INZERCIA +421 905 273 416, +421 905 273 414

Etuda pre jedného a samotu

Etuda pre jedného a samotu

Petržalčan Emil Semanco pochádza z obce Čertižné, kde sa narodil 6. júla 1953. Študoval na FF UPJŠ v Prešove výtvarnú výchovu, slovenský jazyk a literatúru, prvú autorskú výstavu mal v Prešove. Je členom Umeleckej besedy slovenskej a vyše pätnásť rokov pôsobí vo vedení tohto najstaršieho umeleckého spolku. Popri tvorbe imaginatívno-fantazijných koláží sa zaoberá aj výtvarnou teóriou, úžitkovou grafikou a knižnou ilustráciou. Samostatne vystavoval v Snine, Trenčianskych Tepliciach, Nitre, Košiciach, Starej Ľubovni, v Humennom, viackrát v Bratislave, pravidelne u nás aj v zahraničí na kolektívnych prehliadkach tvorby členov UBS.

Dobrá správa – maliari stále maľujú! Vo Véčku (Dome umenia) si práve otváral výstavu Ars salutem. Majú ešte výročné prehliadky takú prestíž ako voľakedy?

– Povedľa nás (UBS) koexistujú a zápasia o svoje miesto na slnku a priazeň návštevníkov ďalšie tri veľké výtvarnícke organizácie. Takže, zakaždým je to aj o rivalite a prestíži… Koncept výstavy Ars salutem – Pozdrav umením vznikal pred vyše rokom, venovaný je tohtoročným významným výročiam a jubileám. Najmä 1 150. výročiu cyrilometodskej misie. V realizačnej fáze predstavoval tri až štyri mesiace intenzívnej práce.

A ohlas?

– Úspešné uvedenie, priaznivé ohlasy, pochvalné referencie a napokon aj reakcie kolegov a recenzie v médiách napovedajú, že UBS znovu zabodovala a posunula konkurenčnú latku vyššie. Súťaž a konfrontácia je umeniu na prospech.

Čo teba na novej prehliadke tvorby kolegýň a kolegov prekvapilo, potešilo?

– Prístup kolegov. Svoje práce prihlásila rovná stovka grafikov, sochárov a maliarov! Na výstave sa predstavujú osemdesiati deviati a expozíciu sme vyskladali zo sto sedemdesiatich šiestich diel. Dominujú sochárske práce (L. Černý, M. Dzurek, A. Drahoš, D. Prihel, A. Goliaš), ale zdatne po boku majú aj maliarov. Rád by som upozornil na skvelé obrazy nedávneho laureáta Ceny FVU Rudolfa Moška, nositeľky vyznamenanie talianskej vlády Melity Gwerkovej, pôsobivé kompozície Jaroslava Uhela, Mariána Vidu, Milana Tvrdoňa, Štefana Bobotu, Zdena Horeckého, Běly Kolčákovej, Stana Harangozóa, Květy Fulierovej, manželov Žitňanovcov, Galkovcov… Ako starosta spolku oceňujem aj osobný vklad jednotlivých členov Správnej rady UBS a obetavosť tých, čo výstavnú kolekciu vybrali, nainštalovali a postarali sa o kultúrny program.

Na vernisáži si prezradil, že sa na výstavu výtvarníci poskladali. Zo svojho… To je zvláštna situácia, akoby sme sa vracali do 19. storočia.

– Celý projekt sme najprv ponúkali Hradu. Oznámili nám, že výstavný priestor môžu poskytnúť za sumu podľa „nových pravidiel prenájmu“, ktorá by spolkovú kasu zruinovala za štyri dni. O grantoch a finančnej ministerskej podpore je začiatkom roka zbytočné uvažovať. Ak by sme nemali dobré kontakty, ústretových tlačiarov a chápavých veriteľov, čo pozhovejú s platením faktúr, išli by sme do absolútneho rizika. Takto je to LEN „na sekeru“. Preto som aj trochu roztrpčený v príhovore povedal, že od nás chcú „div nie španielske vtáčky, ale dostaneme tak na konskú salámu“. Je zarážajúce aj obdivuhodné, že umelci popri členskom, zaplatia aj výstavné a ešte sa zložia na katalóg…

S Tiborom Bartfayom
S Tiborom Bártfayom

Medzi prítomnými na vernisáži bolo veľa umelcov, prišiel aj Tibor Bártfay. Spomenul si, že rád a často chodíš k nemu do ateliéru. A ja viem, že nielen k nemu. Čím a ako preklenieš vzdialenosť medzi sebou a „klasikmi“?

– Ako novinár som sa dlho učil počúvať iných.

To patrí k najväčším cnostiam!

– Spočiatku mi táto trpezlivosť chýbala a chcel som, aby ľudia hovorili mojimi slovami, čo chcem počuť… Keď som dospel – aj pri takých učiteľoch ako Laco Ťažký alebo Janko Čomaj – novinárčina kamsi odišla. Prestala ma povrchnosťou a najmä bulvárnosťou uspokojovať. Ani som ju, popravde, veľmi nehľadal. Zdalo sa mi, že by som sa ocitol pri cirkusovej maringotke so vzduchovkou pred papierovými ružami… O to viac ma začal zaujímať a tešiť iný imaginatívny a fantazijný svet, ktorý som nachádzal v ateliéroch výtvarníkov. Vraví sa, že zaľúbení sa nikdy nenudia, lebo hovoria stále o sebe. S Bartfayom stále máme o čom hovoriť, máme spoločnú lásku – koláž. A s tými ostatnými je v posledných rokoch viac porozumenia a tém ako so žurnalistami.

