INZERCIA  +421 905 273 416, +421 905 273 414

Osud tak rozhodol

Každý rodič túži darovať život jedinečnému dieťaťu. Niektorým rodičom sa to splní, iným menej. A niekoľkým viac, ako si želali: narodí sa im dieťa  také jedinečné, až je celkom iné…Keď to spoznajú, prídu výčitky: Bože, prečo? Prečo práve my? Prečo práve nám? A potom prídu chvíle seba obviňovania: čo sme zanedbali, kde sme urobili chybu? Kto väčšmi, ja, on, ona?A nakoniec príde prijatie údelu.Lebo to jedinečné dieťa vstupuje do sveta možno pomalšie ako deti obyčajné, ale vstupuje tam! A mama, ktorá štyri roky nevedela, či jej syn počuje alebo nie, či rozumie alebo nie, napriek tomu sa mu stále prihovára, napriek tomu mu spieva a hladí ho, napriek tomu, že netuší, čo jej dieťa vníma. A jedného dňa v parku mu povie, tak ako stokrát predtým: zahoď ten papierik do koša. A ono, to jedinečné dieťa, ktoré to už stokrát počulo a stokrát nijako nereagovalo, odrazu vezme papier a odnesie ho tam, kam mu povedala.

Od tej chvíle sa začnú diať zázraky! Rodičia už nemyslia na svoje úzkosti, smútky, žiale – celý ich životný vesmír zaujmú ÚSPECHY syna! Od tých prvých pochopených viet, od toho prvého papierika odneseného do smetného koša, po básne, ktoré sa ich dieťa dokáže naučiť a odrecitovať ich, po piruety na ľade a tanečné figúry na parkete. Áno, to dieťa je a ostane iné, ale už je navždy prijaté a navždy je do neho vložená láska jeho rodičov. Bez výčitiek, bez zbytočného bolestínstva.    

Denne sa niekoľkým rodičom narodí niekoľko takýchto jedinečných detí. A všetky tie mamy a otcovia prejdú svoju krížovú cestu, svoje spytovanie, prečo práve ich tak pán Boh miluje (či tresce), po otázky – čo vlastne prežíva ich syn, ich dcéra? Čo je za nezvládnuteľnými výbuchmi jeho hnevu? Aké utrpenie?

Jozef Bednár je nielen rodič výnimočného syna, ale aj novinár s darom zaznamenať detaily, cez ktoré vidno celok. Má nadanie držať svoju rodinu, manželku a dve dcérky v harmonickom celku a zároveň podávať správu o tom, ako vystaviť rebríček hodnôt, v ktorom sa neodmeňuje za geniálne výkony, ale za zvládanie života. Toto je kniha o úspechu rodiny, ktorá sa nezlomila pod ťarchou vybočenia z normálu. Toto je kniha o prijatí a láske . Toto je kniha o živých ľuďoch, ktoré sa premenili na románové postavy. A každá postava z nich si zaslúži aplaus. 

Osud tak rozhodol – nazvali ste svoju knihu. Kto, čo vám pri prijatí osudu pomohlo?

Každý človek si pri prijímaní osudom namiešaných a rozdaných kariet musí v prvom rade pomôcť sám. Ak by som parafrázoval Schopenhauera, nikto za nás tú našu hru neodohrá. Pochopiteľne, povedané športovou terminológiou, spoluhráči určite dokážu pomôcť. Kríž, ľahší či ťažší, sa znesiteľnejšie nesie dvom. Preto nemôžem opomenúť ani manželku Aďu, všetky moje tri deti, Mareka, Barborku a Martinku a tiež mojich najbližších, najmä rodičov. Bez nich by som osud neuniesol. Okrem toho nám na Marekovej ceste pomohlo doteraz veľa ďalších ľudí – lekárov, psychológov a psychiatrov, učiteliek, ale aj obyčajných ľudí. Pomohli možno len obyčajným slovom. Čerstvo si pamätám na statného, odo mňa mladšieho chlapa, ktorého som stretol na poslednej silvestrovskej oslave. V podstate sme sa ani nemali kedy zoznámiť. Ale zjavne čítal knihu a poznal náš príbeh. Keď sme sa medzi dverami pri odchode náhodou stretli a lúčili, povedal mi niečo v tom zmysle, že ho dostal náš príbeh a ďakuje za inšpiráciu, že si máme byť istí, že sme na správnej ceste a že nemôže viac pokračovať, lebo by sa rozplakal…

O Prijal svoj osud aj Marek, váš dnes už šestnásťročný syn? Uvedomuje si, že je iný?

