INZERCIA +421 905 273 414, +421 905 273 416

Človek, ktorý sa nedá kúpiť

Človek, ktorý sa nedá kúpiť

Eda Chmelára som spoznala ako redaktora Práce. Presnejšie – poznala som jeho zahraničnopolitické analýzy a komentáre. Zaujal ma nielen preto, že nikdy neplával s prúdom, ale aj preto, že písal inak. Jeho vety mali pointu a vtip. Raz na nejakom seminári som sa cez prestávku rozprávala s Milanom Ftáčnikom. Pýtam sa ho – ty poznáš toho Eda Chmelára? A on sa potuteľne usmial, že prečo. „Človeče, ten má taký talent,“ hovorím a Milan ukázal za seba: „To je on!“

Prekvapilo ma, aký je mladý, lebo jeho úvahy boli zrelé.  Odvtedy dozrel aj Edo Chmelár ľudsky, jeho úvahy sa nie každému páčia, ale málokto ich ignoruje. Ak nič iné, tak mu za ne nadávajú. Ale častejšie asi chvália.

O Odjakživa, čo ťa poznám, si v opozícii. To si sa už taký narodil?

Narodil som sa 21. augusta 1971, v mieste, kde zomrel Ľudovít Štúr, na výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy, v dusnom čase vrcholiacich normalizačných previerok, takže mojej mame hneď na pôrodnom stole povedali, že narodenie tohto dieťaťa je politickou provokáciou. A keďže ma ihneď pokrstili ako protestanta a nestačil som proti tomu protestovať, tak protestujem doteraz. Už som si zvykol na to, že moje názory sú väčšinou menšinové a nijako zvlášť to neriešim.

O Kedy ti napadlo, že by si mal byť „advokátom chudobných“?

V našej veľkej rodine sa vždy pestoval veľmi prísny zmysel pre spravodlivosť. Môj praprastarý otec bol dokonca jedným zo zakladateľov a prvým podpredsedom Uhorskej sociálnodemokratickej strany, jeho obraz visí hneď vo vstupnej hale Múzea dolnozemských Slovákov v Békešskej Čabe. Jeden z mojich predkov bol členom Jánošíkovej zbojníckej družiny, väznený na Fiľakovskom hrade, odkiaľ ušiel. Ďalší z mojich predkov sa postavil na čelo vzbúrencov a bol popravený počas tzv. Prešovských jatiek. Náš starý otec so starou matkou hrdinsky bojovali o Čierny Balog v Slovenskom národnom povstaní. Takže revoltu mám asi v krvi.

O Novinárstvo bola správna voľba?

V konečnom dôsledku asi áno, lebo to bola ľahká škola, a tak mi umožňovala zapísať si a stíhať aj prednášky z dejín, filozofie, práva, literatúry, klasickej filológie a popri tom vyštudovať interkultúrne vzťahy vo Veľkej Británii. Čokoľvek iné by som si vybral, asi by som aj tak banoval, lebo rozsah mojich záujmov bol vždy príliš veľký.

O Mal si šťastie, že ťa nežná revolúcia zbavila reťazí, aké sme my ešte zažili v redakciách. Mal si šťastie aj na to, že sa otvorili hranice a ty si mohol študovať aj v Londýne. Sú dnes, podľa teba, médiá slobodné?

Médiá iste áno, ale vari aj novinári? Tým si nie som až taký istý. Je iróniou osudu, že najkrajšiu obhajobu slobody tlače napísal Karl Marx, ktorý varoval, že ak sa sloboda tlače zredukuje na slobodu podnikania, sloboda prejavu stráca zmysel. Dnešní novinári sú väčšinou iba zamestnanci korporácií, robotníci pera, najatí žoldnieri informačnej vojny, žiadne silné nezávislé osobnosti, akými boli Hemingway, Čapek, Kapuściński alebo náš Roman Kaliský. Nemajú úctu k faktom a rešpekt k iným názorom, sú viac aktivisti ako novinári, nechcú nájsť pravdu, ale potvrdenie vlastných názorov. A čo je najhoršie, ich ani netrápi, že dôveryhodnosť médií v tejto krajine je na bode mrazu, že slúžia len úzkej elitnej skupinke, že im ľudia už neveria – oni považujú ľudí za odpad a ešte si myslia, akí sú frajeri. Preto nerozumejú tomu, ako sa ľudia správajú a ako volia, nie sú schopní ovplyvniť žiadne voľby a už vôbec nie dejiny, ako to dokázali žurnalisti ešte v minulom storočí, vedia len špiniť. A preto nimi ľudia ako profesiou pohŕdajú, v ich očiach sú v tom lepšom prípade na úrovni komediantov, v tom horšom na úrovni prostitútok. A mňa to trápi viac ako ktokoľvek z nich tuší, lebo ty dobre vieš, že žurnalistika bola kedysi poctivé remeslo a oni jej robia strašnú hanbu.

