INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

Srdce, čo zostalo v Starom háji

Srdce, čo zostalo v Starom háji

Hoci už 34 rokov žije v Rakúsku, jej srdce zostalo v petržalských lesoch Starého hája. Alžbeta Sommerbauer je rodená Staropetržalčanka, ktorá so svojimi piatimi deťmi v roku 1983 utekala do vysnívanej Austrálie, aby napokon zostala žiť sotva 80 kilometrov od svojho rodiska, vo Viedni.

Keď ju na austrálskom veľvyslanectve v Belehrade odmietli, pretože nebola rozvedená, zúfala si. Všetky prípravy, plány, nádeje, všetko bolo preč. Ale návrat do socialistického Československa neprichádzal do úvahy, a tak sa chopila nádeje na azyl v Rakúsku. Ale tentoraz pre úradníkov nebola dosť „politická“. Dôvod, že chcela svojim deťom zabezpečiť lepší a slobodnejší život, že pochopila, že alkoholu sa jej muž vzdať nechce a že jej 14-ročnej dcére sa vyhrážal odsúdený násilník za to, že proti nemu svedčila na súde, nestačili.  Ibaže odradiť od cieľa ženu a matku, ktorá bola dosť odhodlaná na to, aby sa rozhodla pre útek s piatimi deťmi, z ktorých najmladšie malo štyri, bolo nemožné.

Po 25 rokoch sme sa vratili na miesto, kde sme po emigracii zili skoro cely rok (Payerbach v Dolnom Rakusku)

Rakúski úradníci napokon prejavili kus ľudskosti  a po 19 dňoch konečne dostala do rúk papiere, ktoré jej dovoľovali opustiť socialistický blok a žiadať o azyl v rakúskom Traiskirchene. A to netušila, že ju a deti ešte čaká mnoho ťažkých chvíľ, kým si nájdu svoje miesto v novom domove. Nekonečný týždeň v prijímacom tábore s cudzími ľuďmi na izbe bez možnosti opustiť ju kvôli karanténe. Sociálny byt bez kúrenia, v ktorom spali na zemi na paplónoch, ktoré im darovala suseda. Na prikrytie už nezostalo. Škola, v ktorej deti nikomu nerozumeli a nik nerozumel im. Nekvalifikovaná práca, v ktorej sa stretla ona i dcéry so šikanovaním.

S manželom, kým mu ešte zdravie lepšie slúžilo.

Vydržali, museli, iná možnosť nebola. A napokon Alžbeta stretla svoju druhú životnú lásku, v tom čase už bola so slovenským manželom rozvedená a začala nový život s mužom, ktorý je po jej boku už 33 rokov.  Celý príbeh úteku zo Slovenska v roku 1999 spísala: „Spravila som to pre svoje deti, ktoré som vzala z domova a od ich priateľov, bez toho, aby som im to dopredu povedala, ale  oni mi nikdy nič nevyčítali. Chcela som, aby vedeli, že ich otca som milovala, ale nemohla som konať inak. A aby si pripomenuli, čím všetkým sme prešli. Pretože som zistila, že si to pamätajú len staršie dcéry, ktoré mali v tom čase 17 a 15 rokov,  ale chlapci (9 a12) si pamätali len málo a najmladšia, v tom čase štvorročná, dokonca takmer nič.“

S vnúčatami

Príbeh dala prečítať  priateľke a tá zas kolegovi z rozhlasu a napokon ju presvedčili, aby ho vydala aj knižne, tak sa zrodila knižka „Aj za ostnatým drôtom kvitnú biele margaréty“. Finančne jej s vydaním pomohla rodina a hoci knižka vyšla len v malom náklade, čitateľov oslovila jej autentickosť a zaujímali sa o osud jej hrdinov aj ďalej. Odpoveďou na ich prosby bola druhá kniha „A pozdravujte mi domovinu“, kde autorka uspokojila zvedavosť svojich čitateľov, ale vrátila sa aj do minulosti a uctila si ňou pamiatku svojich rodičov, dvoch zosnulých bratov, prvej lásky a starej Petržalky, v ktorej prežila detstvo a mladosť.

S písaním kníh pokračovala i ďalej, románom „Svetielka v temnotách“ – o nevidiacom slovenskom manželskom páre, „Viktória neobzeraj sa“ – o živote slovenskej emigrantky v Rakúsku a „Štvorlístok pre Ivanu“.

Jej rodina žila, ako sme v úvode spomenuli, v Starom háji a Alžbetin otec bol poslancom za túto časť starej Petržalky: „Náš dom stál niekde tam, kde bolo neskôr známe lietadlo pred základnou školou na Gessayovej ulici.  Vďaka webovej stránke o starej Petržalke, na ktorú ju upozornila priateľka, sa jej podarilo kontaktovať skupinu Staropetržalčanov a už päť rokov je jej pevnou súčasťou: „Na prvom stretnutí v reštaurácií Pod dubom som stretla spolužiakov a ľudí, ktorí poznali môjho otca.  Zaplavilo ma množstvo takmer zabudnutých spomienok na miesta, ľudí a udalostí mojej mladosti v starej Petržalke. Aj som si poplakala nad fotkami zbúraných domov a našej zničenej záhrady, v ktorej nám rástlo aj 42 marhuľových stromov a ktorých úroda značne vylepšovala skromný rozpočet mojej rodiny. „Mojou“ Petržalkou je stále tá pôvodná, bez panelákov. Z tej dnešnej poznám najmä okolie domu, kde sme bývali, Furdekovu, kde mi býva posledný žijúci brat a Pečniansku, kam chodím za neterou. S priateľkou z detstva sme sa pri každej mojej návšteve chodili prechádzať do lesov Starého hája, okolo kaplnky, hájovne, dostihovej dráhy, na hrádzu. Ešte stále tam rastú stromy, po ktorých sme liezli ako deti.

Tento rok sa 17. februára dožila sedemdesiatky ale záujem o svet okolo seba nestráca. Nenechala si ujsť ani výstavu Taká bola Petržalka.

Žiaľ, priateľka minulý rok zomrela a mne zdravotný stav môjho muža nedovoľuje navštevovať Bratislavu a Petržalku tak často, ako by som chcela. Kedysi som do Bratislavy chodila s manželom týždenne, študovala som tu Univerzitu tretieho veku a angličtinu, stretávala sa s priateľmi a rodinou. Dnes s hrôzou zisťujem, ako sa moje mesto za posledných 10 rokov, čo som tu takmer nebola, zmenilo a čo všetko mi ušlo. S údivom sledujem, ako sa paneláky menia na farebné, ako tu rastú novostavby, ale to všetko len tak napochytre z auta, keď ma rodina vezie z petržalskej stanice a späť, aby som vystriedala opatrovateľku či člena rodiny u manžela.“

Zo stretávky Staropetržalčanov s nebohým Gustávom Kyselicom

Hoci je Alžbeta Sommerbauer veľmi komunikatívna, vraví, že v Rakúsku nemá priateľov. Jej rodina tam má 22 členov vrátane vnúčat a dvoch pravnúčat a tak nejako si vraj vždy vystačili sami.  Bohaté kontakty s priateľmi na Slovensku jej pomáha udržiavať sociálna sieť, kde majú Staropetržalčania svoju stránku. A keď sa jej pýtamem, či sa chystá aj na tohtoročné stretnutie, bez zaváhania rozhodným hlasom odpovedá: „Samozrejme“. A dodáva, že hoci Viedeň s jej pamiatkami jej prirástla k srdcu, stále je to len jej bydlisko. Jej domovom zostáva petržalský Starý háj.

 

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie: 0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201