INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

Očarenie zapriahne kone do talentu

Očarenie zapriahne kone do talentu

Martin Kellenberger sa venuje maľbe, kresbe, grafike, animovanému filmu a právom ho radia medzi najprestížnejších knižných ilustrátorov nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, kde mal niekoľko úspešných výstav. V ilustráciách, maľbe aj grafike je vždy pečať jeho hlbokého humanizmu. Verí hodnotám ľudskej civilizácie a kultúry, skrášľuje nám svojou tvorbou život. Naše prvé knižky sú obyčajne spojené s rozprávkou. A s obrázkami k nim. Asi niet Slováka, čo by si nespomenul na Ľudovíta Fullu. Očaril v detstve aj teba?

– Fullove ilustrácie mám veľmi rád, ale mám rád aj jeho maľby a grafiky.

Ľudovíta Fullu som nespomenula náhodou – ty si sa stal nositeľom jeho ceny za ilustrácie (2001). Poznali ste sa aj osobne?

– Nie, nemal som tú možnosť, ale môj otec ho poznal a vážil si ho. Myslím si, že každý trochu rozhľadený človek vo výtvarnom umení vie oceniť jeho komplexnosť a originalitu.

Ľudovít Fulla má v ružomberskej galérii jednoduchý návod pre maliara. Potrebuje podľa neho iba tri veci: plátno, farby – a talent. Bol aj „naživo“ takým vtipným človekom?

– To neviem, ale talent je základ. To očarenie musí trvať dlho, musí byť odolné proti nepriazni, neúspechu, nepochopeniu i závisti. To očarenie zapriahne kone talentu a prichádza práca, veľa práce. Krv, pot a slzy a potom radosť, keď sa niečo podarí. Na plátno a farby si treba zarobiť, niekedy aj obyčajnou ceruzkou, perom a tušom.

Vyrastal si obklopený umením – tvoj otec bol významný slovenský maliar. Ovplyvnilo ťa to určite – ale zároveň neodradilo. Hoci umelec nemá nikdy „padla“…

– Aj umelec musí vedieť relaxovať, otec hral s nami futbal, plával vo Váhu v Moravanoch a v Piešťanoch na známom kúpalisku Eva. To bolo pre mňa dôležité. Keď som bol u neho v ateliéri, to bola alchýmia. Voňali farby, fixky, rôzne fľaštičky. Všade rozložené skice, kresby, ilustrácie. Uvedomoval som si, že otec je výtvarník, ale pre chlapca je to hlavne otec. Neskôr som pochopil, že je výnimočne dobrý kresliar, grafik a maliar, komplexná kultúrna osobnosť. Vedel som, že ak chcem byť výtvarník, musím byť iný ako otec, inak by to nemalo zmysel. Jednoducho vyplniť svoju štruktúru v mozaike výtvarného sveta. Poctivo a originálne ako môj otec, ale svojsky.

Bol si talentované dieťa. Mal si už v detstve aj iné záľuby okrem maľovania?

– Moja stará mama a aj mama hrali výborne na klavír. Ja som dával prednosť futbalu a hokeju, hudba prišla potom. Vybuchlo korzo. Založili sme kapelu Kaleráb gigant a prežili sme krásne roky s muzikou. Očarení skupinami ako Cream, Mahavishnu orchestra aj Beatles a neskôr džezovými hráčmi ako John Coltrane, Miles Davis a inými. Vtedy sa dlhé vlasy strihali, hudba a s tým spojené kultúrne vystúpenia nemali vždy zelenú. Vrelo Véčko, mladí ľudia sa chceli baviť, objavovať niečo nové, ale to už je iný príbeh. Rozhodol som sa pre výtvarné umenie, dal som mu a dávam veľa, všetko. Ale pravidelne potrebujem svoju dávku hry na klavír a synťák. Hudba je pre mňa elixír života.

Kto ťa pozná, ten vie, že máš hlboké vedomosti z hudby, z dejín, že kým niečo namaľuješ, najprv sa ti to maľuje vo vedomí. Tak sa dajú čítať tvoje obrazy. Je to výsledok výchovy?