Neviem. Naozaj neviem na túto otázku odpovedať. Sú dni, či presnejšie okamihy, počas ktorých sa mi zdá, že o svojom osude Marek vie a že ho prijal. Naopak, v iných situáciách mám skôr pocit, že maximálne tuší. Ktovie. Raz, pred rokmi, ešte v čase keď sme autizmus u Majka nemali vôbec pod kontrolou. Bolo to vtedy veľmi zlé a takmer beznádejné. Vtedy som ho viezol v aute a on, ani nie deväťročný, zo zadného sedadla zrazu začal rozprávať… „Ocko, niečo ma trápi. Videl som ťa, ako ma zachraňuješ z horiaceho ohňa. Ďakujem ti, že zachraňuješ môj svet…“ Stále, keď si na tie jeho slová spomeniem, mám husiu kožu. Uvedomuje si, že je iný?

O Často vo svojich blogoch aj v knižke hovoríte o pokore. Pokora znamená, že sa nebúrime proti tomu, čo nemôžeme zmeniť? Alebo že potlačíme svoju pýchu? Alebo že zabudneme na  ambície?

Z môjho pohľadu znamená pokora najmä potláčanie vlastnej pýchy a tiež rešpekt voči životu. A keďže som veriaci a viera mi v každom okamihu takisto veľmi pomáha, aj rešpekt voči Bohu a jeho zámerom. Autizmus mi pomohol pochopiť to, že na niektoré otázky nedostane človek nikdy odpovede. Ale myslím, že ich ani nepotrebuje. Pokiaľ dýcham a môžem si tie otázky klásť, dúfam a verím. Čo viac potrebujem?

O Kto vám vštepil silu nepoddať sa? Kto, čo ju vo vás povzbudzuje?

Istú dávku nepoddajnosti som asi dostal už od sudičiek do vienka. A posilňovala sa rokmi. Pochádzam z malej dedinky Dolné Dubové, ktorá nebýva zaznačená ani na mapách. Moji rodičia, nehovoriac o starých rodičoch, nemali kontakty, ako mne, a rovnako aj sestre, pomôcť v kráčaní na mojej ceste a hľadaní profesionálneho uplatnenia. Všetko som si krok za krokom musel sám vydrieť a odžiť. Od prijatia na žurnalistiku, cez novinárske začiatky, pobyty, vrátane študijného na univerzite v USA. Až po skúšky v súkromnom živote. Veľakrát som padol. Na americkú univerzitu, kam brali jedného mladého novinára zo Slovenska, som sa dostal až na druhý pokus. Absolvoval som klasickú ročnú základnú vojenskú službu. Nevydarilo sa mi prvé vlastné podnikanie. Prišli zdravotné problémy u detí – syna aj dcérky.  Veľakrát som padol. Viera, láska a nádej mi vždy pomohli postaviť sa opäť na nohy.

O O autizme vieme asi najviac vďaka filmu Rain Man, ale dnes už aj vďaka slovenskému režisérovi Jarovi Vojtkovi. Čo ste o ňom vedeli vy, keď sa zjavil vo vašej rodine?

Videl som opakovane Rain Mana a dobre som sa na jeho deji, najmä teda na hlavnom autistickom hrdinovi, zabával. Nič iné som o autizme nevedel. A ani vo sne mi nenapadlo, že sa o nejaký čas stane autizmus súčasťou života mojej rodiny. Bez toho, aby ho o to niekto požiadal.

O Marek bol prvý syn, dlho ste mali iba jeho. Druhé dieťa – dcéra Barborka je veľmi nadaná, tá tretia, Martinka, je ešte maličká  – čo vás naučili deti?

