INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

Pri šálke kávy s Mirom Frindtom – Nielen o Prípade najdúch

Pri šálke kávy s Mirom Frindtom – Nielen o Prípade najdúch

Toho modrookého mladého muža poznajú ľudia z televíznej obrazovky. Moderuje Správy a komentáre, aj ranné vysielanie RTVS. Ale Miro Frindt je novinár, ktorý si prešiel najprv „čiernou“ robotou: od spravodajcu v agentúre (TASR), cez súkromné televízie. Možno preto má od tém, ktoré moderuje, väčší odstup ako jeho mladší kolegovia.

O Vy ste ale k novinárstvu prešli tiež okľukou – vo vašom CV je taký zaujímavý detail: vyučili ste sa za maliara…

Vyučil, ale nebavilo ma to. Napokon, čo viete, keď máte 14 rokov a hľadáte si profesiu na celý život? Kým ma na strednej škole nestretla učiteľka slovenského jazyka Mária Buganová a nepovedala mi, že píšem krásne slohy, len tá gramatika… S odstupom času vidím, aká je profesia učiteľa nesmierne dôležitá. Tá pani – dodnes sa stretávame – mi naznačila, čo mi ide a na čom treba pracovať. Videla, že výsledky nie sú bohvieaké, ale vedela, ktorý predmet mi sadol a ako ma motivovať. Presne po skúškach na učňovke, keď som dostal výučný list maliar-natierač, prišla revolúcia. Prevrat v spoločnosti som využil a zutekal z Okresného stavebného podniku do mestských novín Kubín. Za normálnych okolností by to nebolo možné, pretože za vyučenie ste za socializmu museli povinne odpracovať 3 roky v stavebnom podniku. Externe popri zamestnaní som zvládal maturitu. Neskôr som prešiel do okresných novín Orava, až kým začiatkom 90. rokov neprišla kríza regionálnych týždenníkov a noviny zanikli.

O A ako sa to potom stalo, že ste z Oravy zamierili do Bratislavy? Mali ste už predstavu, čo chcete robiť?

Bol som nezamestnaný, so strednou školou, na Orave nebola žiadna práca, nieto ešte špecifická v oblasti žurnalistiky. Zbalil som si pár vecí, dve knihy, mama mi dala 240 Sk a šiel som do Bratislavy. Vedel som, že budem spať načierno na átriákoch u kamarátov v Mlynskej doline. Nič iné som netušil. Teraz by som na to odvahu nemal, ale v tom veku inak rozmýšľate. Chodil som z redakcie do redakcie, kde by ma zamestnali. Nikde ma nechceli, nemal som vzdelanie, hovoril som,  že viem písať. To vtedy tvrdil každý mladý novinár, to nebrali. Napokon som sa stavil v budove TASR, či náhodou aj tam nepotrebujú redaktora. Potrebovali a skúsili to so mnou ako redaktorom vnútra. Čiže zostal som tam zopár rokov a to bol štartovací bod v Bratislave.

O Prišli ste do hlavného mesta v porevolučnom čase. Celá jedna (ba možno až dve) generácie novinárov z médií zmizli, začali ich nahrádzať mladí, bez vzdelania a bez skúseností, ale zato s nadšením. Bratislavčania mali výhodu? Alebo to bolo jedno, že ste z malého mestečka (Dolného Kubína)?

Profesijne je úplne jedno, či ste Bratislavčan. Správne hovoríte – zmizli generácie novinárov, ale nikde to necítiť výraznejšie, ako v televízii. Nemáme televíznych novinárov, ani televíznych moderátorov seniorov. Som najstarší spravodajský moderátor u nás, v televízii. Chýba mi kolega päťdesiatnik a šesťdesiatnik. Tých, čo tu mohli byť, vyhodili, alebo sami odišli a potom sa už ťažko vracia späť. Okrem toho iné je tempo, inak sa vysiela, inak sa spracúvajú materiály, sedíte hodinu v štúdiu. Občas netušíte, čo ide o 40 sekúnd. Vyvíja sa jazyk, prejav, veľa sa improvizuje bez čítačky a podobne. Je väčší stres ako pred 20 rokmi. Pozrite sa, ako vtedy čítali hlásatelia. Dnes sa už takto nečíta, ani nemoderuje. Súčasný štýl moderovania, čítania textov, sa zdá starším kolegom zlý. O ďalších 20 rokov budem zrejme aj ja moderátorov vnímať inak. Je to prirodzený vývoj. Zažil som, vďakabohu, moderátorku Andreu Bugošovú, ktorá ma na začiatku naučila všetko, čo potrebujete vedieť. V škole vám nikto nepovie, ako sa posadiť v štúdiu, aby ste pôsobili sebavedome, ako hovoriť, doberať dych, ako gestikulovať. V akom uhle sa pozerať do kamery? Treba sa tváriť, aby vám divák uveril, vystihnúť moment, kedy urobiť gesto rukou. To všetko ma naučila Andrea a veľa aj Stanislava Benická.  