– Mám rád, keď obraz má obsah aj formu. Samozrejme, každá téma sa dá urobiť rôzne, vytváram kompozíciu obrazu, vzťahy, napätie, výšky a hĺbky, odkazy predkov, dialógy, posolstvá. V štruktúre maľby aj plochy, podmaľby, ryhovania, a potom z toho vyskočí koník alebo nejaký hrdina, čo chce, aby bol na svete mier. Tak vymyslí olympijské kruhy.

kellenberger

Ako má podchytiť talent dieťaťa dnešný zaneprázdnený rodič?

– Myslím si, že ľudové školy umenia sú stále na úrovni. Je tam kopec dobrých výtvarníkov a pedagógov. Treba sa o to zaujímať, prísť do školy. Deti sa tam môžu cítiť dobre, zmysluplne trávia čas. Učia sa aj pracujú, kultivujú sa. Všetci získajú zmysel pre estetiku, kompozíciu, farbu a radosť z tvorivej hry a niektorí budú pokračovať ďalej.

Dnes už čítanie časopisov a kníh veľmi často vymieňame za internet. Ale ty si ešte asi tiež vyrastal na detských časopisoch, do ktorých si neskôr kreslil…

– Mal som rád staré Slniečko, kde vychádzal Hronského Smelý zajko a Budkáčik a Dubkáčik. Neskôr som ilustroval do obnoveného Slniečka, bola to stavovská česť, dostali sa tam len tí najlepší ako Brunovský, Cipár, Lebiš, Machaj, Kľúčik, Končeková a ďalší.

Tvoje krásne ilustrácie sú v mnohých knižkách pre deti, ale mne sa veľmi páči tvoja spolupráca so spisovateľkou Libušou Friedovou. Našli ste sa, myslím, v Zorničke. A funguje to ešte aj dnes tak, že sa ilustrátor zoznamuje so spisovateľským partnerom najprv na menšej ploche?

– Nie vždy, ale aj to môže byť cesta k spolupráci. Pani Libuša má nadhľad, vie sa pohrať s príbehom a hlavne je dobrou spisovateľkou. Taký príbeh sa ilustruje s radosťou. Výtvarník má čo kresliť, postavičky, zvieratká, a potom môže vzniknúť atmosféra čarovnej knižky, ktorú si deti zapamätajú.

Tvoje výtvarné diela odomykajú v ľuďoch pocity krásna. Aký máš ty vzťah k tvorbe, ktorá vzbudzuje hnus?

– Nemám rád hnus, ale samozrejme umenie pracuje s emóciami, expresiou, niekedy treba pritvrdiť, ale stále je to umenie. Ak tam nie je, ostane iba hnus.

Čím si ťa získali biblické motívy, ktoré tiež často v tvorbe uplatňuješ?

– Biblické motívy sú súčasťou výtvarného umenia, človek musí dozrieť a povedať to nanovo, ak to tak cíti. Leonardo, Michelangelo. Rembrandt. Dalí. Chagall, Fulla a mnohí ďalší to dokázali originálne precítiť. My pokračujeme.

kellenberger 1

Najmä v Starom zákone je veľa krutosti. Vlastne aj v slovenských ľudových rozprávkach je krutostí dosť – ale tam sa všetko na dobré obráti. Čo máš radšej?

– Pochopiteľne, aj ja túžim po harmónii. V rámci umeleckého celku treba použiť aj kakofóniu, deštrukciu, štylizáciu, hyperbolu, karikatúru, ale všetky výrazy pre umocnenie diela, nie samoúčelne, inak je to prázdny rám. Dobro by malo zvíťaziť aj v reálnom svete. To je ťažšie ako dobrý koniec v rozprávke. Pretože je to také ťažké, aspoň v rozprávkach to ľudstvo chce.

A ako sa vyrovnávaš s nespravodlivosťou, ba aj krutosťou v tom obyčajnom živote, ktorý musíme všetci poctivo niesť? Nie je pre niektorých ten kríž priťažký? A pomáha – aspoň trochu – umenie?

– Ťažko, s niektorými vecami sa ani nedá vyrovnať. Ale kto sme, odkiaľ prichádzame a kam smerujeme? Umenie určite ľuďom pomáha, aj umenie kríža a aj umenie dokázať niesť svoj kríž.

Želám ti veľa inšpirácie a za čitateľov Petržalských novín ďakujem

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie:0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201