je jediný orgán, v ktorom cítime reakciu na naše emócie. Ale srdce je pritom aj obyčajná pumpa, obyčajné čerpadlo. To samozrejme neznamená, aby ste hovorili pri vyznávaní lásky: milujem ťa svojím čerpadlom.“ Veľmi vtipný človek, a to ja mám rád.

V knihe si spomínaš podrobne aj na svoju prvá transplantáciu…

– Teoreticky sme mali transplantáciu stokrát naštudovanú, stokrát odskúšanú, ale nikdy sme ju nerobili „naostro“ a naozaj. Udalosti dostali po oznámení o darcovi rýchly spád. Srdce nám priniesli na operačnú sálu v chladničke, v ktorej bola nádoba a v nej spolu s ľadom naša i pacientova veľká nádej. U príjemcu sme už mali spustený mimotelový obeh srdca. V relatívne krátkom čase sme mohli uvažovať o vyňatí chorého srdca. Bol to zvláštny pocit. Odstrihli sme ho, ostal len malý kúsoček pôvodného a prišili sme nové. Slovami ani nie je opísateľné, čo to s vami spraví, keď sa nové srdce pustí do pohybu. Som rád, že som mohol byť pri tom.

Neobídeme ani tvoju neúspešnú kandidatúru za prezidenta Slovenskej republiky. Ale na rozdiel od iných, ty o svoju mimoriadne prospešnú prácu neprídeš – stále je dosť chorých sŕdc. A ako si povedal vo svojej kampani – ty prinášaš do rodín šťastie…

– Bol by som veľmi rád pri transplantácii nového srdca nášmu Slovensku. Ak to nevyšlo mne, želám novému prezidentovi, nech sa to podarí jemu. Nie sme horší ako iní, len si musíme veriť a pracovať na svojom sebavedomí. A nehádať sa!

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie: 0905 273 416,  0905 273 414
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201