Deti sú spolu s manželkou stredobodom môjho vesmíru. Pri Majkovi som, aj vďaka autizmu (nech to znie akokoľvek čudne), dospel. A pochopil, že človek mieni, ale Pán Boh často mení. Napriek tomu tie jeho zámery treba rešpektovať, aj keď sú často možno až nepochopiteľné. Pri Barborke sme si spolu s manželkou, aj keď sa dcérka tiež nevyhla pomerne vážnym zdravotným problémom s (chvalabohu) nezhubnými nádormi a hemangiónmi na tele, užili naplno roky vyrastania dieťaťa bez autizmu. Aj keď ako sa to vezme – Barča je síce mentálne skôr nadpriemerne inteligentná, ale aj jej život autizmus výrazne ovplyvňuje. Nie každý vyrastá po boku iného, výnimočného súrodenca. Vďaka nemu, teraz to slovo vďaka používam bez úvodzoviek, sa vyvíja ešte o niečo rýchlejšie ako jej rovesníci. Keď mala deväť, raz pri obede povedala: „Ocko, niekedy sa pýtam Boha, prečo má Majko autizmus a ja hemangiómy. Veď my sme všetci doma dobrí ľudia, nepotrebujeme skúšku správnosti.“  A pri Martinke sme radi, že je konečne zdravá. Klopem na drevo, nechcem to zakríknuť. Ale za jej zdravie naozaj opakovane Najvyššiemu ďakujem. Po tom, čo sme si prežili a stále zažívame pri zdravotných problémoch starších detí, neberiem Martinkino zdravie vôbec ako niečo samozrejmé.

O Kniha Osud tak rozhodol je autobiografická, otvorená. Museli ste sa tej otvorenosti učiť? Nie je to jednoduché, odkryť najtajnejšie zákutia duše…

Povahou som skôr introvert a bez skúsenosti s autizmom by som sa určite tak neotváral. Respektíve by som sa neotváral vôbec. Po diagnostike autizmu u syna som sa však ocitol, rovnako ako aj manželka, na zemi. Bol to ťažký, nečakaný životný knokaut. Svet bol pre mňa dovtedy gombičkou, a zrazu sa šmahom ruky zmenil. Písanie o tejto traume pôsobilo dvomi smermi – samozrejme aj ako terapia pre mňa, a tiež ako pomoc pre druhých. Zo začiatku som sa v mojich textoch snažil o často silený pozitivizmus, mohlo to potom vyznievať aj ako isté zľahčovanie inakosti u môjho Majka. A to tiež nebolo dobre. Vyváženejšie odkrývanie duševných zákutí, o aké som sa pokúsil v knihe Osud tak rozhodol, aj s priznaním svojich prirodzených úzkostí a strachov, je asi realistickejšie.

O Začali ste vlastne blogom, a tak vášho syna Mareka čitatelia sledujú už celé roky. Váš syn je spúšťač dobrých citov, spoluúčasti – všimli ste si to?

Môj syn mení k lepšiemu nielen nás v rodine, ale aj svoje okolie, spolužiakov, učiteľský zbor. Všetkých ľudí, ktorých stretá. Aj tých, pre ktorých je stretnutie s Majkom epizódne. Aj tí si odnášajú balík dobrých citov a pozitívnej, vesmírnej energie ako pamiatku na stretnutie s ním. Autisti nevedia klamať. Jediné, povolené z ich strany, je klamanie telom. Aj Marek sa v niektorých životných situáciách tvári ako duchom neprítomný. Akoby sa pozeral iným smerom ako my. Je, aj nie je medzi nami. Na konci však dá svojím spôsobom najavo svoju spoluúčasť. Vždy si pritom získa aj srdce človeka, ktorý je v tej chvíli pri ňom. On je naozaj taký prototyp čistej duše. Duše, ktorá vás osvieži dlhotrvajúcou ľudskosťou, bez ohľadu na to ako dlho sa vyskytujete v jej blízkosti.

O Knihu ste komponovali ako skladbu dní – začínate nocou, končíte ránom. Má to  symbolický význam?

