INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

Slovenská kardiochirurgia vtedy, dnes a zajtra

Slovenská kardiochirurgia vtedy, dnes a zajtra

Dnešného hosťa netreba dlho predstavovať. Bol vedúcim tímu, ktorý uskutočnil prvú  transplantáciu srdca v ére samostatného Slovenska, z prvých sto transplantácií mal srdce pacienta na dlani takmer päťdesiatkrát, podieľal sa na viac než 5 000 operáciách srdca. Profesor MUDr. Viliam Fischer, CSc. FICS.

Kardiochirurg Christian Barnard uskutočnil začiatkom decembra 1967 v nemocnici Groote Schuur v Kapskom meste prvú transplantáciu srdca v dejinách. V týchto dňoch uplynie 19 rokov od prvej transplantácie srdca v ére samostatného Slovenska, ktorú vykonal tím lekárov a sestier pod vaším vedením. Ako ste sa na tento, v slovenskej medicíne prelomový, krok pripravovali?  

Transplantáciu sme mali naštudovanú. Aj keď sme netransplantovali, pri iných kardiochirurgických diagnózach bolo šitie predsiení srdca, aorty a iných štruktúr srdca naším denným chlebíčkom. Skúsenosti sme získavali aj v zahraničí. Hranice už boli priechodné, a tak sa stávalo, že na stáže pri transplantáciách vycestoval celý náš tím – chirurgovia, anestéziológovia, lekárka od mimotelového obehu aj inštrumentárka. Nikto nám za to neplatil, robili sme to dobrovoľne. Skúsenosti sme získavali v zahraničí, transplantácie srdca, ktoré  sme sledovali vo Viedni, sa začínali zvyčajne večer a trvali dlho do noci. Po príchode domov sme si pár hodín pospali a operovali sme vlastný program. Popis celej prípravy, na ktorej sa podieľal, tak ako na výbere prvého pacienta, kardiológ profesor J. Fabián, súhra kolektívu, ale aj súčinnosť transplantačného tímu s odberovým tímom pod vedením doktora Outratu, nekonečné štúdium odbornej literatúry, či ľudská aj odborná túžba vyskúšať niečo nové pre záchranu života človeka, to všetko by zabralo príliš veľa priestoru. Námaha, ale aj nadšenie nášho tímu sa niekoľkými, akokoľvek farbistými slovami, opísať nedajú.    

Návšteva v Bratislave, marec 1995: Prof. Ch. Barnard (v strede) spolu s doc. V. Fischerom a prof. J. Fabiánom (vpravo)

Dátum 20. marec 1998 sa zrejme navždy zapísal do vašich spomienok. Aké to vtedy bolo?

Srdce na operačnú sálu priniesli v chladničke, v ktorej bola ukrytá nielen pacientova, ale aj naša nádej na úspešný priebeh zákroku. Pacient bol na stole večer,  päť minút po štvrť na deväť, samotná operácia sa začala o tridsaťpäť minút neskôr.  S našívaním jednotlivých štruktúr srdca problémy neboli, pridávali sme len dva malé dodatkové stehy. Keď sa nové srdce pustilo do behu, boli sme nadšení. Možno trochu predčasne. Už keď sme šili aortu sme si všimli,  že je poznamenaná sklerotickými zmenami. Nebolo nám všetko jedno, pretože pred takmer dokončenou operáciou sa vyskytlo čosi, čo je samostatná diagnóza s požiadavkou na veľký chirurgický výkon s ďalšou zástavou srdca. Klasickú metódu sme zavrhli, pretože by to operáciu predĺžilo najmenej o dve hodiny a srdce darcu by to už nemuselo zvládnuť. Napadol mi iný spôsob riešenia, ktorý dovtedy nebol v kardiochirurgickej literatúre opísaný, ale ja som ho predtým už viackrát použil. Vyšlo to. O štvrtej sme pacienta preložili na anesteziologicko-resustitačné oddelenie, odkiaľ ďalšie kroky pomaličky, ale isto viedli do nového života. Desať dní po operácii mal Štefan Petrík v nemocnici prvú tlačovku. Novinári neverili, že od zákroku uplynul len taký krátky čas. Po troch týždňoch od zákroku sme si s ním na rozlúčku štrngli pohárikom sektu.         

Tím, ktorí odštartoval transplantačnú éru v slovenskej kardiochirurgii, si bezpochyby zaslúži obdiv a uznanie. Prečo ale až o tridsať rokov neskôr po úspešnom zákroku profesora Christiana Barnarda?

Kardiochirurgia v minulosti, teda pred rokom 1989, sa robila, samozrejme, aj u nás, nebola najhoršia, ale urobilo sa veľmi málo. Viac sa to rozbehlo po tomto období, pokiaľ ide napríklad o operačné čísla, nedá sa to absolútne porovnávať. Tempo diagnostiky, operačných techník sa tak za ten čas pomenilo, že to je skutočne ťažko porovnateľné. Budem neskromný, v čase, kedy som bol prednostom, pochodil som niekoľkokrát Spojené štáty i Európu a čo som sa naučil vonku, to som okamžite zrealizoval u nás, na Slovensku. Myslím si, že tomu následne zodpovedalo aj prudké zníženie operačnej mortality na Slovensku.

A budúcnosť? Dá sa, vzhľadom na rýchly rozvoj medicínskych techník a vedecký pokrok predpokladať, kde sú hranice kardiovaskulárnej operability? Čo môžeme podľa vás v  najbližších 10 – 15 rokoch očakávať v operačnej technike, ale aj v prevencii a liečbe?

Ťažko odhadnúť. Dá sa však predpokladať, že inštrumentálnou chirurgiou sa bude robiť veľmi veľa. Samozrejme, kardiochirurgia ako taká bude mať stále svoje miesto.  A prevencia? Stále platí to, o čom lekári hovoria už desiatky rokov. Medzi potenciálnych adeptov na operačný stôl patria najmä fajčiari, obézni a stresovaní jedinci,  hypercholesterolici a diabetici. Významný je pohyb, to zdôrazňujem. A sebadisciplína:  nepriberať! Človek je predsa tvor mysliaci, mal by vedieť, čo má robiť, čo mu prospieva a čo zdraviu škodí.

Viliam Fischer sa narodil v roku 1938 v Bratislave. Bol hlavným odborníkom SR pre kardiovaskulárnu chirurgiu, kardiochirurgiu a transplantológiu srdca. Pôsobil ako odborný poradca v inštitúte pre zdravotnú politiku, bol predsedom rady expertov ministerstva zdravotníctva, vedúcim Katedry kardiochirurgie LF Slovenskej zdravotníckej univerzity a Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb, kde zastával post prednostu kliniky srdcovej chirurgie. Je autorom mnohých vedeckých prác a odborných prednášok, viedol 52 atestantov z cievnej chirurgie a kardiochirurgie a osem doktorandov vo vednom odbore chirurgia. Za mimoriadne významné zásluhy v oblasti vedy a šírenia dobrého mena Slovenska v zahraničí bol ocenený titulom Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, Medaily L. Dérera za celoživotný prínos pre slovenské zdravotníctvo v odbore kardiochirurgia a transplantácia srdca, získal prestížne ocenenie Foremost health professsionals of the world, ktoré mu udelila inštitúcia International Biographical Centre, Cambridge a mnoho ďalších uznaní a cien.

 

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie:0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201