IMG_6726

Opäť prichádza čas, keď sa stretneme pri sviatočne prestretom stole, naladení sviatočne aj v srdciach a mysli, vnímaví k príťažlivosti Vianoc. S radosťou podliehame ich idylickému čaru aj v druhom decéniu tretieho tisícročia, sprevádzaného neistotami a všadeprítomnými stresmi. V tom zhone, večnom spolupútnikovi dní všedných, si nájdime štipku času a s pokorou v duši sa zamyslime nad významom najkrajších sviatkov. Sviatkov, ktoré nech už akokoľvek vznikli, majú svoje čaro v odkaze dávnych storočí.

Možno si to ani neuvedomujeme, ale skutočná krása Vianoc je v umení načúvať svetu vôkol nás. Prijímať dobro, ale dobro aj dávať. Zamyslíme sa nad tým, čo spája človeka s človekom, nie to čo ľudstvo rozdeľuje. Zabudnime, že sme moslimovia, kresťania či židia, čierni alebo bieli. Boh je viera, a to je v našom živote rozhodujúce, nie náboženstvá manipulujúce a manipulované ľuďmi, ktorí neraz k božím i pozemským prikázaniam majú ďalej ako ďaleko. Skúsme sa zamyslieť nad človečou nevraživosťou, závisťou a koristníctvom v každej jeho forme vo svete, kde sa príchod malého Ježiška stáva iba komerčnou otázkou konzumnej spoločnosti. V prelietavej chvíľočke pohody sa zamyslíme aj nad tým, či našim deťom nechýba dar najcennejší – rodičovská pozornosť nielen vo forme značkových hračiek, elektroniky a nóbl oblečenia. Vianoce sú predovšetkým sviatkami detí. Máme príležitosť dať im podarúnok najcennejší – istotu, že ich máme radi. Takýto darček sa v rodinnom kruhu nikdy nestratí, nepokazí a ani naň naše deti nikdy nezabudnú.

A pozrime sa vôkol seba, či neuvidíme niekoho, komu môžeme maličkosťou, niekedy iba dobrým slovom urobiť radosť, aby sme pochopili to najkrajšie, čo nám Boh dal do vienka – lásku k blížnemu svojmu.

Metamorfózy darcu radosti

Ježiško, ktorý nosí darčeky, je v podstate známy len v strednej Európe. Bol to Martin Luther, ktorý sa podarúnkami počas Vianoc snažil nahradiť rozšírený zvyk obdarúvania na svätého Mikuláša. Dedo Mráz, Papa Noël, Babbo Natale, Santa Klaus sú vyobrazení ako starší páni s bielou bradou, čím pripomínajú Mikuláša. V červenom odetý Santa Klaus s batohom plným darčekov sa spúšťa dolu komínom, kde naňho čakajú pančuchy, do ktorých darčeky vloží. U nás ich Ježiško položí pod stromček, aby ich deti po večeri mohli nedočkavo otvárať. Deti v Taliansku alebo v Maďarsku si darčeky rozbalia ešte pred večerou, v anglosaských krajinách sa ich dočkajú až 25. decembra ráno.

Vždy je niečo po prvý raz

Pôvod vianočného stromčeka siaha k rímskym oslavám slnovratu. Starí Kelti používali ozdobený stromček pri uctievaní boha Slnka a večného života. Katolícka cirkev ešte v 16. storočí považovala zdobenie vianočného stromčeka za pohanský zvyk. Údajne prvý stromček ozdobili a rozsvietili v roku 1570 v Brémach. Iné zdroje uvádzajú, že prvá písomná zmienka o zdobení stromčeka pochádza už z roku 1507 od kazateľa Geislera z Alsaska. V našich krajoch sa vianočný stromček začal natrvalo udomácňovať až od 19. storočia.

Tichá noc je počas Vianoc už desaťročia celosvetovým hitom. Jej text uzrel svetlo sveta v rakúskom Lungau, kde ho v roku 1816 napísal duchovný Joseph Mohr. Priliehavú melódiu k pôvodnej básni skomponoval organista Franz Xaver Gruber.

Prvé písomné želania k Vianociam poslal Nicolo Monte Mellini z talianskej Perugie v roku 1709.

Svätý František z Assisi postavil na Vianoce v roku 1223 prvý betlehem v jaskyni v talianskom Grecciu. V jasličkách bolo ozajstné bábätko, skutoční boli aj predstavitelia Márie, Jozefa aj zvieratká.

