INZERCIA +421 905 273 414, +421 905 273 416

Ja som potetovaný. Kto je viac?

Ja som potetovaný. Kto je viac?

V päťdesiatych rokoch minulého storočia zodpovední súdruhovia vymýšľali všakovaké optimistické heslá. Jedno z nich znelo takto: Ja som baník. Kto je viac? Myslené – kto je najväčší budovateľ krajších zajtrajškov. V skutočnosti však išlo o to, že baníkov bol nedostatok. Aj z plagátov sa na menej uvedomelých občanov dokonalým a bielym chrupom na uhoľným prachom začiernenej tvári škeril šťastný človek, ktorý sa už fáraniu pod zem upísal.

V dnešných časoch by podobný reklamný slogan, no na inú tému, mohol znieť: Ja som potetovaný. Kto je viac? Myslené – kto je väčší macher, ale i kto je potetovaný viac. Reklamné agentúry by takéto slovné čarovanie ocenili. Rozdiel je v tom, že dnes na tetovanie nikoho verbovať netreba. Skôr naopak.

Ak teraz urobíme kuk do histórie, zistíme, že tetovanie je známe už od čias, keď praveký človek ešte žil v jaskyni. Ženy sa ním zdobili, muži chceli svojich protivníkov zastrašiť. Technicky sa ono zdobenie dialo tak, že najskôr bolo treba narezať kožu a potom  do rán vtierať prach z dreveného uhlia, farebnú hlinu, prípadne výťažky z rastlín. Pri takej predstave je človeku hneď veselšie. Atrament prišiel na rad oveľa neskôr. Prvý elektrický tetovací prístroj si však istý O´Reily nechal patentovať už v roku 1891.

Toto všetko celkom určite nevedel môj spolužiak zo strednej Karol K., ktorý ešte pred hodinou rysovania zneužil tuš a špicu od kružidla, aby si to svoje K zafixoval aj na ľavom predlaktí. Krivé, ale bolo tam. Raz sa ním pochválil aj pred istou slečnou, tá sa však vyjadrila, že tetovať sa nechávajú len námorníci, boxeristi a kriminálnici. Od tej chvíle svoj výtvor viac menej tajil. Jeho čas však predsa len prišiel .
Nikdy nezabudnem na tetovanie istého, odo mňa podstatne staršieho, muža. Bola to myš, ktorá sa beží schovať do diery. Tento výtvor však bolo možné zhliadnuť až vo chvíli, keď si dotyčný pán dal dolu trenírky a otočil sa. Naozaj pôsobivé.

A ešte jeden unikát. Istý mladík sa pred rokmi hrdil tým, že si na plece nechal vytetovať akési čínske, japonské alebo aké klikiháky. Po čase zistil, že je to názov jedla v reštaurácii. Už dávnejšie som ho nevidel. Ktovie, možno sa zo Slovenska odsťahoval a teraz niekde v Ázii pôsobí ako jedálny lístok.
Známy televízny kuchár, nie náš, si zasa nechal na ruku vytetovať vanilkové rezy. Jeden kúsok. Vraj preto, lebo ich má rád. Cez obrazovku ma nedávno presviedčal, že to je ono. Hrozím sa pri predstave, čo by to znamenalo v mojom prípade. Ja mám rád makovník. Mama ho vždy upiekla celý plech. Na to by mi stačil asi len kompletný chrbát.

Muži si občas nechajú vytetovať meno svojej prvej lásky. Nie všetkých. Ženy ani to. Jedni či druhí zrejme nechcú plytvať vzácnym miestom. Za dlhé stáročia sa vyvinuli len dva zásadné názory – pre a proti. Ak sa neviete rozhodnúť, hoďte aspoň letmý pohľad na cenník tetovania a jeho prípadné odstraňovanie. Zatiaľ, čo centimetrík štvorcový výzdoby stojí do dvoch eur, za odstránenie „vycálujete“ podstatne mastnejšiu sumičku. Bodaj by aj nie, treba na to laser. Vďaka týmto dvom neabsolvovaným úkonom vám doma zostanú celkom slušné prachy. A bez starostí.

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie: 0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201