INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

Vierina viera uzdravuje

Vierina viera uzdravuje

Divadelná bábkoherečka a režisérka, zakladateľka Divadla z Pasáže, spoluzakladateľka Divadla Ivana Palúcha a Divadla v Záhrade, riaditeľka Medzinárodného divadelného festivalu Arteterapia – to je len stručný prehľad doterajšej činnosti Viery Dubačovej. Známa režisérka prebrala v januári v novej budove Slovenského národného divadla v Bratislave Krištáľové krídlo za filantropiu. Krištáľové krídlo je ocenením za mimoriadne ľudské aktivity, ktoré sa v tomto roku udeľovalo už po šestnásty raz.

Ako sa z herečky stane filantropka?

Lásku k ľuďom si treba pestovať a ja som k nej bola vychovaná odmalička. Išlo to prirodzene ruka v ruke s tvorbou. Jedno bez druhého by nemohlo existovať. Bez lásky si neviem predstaviť život na zemi a bez tvorby zase ten svoj.

A ako je filantropka spojená s umením?

Umenie má tú vzácnu vlastnosť, že poľudšťuje, kultivuje spoločnosť, a to je dôležité. Tvorba a tvorivosť v každom obore je darom ducha, ak tvoríte v prospech ľudí, spoločnosť má naozaj veľkú šancu napredovať dopredu.

Kto vás priviedol k umeniu? A konkrétne k bábkoherectvu?

Neviem, ako sa to stalo, ale odmalička som mala rada divadlo. Ako malá diváčka som cítila, že tam k tej skupine ľudí patrím. Bolo to intuitívny, veľmi silný pocit, ktorý ma už nikdy neopustil.

Režírovať v divadle je iste ťažké. Ale stať sa režisérom života osudom poznačeným ľuďom je absolútne umenie. Kde ste na to vzali odvahu a silu?

Divadelná réžia je náročná práca, uvedomujem si to vždy znova a znova nielen pri svojich predstaveniach, ale aj mojich kolegov. Keď pracujem s hercami, ktorý sú iní, majú nejaký hendikep, snažím sa stotožniť s ich situáciou, pocitmi, stavmi. Ak sa mi podarí vstúpiť do ich sveta, potom je tá práca už identická s prácou v ktoromkoľvek divadle.

Spomínam si, ako ste v Divadle z pasáže makovými rezancami krstili knižku sesternice Sone Tomášových. Makové rezance – ako spomienka na babičku. Bola to tá určujúca bytosť vo vašom živote?

To je veľmi osobné. Babička bola človek, ktorý ma ovplyvnil láskou, ktorú nám dávala, názormi, svojou charizmou. Bola to naša Greta Garbo, všetci sme ju nesmierne milovali, pretože dokázala pre nás, všetky vnúčence, vytvoriť bezpečný prístav. Naše detské príbehy sa odvíjali na pozadí s lekvárovými buchtami, makovými rezancami a tekvicovými jadierkami. Keď som sa rozhodla, že budem princezná, babička neváhala a okamžite zvesila z okna biely „firhang“ a hotovo. Jednoducho pochopila, že tvorivosť a hravosť treba podporovať.

Boli ste výnimočným človekom v živote Tomáša Tomášových, spomína vás vo svojich denníkoch. Kniha Ako ďaleko je do Šanghaja bola bestsellerom, hoci jej autor sa toho nedožil. Čím bolo pre vás stretnutie s týmto chlapcom?

Tomáško bol môj prvý synovec. Bolo to krásne a veselé dieťa, veľmi som ho ľúbila. Často ma navštevoval, chvíľu u mňa aj býval. Rozumeli sme si, boli sme si veľmi blízki. Sú veci, na ktoré nikdy nenájdeme odpovede, napriek tomu, že ich budeme hľadať celý život. O Tomášovi a jeho tragickom osude často rozprávam aj synovi a on mi vravieva – mami, je mi taký blízky… A tak napriek všetkému je tu stále s nami.

Zažila som mnohé krsty kníh, ale to vo vašom Divadle z Pasáže boli asi najkrajšie. Obyvatelia chráneného bývania, inak herci z vášho divadla, si doviedli z námestia zatúlaného psíka, hrali sa s ním, tancovali, boli ochotní, zvedaví, otvorení. A hraví. Etela Farkašová vo svojej novele Deň za dňom hovorí o hlavnom hrdinovi ako o večnom dieťati. Vy s nimi žijete denne – a deti občas aj hnevajú. Čo na ne platí?

Úprimnosť. Vzťah s mojimi hercami vylučuje akýkoľvek falošný tón, a to mi vyhovuje.

V dokumente o ceste Divadla z Pasáže do USA sa divák dozvie aj o trucoch vašich hercov. Niekedy si postavia hlavu a ťažko ich dostať na javisko. Čo vám v takých situáciách najviac pomáha?

Vtedy začnem trucovať aj ja. Chvíľu to vyzerá všelijako, no a potom sa zasmejeme na sebe navzájom, je po probléme a ideme ďalej.

,,Ďakujem pánu Bohu za silu, celej rodine za podporu a tiež všetkým mojim blízkym a spolupracovníkom za to, že uverili myšlienke, že umenie môže poľudšťovať. Že umenie môže meniť nielen mňa vnútri, ale aj celú krajinu,“ povedali ste, keď ste preberali Krištáľové krídlo. Má viera veľa spoločného s Vierou Dubačovou?

Všetko. Je mojím pevným bodom vo vesmíre.

Viem, že ste prešli púť do Compostelly. Putovať a premýšľať, hľadať vnútornú silu. Ale ako ju hľadať a nachádzať v tom obyčajnom živote? Každodennom? Kde ju beriete vy?

No práve v tej viere. Celý život sa cítim byť na ceste. Niekedy sa zamotám, zablúdim, strácam pôdu pod nohami, cítim, že padám. Padám však iba do hĺbky svojej viery. Vždy znova a znova na ňu narazím a ona ma znova a znova dvíha hore.

Za Petržalčanov želám vám a vášmu divadlu krásnu scénu. A Slovensku veľa takých ľudomiliek a ľudomilov.

vierka_palach

Viera Dubačová prostredníctvom divadelnej tvorby upozorňuje a pomáha riešiť sociálne problémy, ktoré sú prítomné v spoločnosti. Založila Divadlo z Pasáže, v ktorom hrajú ľudia s mentálnym postihnutím, čím výrazne pomohla pri ich začleňovaní sa do spoločnosti. Spolu s kolegami vytvorili aj chránené bývanie pre hercov, kde môžu plnohodnotne žiť. Je riaditeľkou Medzinárodného festivalu komunitného divadla a bola tiež ambasádorkou Európskeho roka boja proti chudobe.

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie: 0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201