O A ako na vaše ambície reagovali rodičia? Nebolo im ľúto, že ste opustili remeslo (ktoré má stále zlaté dno)?

Keď som odchádzal do Bratislavy, vedeli, čo chcem robiť, a na Orave žiadna šanca vtedy nebola. Nezostalo tam jediné médium, kde by som mohol nájsť prácu. Nič iné som robiť nechcel, len písať. Mám ďalších troch mladších bratov, neriešili, že najstarší ide preč z domu. Bratislava bola jasná voľba – skúsiť som to skrátka musel. 

O Dnes vás živí žurnalistika, vyštudovali ste ju napokon. Malo to štúdium zmysel – alebo tá škola života bola predsa len silnejšia, hodnotnejšia?

Skončil som odbor publicistika audiovizuálnych médií v Banskej Bystrici. Nezáleží, aké máte vzdelanie, žurnalistika vás písať nenaučí. Máte talent a viete to, alebo neviete. Môžem intenzívne študovať operný spev, ale keď nemám hudobný sluch, nikdy nebudem dobrý spevák. V štúdiu žurnalistiky je veľa balastu. Témy, predmety ktoré nikdy nevyužijete, nepotrebujete ich. Zrušil by som odbor a novinárov profiloval rezortne, mnohí  ekonomickí novinári majú ekonomické vzdelanie a tak je to správne. Oveľa väčší dôraz by som kládol na prácu s faktami. Na druhej strane by redakcie museli dávať na prácu s faktami väčší dôraz. Ľuďom už nestačí povedať, čo sa stalo, ale dať to aj do súvislostí. Je to ťažká profesia.  

O Okrem toho, že vstávate zavčasu ráno – od pol piatej ráno sprevádzate divákov ranným spravodajstvom, neskoro večer ste ešte stále v štúdiu pri Správach a komentároch, prekvapili ste knihou Prípad Najdúch. Čo vás inšpirovalo?

Fantázia. Mám rád televízne seriály a čítam knihy. Niekedy som taký zahĺbený v deji, že rozmýšľam cez deň, čo asi robí Ragnar Lothbrok z Vikingov, alebo Meredith Gray z Chirurgov… Šibe mi? Je fantastické a obdivuhodné, že niekto dokáže vymyslieť rozprávku pre dospelých. Tak som chcel aspoň chvíľu robiť s textom vo fiktívnom prostredí. Tam môžete čokoľvek, samozrejme v rámci dejovej línie. Je to iná forma písania, ako spravodajský štýl. Sama to poznáte. Knihe sa treba venovať. Je prvá, dúfam, že nie posledná.

O Hoci v románe pracujete s reáliami, nie je to „kľúčový“ román, nemožno nikoho v ňom identifikovať, „rozkľúčovať“. Bol to váš zámer, takto všetkých ukryť?

Aký by malo zmysel písať o niečom, čo sa približuje realite? Knihu zo zákulisia televízie by som nikdy nepísal. Chcel som fikciu, na pozadí uveriteľného príbehu. Stalo sa a má to úspech, čo ma teší. Áno, píšu mi diváci,  koho tam spoznali, hoci vôbec nevidia zákulisie televízie. Vo vydavateľstve mi už pri odovzdávaní rukopisu povedali, aby som sa na to pripravil. Ľudia vždy budú hľadať konkrétnych ľudí. Najskôr som mal tendenciu vysvetľovať, ale nedá sa to každému. 

O Ukryli ste všetko z obavy, že by sa niekto mohol nájsť?

Tí, ktorí by sa tam mohli nájsť, nemajú na to mozgovú kapacitu, trápiť ich to určite nebude, knihy nečítajú. To mi verte. Sú radi na stránkach novín. Žijeme dobu, keď z predajných žien aj mužov robíme osobnosti. Dvakrát prečítate počasie, ste hviezda. Rok  čítate z čítačky v spravodajstve, necháte novinárov z bulváru, aby vás vyfotili v hoteli s frajerkou, a hovoríte si moderátor… Slováci to ale žerú – aj to je pravda. Idiotizmus, vulgárna exhibícia a morálne poklesky sú považované za úspech a prestíž. Kedysi boli v novinách ľudia, ktorí mali čo povedať. Chcete mená? Príklad – prečo časopisy nepíšu, že Studenková a Magálová sú famózne herečky, ale riešia ich súkromie? Ich vec. V umeleckom fachu sú TOP. Prečo nevieme viac o lekárovi profesorovi Jaroslavovi Simanovi? Žiaľ, zomrel, no s tímom oddelil dvojčatá, ktoré dodnes žijú. Prečo mladí ľudia nevedia, kto je spisovateľ Ladislav Ballek? Opýtajte sa mladých ľudí, ale aj strednej generácie, či vedia, kto je Hana Beranová z rozhlasu a čo robí? Nedávno som čítal rozhovor s vedcom Petrom Celecom. Máme toľko veľkých a múdrych ľudí… Nesiaham im po členky. Treba o nich písať a ukazovať ich, môžu byť inšpiráciou pre iných. Je o čom písať a čo ukazovať.