Stretol si sa niekedy u nich s povýšenosťou, nadradenosťou?

– Stretol, ale už sa nestretávame.

Dobrá odpoveď. A ktorá vlastnosť ti je u veľkých umelcov najsympatickejšia a ktorá najnepríjemnejšia?

– Pracovitosť. Bez nej by neboli veľkí. Bartfay má vyše deväťdesiat a každý deň je ešte v ateliéri… a pracuje. Najnepríjemnejšia je slabosť a staroba! To však nie je vlastnosť, ale daň či danosť.

Medzi bezmála dvoma stovkami nových diel slovenských výtvarníkov ma zaujali tvoje tri koláže Rusínskej Sixtínskej kaplnky. Drevené kostolíky z východného Slovenska a Michelangelove maľby. Čím ťa oslovili?

– Chcel som ich povzniesť až tak vysoko. Napokon jedny aj druhé patria do kultúrneho dedičstva ľudstva.

Myslím, že sa ti to podarilo. Ty si už vyše tridsať rokov Petržalčanom, a predsa sa na plátno obrazu premieta tvoje ukotvenie v rodisku. Kde je dnes tvoj domov?

– Moje bydlisko je medzi dvoma Draždiakmi. Skvelé miesto na život. Domov mám tam, kde sa koňovi vraví kiň!

Bol si vždy dvojdomý, okrem výtvarného umenia si bol doma aj v médiách, už si naznačil, prečo dostali v posledných rokoch prednosť koláže, grafiky a ilustrácie…

– Je to väčšie sklamanie ako v láske. Svoju novinársku profesiu sme milovali, obetovali sme sa pre ňu. Dnes sa nemôžem povzniesť nad to, že sa predáva, že ju znásilňujú… je z nej cundra.

A nie je ti smutno za rušným životom reportéra Smeny na nedeľu (kde sme boli kolegovia)?

– Je! A ešte viac ma bolí, že vymierame…

Čítaš dnes noviny, sleduješ médiá?

– Povrchne. A nie je za tým iba spomienkový optimizmus. Chcem si zachovať to pekné, čo sa mi s časom redakcie Smena a Práca spája. Dnes už novinárov spája iba internet a sociálne siete…

Tvorba, to je veľká samotárka. Máš samotu rád?

– Vystačím si. Dlho som bol dennikár a spravodajca, žil som podľa uzávierok a doplatkových lístkov z tlačiarne, podľa zvučiek a džinglov, viedol som pomerne veľké pracovné kolektívy, takže celkom rád sa teraz sám moderujem a účinkujem vo svojich reláciách – pre jedného a samotu.

Si človek veľmi otvorený, so širokou dušou. Chodievajú už aj do tvojho ateliéru mladší kolegovia? Priatelia?

– Nemajú kde. Bývam v paneláku na štvrtom poschodí. A pracujem stále na vyradenom stole z redakcie Smeny… Tak ako mal Gogoľ zápisník (alebo knihu) všelijakej všelijačiny, ja mám takú pracovňu. Podľa nálady. Raz je viac disponovaná na písmenká a inokedy v nej prevažujú výstrižky na koláže.

Portrét ES

A vlastne – kde máš ateliér?

– Pozývam priateľov už piaty rok na medzinárodné maliarske tvorivé sympózia do Pienin alebo do Polonín. Tam je nám dobre.

Spomínam si, ako si sa rozlúčil so spisovateľom Ladislavom Ťažkým: v Katedrále sv. Martina pri zádušnej omši si mi hovoril, že odnesieš na jeho čerstvý hrob drevený kríž…

– Kríž vyrobil stolár Janko Kuľanda vo Veľkom Lipníku v Zamagurí. Bol prvý na spisovateľovom hrobe v Klížskom Hradišti. Teraz je veľa takých, čo na Ťažkého spomínajú. Zdá sa mi, že majú viac spomienok ako zážitkov s ním. Až spomienky vyblednú, napíšem ľudský príbeh o ľudskom kríži. Laco Ťažký bol najmä človek…, zažili sme toho spolu dosť.

 

Emil a Laco Ťažký
Emil a Laco Ťažký

Hm, ten kríž nie je iba gesto. Cítiš podobnú spriaznenosť s inými súčasnými tvorcami?

– No, na knižku by to azda bolo.

Tento rok je pre teba jubilejný. Bilancuješ? Plánuješ?

– Mal som tridsať, keď pán riaditeľ Semančík na brehu Veľkého Draždiaka širokým gestom ukazoval, čo kde v Petržalke postaví. Dlho sa mi videlo, že to je utópia. Až teraz, po ďalších troch desaťročiach sa mi zdá, že sa tie budovateľské predstavy predsa len uskutočňujú na spokojnosť tých, čo sem prišli žiť z celého Slovenska. A mám dokonca pocit, že každý si tu nachádza aj kus z toho svojho domova. Pýtaš sa však na bilanciu a plány. Jedno aj druhé. A oboje na výstavách v Primaciálnom a Pálffyho paláci uprostred leta v júni a v auguste…

 

 

 

 

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie:0905 273 416,  0905 273 414
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201