O Zažil si v týchto nových dobách cenzúru? Alebo inak – zásahy do novinárskej tvorby?

Keď som bol zahraničnopolitickým editorom denníka Práca, hádal som sa so šéfredaktorom takmer každý deň. Boli tam snahy korigovať moje názory na americkú zahraničnú politiku, ale ja som hlava tvrdá a svoje názory som si vedel vždy vyargumentovať a obhájiť. Ale dnes je problém v niečom inom ako v cenzúre. V médiách pracuje až znepokojujúco rovnorodá skupina ľudí. Pred niekoľkými rokmi nám dokonca sama Európska komisia vyčítala nízku pluralitu médií, boli sme v tomto ohľade na chvoste Európy. Tu to však nebola téma. Tu novinárov zaujíma jedine sloboda. Akoby sme v novembri 1989 nežiadali na prvom mieste dialóg, ktorého základným predpokladom je pluralita a tolerancia. A tak dnes novinárske organizácie nevidia problém v tom, že verejnoprávna televízia je obsadená prívržencami jednej ideologickej skupinky, no keď chce vedenie doplniť tento kolektív o iné názorové prúdy, redaktori to vnímajú ako zasahovanie do slobody médií. To je choré. Sloboda prejavu je bezcenná, ak má na ňu právo len jedna skupina. Konzervatívne ladení žurnalisti na túto situáciu zareagovali tým, že si založili vlastný portál Postoj, a robia to dobre, dnes je to podľa mňa najprofesionálnejšie robený denník. Ale iné názorové skupiny sú na tom podstatne horšie.

O Novinárstvo sa od čias, keď som ho ja študovala, rozrástlo, nás bolo v jednom ročníku okolo dvanásť – pätnásť, štúdium trvalo päť rokov a škola žurnalistiky existovala jediná na Slovensku – na FFUK. Dnes je tých škôl veľa, ročne z nich vychádza možno stovka absolventov. Vyrástla s tým množstvom aj kvalita?

Žiaľ, nie. Ale toto nie je len problém žurnalistiky, ale úrovne a štruktúry školstva ako takého. Nevidím problém v tom, koľko je u nás škôl a koľko ľudí študuje žurnalistiku alebo humanitné vedy. Vzdelanie má vyšší význam ako iba slúžiť trhu. Ale štát si už dávno mal zadefinovať svoje záujmy v tejto oblasti, určiť počty miest na jednotlivých odboroch, ktoré potrebuje vo verejnom záujme a všetci ostatní, nech si študujú, čo chcú, ale potom si to asi budú musieť zaplatiť.

O Bol si niekoľko rokov rektorom Akadémie médií, ale učil si aj na univerzite v Nitre, poznáš zblízka úroveň študentov, ktorí prichádzajú zo stredných škôl. Čo im chýba a v čom sú lepší ako za tvojich čias maturanti?

Chýbajú im základy, úplne elementárne vedomosti, schopnosť čítania s porozumením a kritické myslenie. Všetci nadávajú na úroveň vysokých škôl, ale chyby sa robia už na nižších úrovniach. Nie je normálne, aby v prvom ročníku gymnázia učili študentov zlomky, lebo ich to nenaučili na základnej škole. A nemôžem viesť prednášky o odborných témach, keď sa musím pristavovať pri základných veciach a pýtať sa študentov vysokej školy, či vôbec vedia, kto je to Descartes, Marx alebo dokonca kedy bola druhá svetová vojna. Úroveň prijatých študentov sa z roka na rok zhoršuje, vysoké školy musia pri nastavených pravidlách neustále znižovať kritériá a tí, ktorí dnes promujú, by s podobnými výsledkami pred pätnástimi rokmi nezmaturovali. To, čo sa dnes odohráva na vysokých školách, nie sú prijímacie skúšky, ale nábor. A je úplne jedno, či sa bavíme o vysokej škole s tradíciou alebo o nejakej novej súkromnej škole. Tí šikovnejší odchádzajú do sveta, tí menej šikovní do Česka a s tým, čo nám tu zostáva, sa pracuje čoraz horšie. Je to alarmujúci stav, ale spoločnosť to stále nevníma ako prioritu.

O Médiá od čias Napoleona (a potom Ota von Bismarcka) sú šiesta resp. siedma veľmoc. Mám na mysli politiku, samozrejme. Má byť novinár zaujatý, má dávať najavo svoje hodnotové preferencie, a teda svojím spôsobom pomáhať politikom získavať moc?