Presne tak. Dlho som rozmýšľal nad tým, ako celý príbeh vyskladám. Nakoniec som sa rozhodol pre časový rámec jedného týždňa, pričom pomedzi jednotlivé dni som vložil tak všetkých členov rodiny, ako aj beh a vieru ako dve dôležité súčasti môjho života, ktoré ma popri rodine držia nad vodou. Celý príbeh sa pritom odvíja od noci a úzkostí, ktoré jej vládnu. A končí ránom a nádejou, ktorú symbolizuje blížiaci sa východ slnka. Chcel som skončiť optimisticky, nádejne. Nič iné okrem nádeje často rodičom s mentálne či telesne postihnutými deťmi totiž nezostáva. Jedna nemenovaná pani doktorka – primárka detskej onkológie mi raz povedala, že ťažšie ako rodičia onkologicky chorých detí to majú práve rodičia detí postihnutých telesne či mentálne. Onkologické ochorenie trvá podľa nej zväčša od – do a končí sa už často vyliečením malého pacienta a jeho plným začlenením sa do spoločnosti. Ak aj je fatálny koniec takéhoto ochorenia, je to veľmi smutné, ale rodičia napriek bolestivým spomienkam musia žiť ďalej, často majú ďalšie dieťa. Kým život rodičov detí mentálne aj telesne postihnutých je kontinuálne, doživotne poznačený chorobou. Tento kríž trvá naveky. A nikto im ho z chrbta nezoberie.

O Váš hrdina (lebo aj keď je kniha inšpirovaná vlastným životom, predsa len ide o literatúru, nie reportáž) je muž, otec rodiny, ktorý do svojich dní včlenil narodenie svojich detí, svoju lásku a svoju vieru. Je ešte niečo, kam ste čitateľa zatiaľ nevpustili?

Trinástu komnatu má každý z nás. Mám ju aj ja. A o nej sa nehovorí. Určite som ani zďaleka neodkryl celý svoj život. Ani tak nikdy nespravím. Ďalšia kniha podobná tejto už nebude. O tom, ako sa bude život môjho syna vyvíjať ďalej, sa čitateľ dozvie maximálne z blogov, v písaní ktorých chcem po pauze pokračovať. V hlave mám aj obsah novej knihy, ten sa však už od autizmu a mojej autobiografie vzdiali. Aj keď môj život bude aj naďalej pôsobiť ako autorská inšpirácia.

O Ste úspešný človek, máte zaujímavé zamestnanie, pohybujete sa v politike, ste už druhé volebné obdobie hovorcom ministra kultúry. A pritom – zaznamenala som si – váš hrdina si v kapitole Štvrtok dáva záväzok, že bude viac pomáhať manželke, chce sa naučiť lepšie variť… Ide to dokopy?

Každý z nás by sa mal snažiť byť stále lepším človekom. Nie som výnimkou. Rezervy mám najmä v súkromnom živote. Najmä v prvých rokoch po diagnostike autizmu som úzkosti a depresívne stavy zaháňal hyperkompenzáciou v práci. Nehovorím, že som doma nepomáhal, že som sa nevenoval rodine a deťom. To by moja manželka so mnou inak nebola. Ale predsa len som ten úder od života musel aj súkromne predýchať. A tak som pracoval možno viac ako bolo potrebné. So spätnou racionalizáciou tejto hyperkomenzácie som problém nemal – potrebovali sme predsa peniaze na život, na pôžičky, na liečbu autizmu. Prečo by som nemal toľko pracovať? Postupne som však začal žiť vyváženejšie. Respektíve som sa o vyváženosť v živote začal viac snažiť.

O Osud tak rozhodol je už vaša druhá kniha, predpokladám, že nie posledná. Čo vám zamestnáva myseľ? A kde sa vám najlepšie premýšľa?

Chcem sa pustiť do novej knihy. Bola by o živote starého autistu – sedemdesiatnika, ktorý v ústave spomína na svoj šťastný život. Na ľudí, ktorí pri ňom stáli. Ale aj na tých, ktorí naňho zabudli. Na okamihy šťastia, aj poníženia. Na úzkosť a beznádej, ktoré ho často prenasledovali. A on nerozumel, čo sa s ním v tých chvíľach deje. Čo je horšie, nerozumeli mu vtedy ani jeho blízki. Na to, ako všetkých ľúbil a na nikoho sa nehneval. Na svoj krásny, šťastný, naplnený život.

Želám vám úspech a želám vám dobrý život, ďakujem za úprimné odpovede

 

 

 

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie:  0905 273 416, 0905 273 414
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201