O Aké sú reakcie z vášho okolia?

Píšu mi diváci. Spoja sa so mnou jednoduchšie, pretože môj profil na facebooku je verejný a je v knihe. Zámerne som ho tam dal, aby som mal spätnú väzbu. Zatiaľ som nič negatívne nedostal. Chvalabohu, ale aj keby – rád si prečítam aj to, čo čitateľa vyruší, prípadne čo nepôsobí na neho dôveryhodne. Moji blízki reagovali kuriózne – mama sa so mnou týždeň nerozprávala, pretože tvrdila, že ona nikdy neležala ožratá doma a nehrala automaty, tak čo vypisujem v knihe kraviny… Potom behala s knižkou po Kubíne ako besná a ukazovala, čo syn napísal. Skrátka – matka ako má byť. Zlatá.

O Televízia je svet sui generis, nemali ste niekedy chuť vystúpiť z neho?

Nie, nikdy. Televízia ma baví, nechcem odísť z televízie, pretože nič iné robiť neviem. Dvanásť rokov som robil redaktora, moderovanie spravodajského programu má byť súčasťou  kariérneho postupu v spravodajstve.  O stupeň vyššie je už len vlastná relácia, ale to sa mi zrejme nikdy nepodarí. Ktorý moderátor chce odísť? Nepoznám takého. Všetci sme exhibicionisti. Tí, ktorí tvrdia, že nie sú, sú najväčší. Kedysi som nerozumel, keď bývalé hlásateľky hovorili, že televízia je droga. Už viem, o čom hovorili.  Iste, môžu vás vyhodiť, každý sme nahraditeľný. Môže sa stať udalosť, ktorá vás donúti opustiť túto prácu, to všetko sa stať môže. Zatiaľ mi, chvalabohu, nič také do cesty nevošlo.   

O Viem, že ako jeden z mála mladých ľudí, máte rád ruštinu, sledujete ruskú hudbu, ruské vysielanie televízie. Ako ste prišli k azbuke? Veď v škole ste sa ju už neučili.

Ruštinu som sa učil v základnej aj strednej škole, som ročník 1971! Sledujem ruskú hudbu, kultúru, umenie. Rovnako ako udeľovanie cien Bafta, Oscarov, sledujem francúzsky, turecký pop, o ktorom sa na Slovensku nedozviete, ani čo sa za necht vojde. Veď poriadne nepočujete ani slovenskú hudbu. Umenie, či akýkoľvek kumšt má ľudí spájať, nie ich rozdeľovať. Keď počúvate Robieho Wiliamsa, myslíte na Theresu Mayovú? Keď spieva Madonna, máte pred očami Donalda Trumpa? Nie. Teda, keď počúvam ruský pop, sledujem balet, nezaujíma ma Putin. Mnohí žijú v tom, že ruský pop je Alla Pugačevová. To nie je pravda, aj keď ona stále spieva. Rusi robia výbornú zábavu, tiež majú program Tvoja tvár znie povedome – po rusky Toč v toč, teda robia rovnaké formáty ako západné televízie, len sa o tom nepíše. Filmy Sergeja Bondarčuka sú vynikajúce. Málokto vie, že Rusi točia výborné horory – Metro sa odohráva v moskovskom metre, mnoho hororov vzniklo z prostredia Černobyľu atď… Iná vec je spravodajstvo ruských televízií. Musíte ho brať s rezervou a s ohľadom na ruské reálie. Rusi nemajú klasickú verejnoprávnu televíziu. Pozitívne je, že majú všade reportérov. Nepoznám miesto na planéte, odkiaľ by nedokázali do hodiny vstúpiť naživo do vysielania. Rovnako ako v CNN či BBC. To sú ale obrovské rozhlasové a televízne spoločnosti s tisícami zamestnancov, čiže pravdepodobne sú aj primerane financované. Všetko je otázka peňazí. 

O A čím, akými zaujímavosťami prekvapíte čitateľov vy vo svojej ďalšej knihe?

V hlave mám pokračovanie Prípadu Najdúch, pretože ľudia sa pýtajú a čo ďalej… Potom mám v hlave také pletky od starého otca, no váham, či by to znieslo na knihu… Nechcem písať nasilu. Neviem si povedať, že idem teraz sedieť a tri hodiny písať. Musím mať na to chuť, náladu a niekedy mi veci a situácie do knihy napadnú počas dňa. Jeden dialóg z Prípadu Najdúch som napísal napríklad rukou na papier počas vysielania správ. Nikdy neviete, kedy vás kopne múza.

Sme priatelia na Faceboku, a tak si všímam, že viete prijať aj kritiku, a viete sa za svoje názory aj „pobiť“. A tak Vám za Petržalčanov želám veľa víťazných bitiek a ďakujem za rozhovor. 

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie:0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201