Keď prejde do jeho tímu ako hovorca, tak áno, veď je za to platený. Ale ak myslíš svoju otázku vážne, nezaujatosť a nestrannosť je jednou z hlavných podmienok profesionality, ktorú uvádzajú všetky kódexy novinárskej etiky a učí sa to už v prvom ročníku žurnalistiky.

O A opačne – majú mať politici svojich „kamošov“ v redakciách? Lebo že ich majú, to vieme…

Poviem to takto: v Nemecku, Francúzsku, Veľkej Británii či USA, teda v kolískach západnej žurnalistiky, by takíto ľudia nemohli pracovať v redakciách, u nás je to tabu. Etické komisie nefungujú, o novinárske organizácie sami novinári nemajú záujem, sebareflexia sa nenosí, tak kto by na to upozorňoval? Môj dlhodobý názor, ktorý som prezentoval už pred šiestimi rokmi počas medzinárodnej konferencie na Karlovej univerzite v Prahe je, že žurnalistika ako špecifický projekt európskej modernizácie je mŕtva. Zrodená novovekom a zničená globalizačnými a technologickými zmenami po roku 1989 je už len reliktom zaniknutej éry. Má význam hovoriť o budúcnosti komunikácie či verejného informovania, no nie o budúcnosti žurnalistiky s jej klasickými hodnotovými a kvalitatívnymi kritériami.

O Ty si známy nezmieriteľným postojom ku každej vláde a ku každému, kto je pri moci. Nesnažili sa niekedy „kúpiť“ si ťa?

Takmer stále. A asi preto som na to veľmi citlivý a možno až príliš podozrievavý, lebo v dnešnej dobe je zachovanie vlastnej tváre a dobrého mena čoraz ťažšie a možnosti diskreditácie čoraz ľahšie. Ja nezoberiem ani fľašu či bomboniéru od študenta po štátnici, čo väčšina kolegov berie ako vyjadrenie vďaky za roky štúdia, z môjho uhla pohľadu je to nepatričné. Čo sa týka vzťahu s politikmi, riešim občas takéto dilemy. Nedávno ma pozval predseda parlamentu do reprezentačných priestorov Bratislavského hradu na slávnostnú večeru a partiu šachu so svetovým veľmajstrom Anatolijom Karpovom. Pre každého amatérskeho šachistu je už len stretnutie s touto legendou sen a zahrať si s ním simultánku neskutočná pocta. Ale, prirodzene, hneď mi zasvietila v hlave kontrolka, prečo práve ja. Nedal som sa zmiasť medovými rečami, že pán predseda ma považuje za najobjektívnejšieho slovenského politológa napriek tomu, že ho v kritike nešetrím. Večera bola veľmi príjemná, šachový zážitok nezabudnuteľný, ale pri najbližšej príležitosti som Andrejovi Dankovi v televízii naložil tak ako každému inému – spravodlivo. Keď to politik ustojí a vidno na ňom dokonca snahu o sebareflexiu, získava môj rešpekt. V tejto súvislosti som si spomenul na novinára a vtedy už aj slávneho spisovateľa Mila Urbana, ktorý v tridsiatych rokoch písal sériu reportáží o korupčných praktikách v piešťanských kúpeľoch. Majiteľ kúpeľov ho pozval na obed v snahe získať si jeho náklonnosť. Urban sa s ním stretol, zjedol rezeň, vypil pivo, vrátil sa do redakcie a napísal pokračovanie ešte tvrdšie ako predtým. Ale vieš, toto hocikto nedokáže. Musíš byť silná vyzretá osobnosť, aby si sa nedala ovplyvniť. Treba sa to najprv naučiť. Ak sa na to necítiš a dokáže ťa ohúriť tereziánsky luxus tak, že vypneš kritické myslenie, takéto pozvania treba radšej odmietať. Ja možno aj preto cestujem radšej verejnou dopravou. Vyplýva to síce aj z môjho ekologického presvedčenia, ale keď sa po večeri strávenom v najreprezentatívnejších priestoroch na Slovensku vraciaš domov nevykúreným nočným vlakom plným ľudí náhliacich sa z večernej smeny, vtedy pochopíš, že tu je tvoje miesto a toto je tvoj svet. A napokon, milé stretnutia s ľuďmi, ktorí ma spoznávajú a sú ohúrení, že chodím vlakom, sú stále tým najpríjemnejším na mojej práci.

O Miloš Zeman vo svojom prvom prejave po víťazných voľbách hovoril o tom, že bol v politike individualista a solitér, až po dvoch rokoch v parlamente sa naučil, že musí mať za sebou nejakú organizovanú silu (stranu), ak chce niečo dosiahnuť. Aj ty si solitér, o stranu si sa pokúsil, nevyšlo to, ale určite by o teba mala záujem už existujúca. Neláka ťa to?

