INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

Monika a spišské párky

Monika a spišské párky

Monika Varsanyiová  pracovala ako novinárka, celý život sa venovala skôr vede ako vareniu. Je doktorkou filozofie a kandidátkou vied. Napriek tomu v penzijnom veku napísala knihu – Spišské párky. Historickú novelu o mäsiarskom remesle aj osobných príbehoch, ktoré knihe dávajú duchovný a intelektuálny rozmer.

Prečo, Monika?

Keď som sa na internete dočítala, že do Európskej  únie podávame  návrh na ochrannú známku pre spišské párky, uvedomila som si, že „podracké viršle“ prerástli svoj síce slávny, ale predsa len regionálny rozmer. A že recept, ktorý vymyslel môj dedo, klope na dvere v Bruseli. Opýtala som sa sama seba – čo vieme o starom mäsiarovi? Čo o ňom viem ja, jeho vnučka? Skoro nič. Tento obyčajný človek si zaslúži pozornosť, lebo napriek tomu, že už dávno nie je medzi nami, jeho práca šíri stále dobré meno Slovenska v šírom svete.

A prečo až tak neskoro?

– Uvedomila som si, že čas letí a keď túto tému nezvládnem ja, tak už asi nikto iný, lebo dnes je v produktívnom veku pomaly štvrtá generácia po dedovi, a keď si ho skoro nepamätám ja,  čo potom moji vnuci? Tak som sa rozhodla o 5 minút dvanásť chytiť pero opäť do ruky.

Spomínaš si na chuť a vôňu tých originálnych spišských párkov?

– Na chuť, vôňu, šťavnatosť a, navyše, gejzír radosti, ktorý párky prinášali, sa nedá zabudnúť. Ostalo nás už naozaj málo tých, čo si originálnu chuť ešte pamätajú. V Spišskom Podhradí je takých pamätníkov pochopiteľne viac a medzi znalcov tejto problematiky patrí aj pán Anton Hockicko.

Starého otca si nepoznala, zomrel (v roku 1928) dávno pred tvojím narodením, ale receptúry jeho mäsových výrobkov prevzal tvoj strýko. Zachovalo sa z nich niečo?

– Iste existuje receptúra, napr. aj tá, na základe ktorej žiadali o vydanie ochrannej známky, ale ja sa tejto otázke nevenujem. Mojím zámerom bolo zachytiť kolorit doby, v ktorej si človek všetko, čo potreboval, vyrobil sám. Nechala  som sa unášať obdivom k usporiadaniu vtedajšej spoločnosti, v ktorej fungovali Spišiaci, ten pestrý strapec ľudí, hovoriacich aj siedmimi jazykmi tak, že si dodnes rozumejú  a hádam ešte aj dnes  držia  spolu.

Konkrétne recept spišských párkov si odniesol tvoj strýko do hrobu. Neskúšala si rekonštruovať chuťovú pamäť svojimi výrobkami?

– Tak to mi nenapadlo! Ako si správne vystihla, vždy som sa radšej venovala vede ako hrncom.

 Mimochodom – aké sú spišské párky, ktoré sa dnes predávajú v každom supermarkete?

– Pravé spišské párky môže predávať iba držiteľ ochrannej známky a ten ich aj predáva vo svojich predajniach na severnom a východnom Slovensku. Podhradskí fajnšmekri a pamätníci tvrdia, že jeho párky sa najviac ponášajú na tie dedove. Ochutnala som ich pri uvedení mojej knihy do života a môžem s ich názorom súhlasiť. To, čo im azda chýba, je étos doby, v ktorej vznikli a do ktorej akosi prirodzene patrili. Lebo vtedy sa párky jedli ako odmena, boli sviatkom, dožinkami. Dnes sú ,,rýchlohubkami“ pre hladnú rodinu, keď sa mama vráti unavená z práce a nevie, čo  by narýchlo uvarila. Ja ostávam verná dedovej poctivosti a nekupujem párky, keď si prečítam zloženie: malé percento mäsa a veľké percento koží. Kože kedysi u mäsiara nikdy neostávali, lebo na ne už čakali garbiari a po nich obuvníci. Z čoho by boli šili topánky?

