INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

Prvého apríla musí byť povinne veselo

Prvého apríla musí byť povinne veselo

Presne tak. Prvého apríla a, samozrejme, tiež na Silvestra musí byť veselo. Inak sa to neráta. Novinári dlhé týždne odkladajú všakovaké brbty a iné veselosti, aby ich v pravej chvíli mohli vytasiť. A tiež kdekomu kladú pozoruhodné otázky na úsmevné témy. Jedna z najúžasnejších znie: „Čo veselé, nevšedné ste tohto roku zažili?“ Aby som tiež troškou prispel k všeobecnému veseliu, odpovedám teraz na rovnakú otázku.

Keď sme bývali na Štúrovej, moja žena Dáša si kúpila pianíno. Aby mohla cvičiť doma, občas k nám potom chodievali aj jej študenti z VŠMU. Ja som vtedy z bytu radšej prchal. V určený deň stálo pod bránou spomínané pianíno, moja žena a dvaja chlapi s gurtňami. Chlapi je určite prehnané tvrdenie, súci boli akurát tak na sťahovanie stoličiek. Na krku im navierali žily a pianíno, plnopancierové, ťažké ako lokomotíva, sa posúvalo po milimetroch. Pred tými zúfalcami boli ešte dve poschodia bez výťahu. Katastrofa na obzore. Vtedy sa práve tam objavil mladý, veľký a mocný muž. Bez jeho pomoci by to hebedo nikdy nedoputovalo na určené miesto. Ale podarilo sa. Bolo jasné, že sa mu treba patrične odvďačiť. Peniaze nechcel zobrať ani za svet. Povedal som, že ak nevezme nič, urazí mňa aj moju ženu, ktorú zo školy poznal. Ako sa hovorí, aspoň na pivo. Až potom podľahol. A povedal, že ak niečo budeme potrebovať, stačí povedať. Čo je na tej príhode smiešne? Nič. Len predstava, že by som tak aj urobil. A požiadal ho, aby mi dnes presťahoval napríklad skriňu. Bolo by zaujímavé pri tejto činnosti sledovať dlhoročného sólistu Opery SND, medzinárodne uznávaného basistu (bas-hlas) Petra Mikuláša.

Spevák Karel Černoch rád chodil do Bratiskavy. Občas aj do telky niečo nakrúcať. Keď mu to už vrchnosť dovolila. Viac ráz sme sa spolu ocitli, ako sa v žargóne hovorí, na jednom pľaci. Domov som sa z jedného takého nakrúcania vrátil až neskoro večer. Žena sa vypytovala, kde som bol tak dlho. A ja, že nakrúcanie sa natiahlo. A potom sme ešte s Karlom Černochom skočili na pivo! Ako výhovorka to vyzeralo celkom fajn. Pritom, naopak, nakrúcanie sa skončilo skôr. Pivo v tom bolo, lenže v celkom inom obsadení. Pýtal som sa ženy, prečo sa smeje. Vysvitlo, že Karel, idúc okolo nášho domu, zabehol na kus reči. Mňa však nikde. A tak si dali po poháriku, Dáša si sadla za klavír, Karel z futrálu vytiahol gitaru, zaspieval legendárne Popelky a iné. U nás doma! Nedočkal sa, odišiel. Pivo je niekedy drahšie, ako sa zdá.

A do tretice speváčka. Prvého októbra 1987 sa vo vtedajšej Športovej hale ČSZTV v Prahe konala velikánska akcia, nazvaná Klub 10 000. Tým číslom sa myslel počet divákov. Program naživo prenášala vtedajšia Ćeskoslovenská televízia a trval vyše dve hodiny, tuším až do pol jedenástej večer. Účinkujúcich bolo požehnane, hviezdami sa to len tak ligotalo. Okrem Karla Gotta. Tak či onak, bolo sa na čo pozerať. Nielen vpredu, na mieste rozpustenej ľadovej plochy, ale aj v zákulisí, najmä v šatni. Povedané na rovinu, so šatňami si organizátori veľké starosti nerobili. Dve miestnosti, v nich stoličky, umakartové stoly, zopár vešiakov a hotovo. Hviezda-nehviezda, poraď si, ako vieš. Mne sa podarilo ukoristiť roh stola a stoličku. V kúte na zemi mala nahádzané veci istá Hana Zaňáková. Svoj hit – Neposlušné tenisky – naspievala ako začínajúca Lucie Bílá. Mimochodom, aj dnes v rozhovoroch často hovorí, že jej otec je z Petržalky. Všade vládol veľký zmätok, ale aj v ňom sa môjmu pravému i ľavému oku pri jej prezliekaní naskytli vskutku zaujímavé pohľady. Aj zlá organizácia v konečnom dôsledku môže mať svoje čaro. Keď som videl vtedy obletovaného Sagvana Tofiho, ako si úmyseľne robí diery na rifliach, aby to vyzeralo zaujímavejšie, skoro mi vyhŕkli slzy. Ja som si také nederavé po veľkej tortúre na n-tý pokus zakúpil vo vtedajšom Tuzexe.

Možno sa vám teraz zdá, že sa vychvaľujem, akých známych ľudí som v živote postretal. Nič také, žiadne chválenkárstvo, len som mal šťastie. A to naozaj nie je žiadna zásluha. Sú však aj takí, ktorých by bolo lepšie nestretnúť. A keď už, tak len ako prvoaprílový žart. Určite aj vy máte podobné skúsenosti.

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie: 0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201