Je to moja večná dilema, pretože ja som homo politicus, teda politicky myslím, bez ohľadu na to, či som alebo nie som v mocenskej štruktúre. Úprimne sa ti priznám, politika ma neustále láka i odpudzuje, bojujem s ňou ako s vlastnými démonmi. Priťahuje ma a bojím sa jej. Odpudzuje ma celý ten nízky svet intríg, tá podradná ľudská činnosť vyznačujúca sa snahou o zničenie a pošpinenie protivníka, jej pravidlá sú mi cudzie. Ale čím som starší, tým viac zisťujem, že na politike ma láka nie moc, ale vplyv. Preto ma hnevá, že nemáme šťastie na múdreho prezidenta, ktorý by mohol naplniť poslanie antického ideálu filozofa na tróne. Doterajšie hlavy štátu nevyužívali možnosti, ktoré im tento úrad poskytuje. Lebo práve prezident by mohol byť tou mäkkou silou, ktorý svoje predstavy nepresadzuje mocensky, ale ktorý inšpiruje spoločnosť hlbokými úvahami, učí ju dozrievať, posúva ju vpred návrhmi, ktoré dovidia za horizont budúcich volieb, no a v neposlednej miere ju nadchýna a zjednocuje veľkolepými víziami, za ktoré sa oplatí žiť, bojovať a niekedy aj trpieť. Veď to je krásna úloha. A nikto ju dosiaľ nedokázal naplniť.

O Žiješ v Galante, denne cestuješ vlakom, stretávaš sa s ľuďmi. (Občas sa mi vidí, že si takým nevoleným ombudsmanom.) Kam by si chcel raz docestovať? 

Neviem na to jednoznačne odpovedať. Toto asi nie je môj spôsob uvažovania. Pre cestovateľa je cieľom cesta. Vždy som pohŕdal ľuďmi, ktorí vedeli presne, čím by chceli byť, ale netušili, čo by chceli urobiť. Mám kamarátov, ktorí si už rozdeľujú fiktívne miesta vo vláde, ktorí už pred dvadsiatimi rokmi vedeli, že chcú byť ministrami, ale nedalo sa s nimi rozprávať o tom, kde chcú vidieť Slovensko, Európu a svet o tridsať rokov. Preto som mal tak strašne rád bytové semináre u Egona Bondyho. Tam sa totiž dalo uvažovať, ako zmeniť svet a projektovali sa vízie vzdialenej budúcnosti ako na veľkom plátne. Mojím hlbokým presvedčením je, že ak niečo vieš, tak tvojou povinnosťou nie je žiť v slonovinovej veži a ukájať sa vlastnou výlučnosťou, ale odovzdávať to ďalej. Asi preto som celý život učiteľom a baví ma to. A asi aj preto som vášnivým diskutérom, lebo vidím, že Slovensko má na viac, keby vedelo využiť svoj potenciál, rekonštruovať svoju slávnu minulosť a naprojektovať svoju hviezdnu budúcnosť. Ale na to nestačí len elitárske vzdelanie. Na to musíš rozpoznať genia loci tejto krajiny, pochopiť jej dejiny, rozumieť jej ľuďom, musíš dokázať nadviazať na to najlepšie, čo tu máme a nielen bezducho preberať cudzie vzorce. Zbaviť sa trochárstva, ako to hovorieval Alexander Matuška. V literatúre vie toto robiť Ľubomír Feldek, ktorý je akýmsi archeológom našej kultúry, upozorňuje na to jedinečné ba až svetové, čo my tu stále chápeme ako niečo banálne. Ale toto treba robiť všade. Všimla si si, že žiaden slovenský politik necituje Štúra, Hurbana, Štefánika alebo aspoň Milana Hodžu? Na nič nenadväzujú. Toto by bolo pre francúzskeho, nemeckého alebo hoci i poľského štátnika nemysliteľné. Keď sa stretávam s ľuďmi, najmä tými na vidieku, zažívam niečo ako spojenie. Spojenie ich ľudovej skúsenosti s mojím akademickým vzdelaním. Dávam ich snom formu. A to sa mi páči.

Ďakujem, veľa šťastia za Petržalčanov želá Gabriela Rothmayerová

  • Patrik Florek

    Chmelar by bol nasim prvym prezidentom, ktory by bol skutocnym stelesnenim greckeho idealu kalokagatie :)

Vydavateľ: NIVEL PLUS s.r.o., Ivanská cesta 2D, 821 04 Bratislava
Redakcia: Ivanská cesta 2D, 821 04 Bratislava, email: petrzalskenoviny@gmail.com, tel.: 02/62801182
Šéfredaktorka: Ingrid Jarunková
Inzercia: 0905/273 414, 0905/273 416

Ochrana osobných údajov: kliknite SEM.