Slávna česká sochárka, ktorá okrem iného vytvorila aj sochu pápeža Jána Pavla II., na otázku, ktoré dielo si najviac váži, odpovedala: puding, ktorý som uvarila svojej vnučke. Lebo si jeho chuť ponesie do života a podľa nej si ma vždy pripomenie. Tým budem žiť s ňou naďalej. Takto vlastne žije tvoj starý otec stále – len málokto vie, kým bol. Kým teda bol?

– Môj dedo bol obyčajný človek, otec desiatich detí, statočný občan Rakúsko-Uhorska, dodržiavajúci všetky spoločenské normy, počnúc cechom, neskôr živnosťou, končiac kostolom. Inak to nešlo. Ľudia sa snažili žiť tak, ako sa žiť má. V úcte k druhým, rodičom, starším, učiteľom, v oddanosti viere (však ich na Spiši bolo viac), dodržiavaní zákonov, aj v poctivej práci.

Spiš je (a vždy bol) multikultúrny. Nemeckí kolonisti z trinásteho storočia zanechali svoje potomstvo, ale to sa veľmi dobre zžilo so Slovenkami a Slovákmi. Tvoji predkovia aj ty máte však maďarsky znejúce meno. Bol to iba vplyv maďarizácie na začiatku 19. storočia, alebo máš maďarské korene – a teda aj tá štipľavosť spišských párkov pramení z nich?

 – Národnostná téma by bola na dlhé rozoberanie, zvlášť v tomto etnicky takom pestrom regióne. Ostanem teda iba pri našom pôvode. Áno, máme maďarské korene. Otázku, kto sa kam hlásil, už v samotnej dedovej rodine, trocha riešim aj v knihe, lebo už tam a vtedy vznikali kuriózne či parodické situácie, keď sa jeden súrodenec hlásil k Slovákom, iný s radosťou k Maďarom. Ale ako spolu žiť? Nuž ostaňme ľuďmi vždy a v každej situácii. A štipľavosť spišských párkov pochádza z kalocsai papriky, ktorú chodil dedo kupovať rovno do Budapešti. Ale je to iba také jemne štipľavé, aby si  mohli pochutnať  aj nežné dámy.     

Marína Juríčková, tiež Spišiačka (ale narodená vo Viedni) a televízna tvorkyňa, povedala o tvojej knihe, že je len názvom regionálna, ale obsahom je to výsostne európska literatúra…

– Názor  mojej krajanky a iste aj znalkyne literatúry ma veľmi potešil, lebo cesta k vydaniu knihy bola tŕnistá a zažila som si pri tom dosť názorov, hodnotení, odmietnutí, ktoré mi sebaistotu nedodávali. Preto som jej aj povďačná za navrátenú radosť z toho, že som nepísala nadarmo.

Knižka je aj krásna. Tvar jej dali výtvarníci Ivan a jeho syn David Popovičovci. Hľadali ste sa?

– S Ivanom Popovičom sme sa nemuseli hľadať, lebo sme sa našli už v kežmarských  školských laviciach, a tak sme nájdení už dobrých 56 rokov. Keď som si kedy bola niečím istá, tak tým, že je na svete jediný povolaný vdýchnuť tejto knihe dušu. Spolu so synom Dávidom. Dokázali vytvoriť  krásnu knižku, ktorá aj svojou podobou  vydáva svedectvo o tom, že putá z čias mladosti rokmi  dozrievajú na sladké posolstvá symbolov. A spájajú nielen Spišiakov, roztrúsených po celom svete, ale aj duše, ktoré sa nikdy nevideli, ale ich radosť je spoločná.

Želám tvojej knihe veľa čitateľov. Nielen preto, že odteraz budú vedieť, čo majú na tanieri, ale aj preto, že spoznajú výnimočný kút Slovenska. A za Petržalčanov, s ktorými si roky mala spoločný domov, ďakujem za rozhovor.

Gabriela Rothmayerová

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie: 0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201