Prvá zmienka o vianočke je zo 16. storočia a za dlhé roky prešla drobnými premenami. V minulosti sme ju poznali aj pod menom húska alebo calta

Rozkvitnutá vianočná ruža bola v časoch Aztékov symbolom nového života zabitých bojovníkov. Expanzia dekoratívnej ruže sa začala v 19. storočí, keď ju vraj uvidel pri návšteve jednej haciendy americký veľvyslanec. Krík odviezol do Ameriky a dnes zdobí sviatočné stoly miliónov ľudí po celom svete.

Magické čaro slnovratu

V období pohanskej Európy bol zimný slnovrat aj časom na magické úkony, z ktorých mnohé prežili a stali sa z nich pretrvávajúce zvyky. Obdobie Vianoc bolo ideálne na veštenie budúcnosti, do ktorej sa dalo nielen nahliadnuť, ale ju aj aktívne ovplyvniť.

Lodičky zo škrupinky: Na škrupinky vlašských orechov prilepte sviečky a pošlite ich po vode v umývadle alebo lavóre. Komu popláva loďka ďaleko, odíde do cudziny. Majiteľ škrupinky, ktorá sa bude držať pri kraji nádoby, zostane blízko domu. Do koho loďky sa naberie voda a potopí sa, ten zomrie.

Rozkrojené jablká: Kto nájde v jablku rozkrojenom pri štedrovečernej večeri z jadier krížik, mal by do roka zomrieť. Komu zostanú jadrá neporušené, alebo budú mať tvar hviezdy, bude celý rok zdravý.

Liatie olova: Roztavené olovo alebo vosk sa vleje do studenej vody. Podľa tvaru zrazeniny odhadneme, čo nás v budúcnosti čaká. Srdce znamená lásku, kniha štúdium, kríž smrť.

Jadierka vo vode: Gazdiná rozkrojí jablko, vezme dvanásť jadier a hodí ich do vody. Koľko jadierok bude plávať na hladine, toľko bude suchých mesiacov v roku.

Naši predkovia vravievali, že …

… pri štedrovečernom stole nemá byť nepárny počet stolovníkov, nepárneho by si určite odviedla smrť. Je zvykom, že sa prestiera jeden tanier a príbor navyše do počtu,

… na Štedrý deň sa nemá nič požičať, inak sa privolá bieda a núdza,

… keď sa nohy štedrovečerného stola obtočia cvernou, domu sa celý rok vyhnú zlodeji.

… mince alebo rybie šupiny položené pod tanier prinášajú do domu peniaze,

… zvyšky od večere treba zakopať k stromom, aby mali dostatok ovocia,

… psovi, kocúrovi, gunárovi a káčerovi je dobré dať cesnak, aby boli ostražití,

… vhodiť do vzduchu hrsť múky sa vyplatí. Meluzína bude mať z čoho variť kašu deťom,

… kto nikomu nič na Štedrý deň nedaruje, príde na mizinu a dočká sa biedy.

Bohovia a tradície

Deň Ježišovho narodenia sa slávi v kresťanskom svete 25. decembra od 4. storočia. Ako prvý uviedol tento sviatok biskup Telesfor v roku 138 a prvé záznamy o slávnosti Narodenia Krista v Ríme pochádzajú z roku 336. Cirkevná vrchnosť zaviedla sviatok Narodenia Pána zámerne, aby podporoval učenie o božstve Ježiša Krista, spochybňované rozšíreným arianizmom (starokresťanská sekta, neuznávajúca božstvo Kristovo) a zároveň mal tvoriť protiváhu pohanským oslavám slnovratu. S kultom boha Slnka pravdepodobne súvisí aj dátum 25. december. Na tento deň, okolo rokov 270 – 275, cisár Aurelius ustálil v celej Rímskej ríši sviatok slnovratu, slávnosť „neporazeného slnka“ (sol invictus) na počesť asýrskeho boha Slnka. Aby kresťania odolávali príťažlivosti saturnálií spojených s orgiami, určila cirkev na ten istý deň oslavy narodenia Spasiteľa, ktorého Biblia na niekoľkých miestach nazýva Slnkom spravodlivosti alebo Svetlom sveta. Vianočná história je obsiahnutá len v dvoch zo štyroch evanjelií. (Evanjelium sv. Marka a sv. Jána začínajú až krstom dospelého Ježiša). Historický základ rozprávania o Ježišovom detstve u sv. Lukáša a sv. Matúša tým však nie je spochybnený.

Vieme, prečo to jeme?

Ryba je kresťanský symbol, prví kresťania ju používali ako poznávacie znamenie najmä v časoch prenasledovania. Obligátne vianočné jedlo – vyprážaný kapor so zemiakovým šalátom – sa u nás udomácnil až v druhej polovici 20. storočia. Oblátky symbolizujú prístup kresťanov k eucharistii, svätému prijímaniu. Jedia sa s medom a cesnakom. Med má posilňovať lásku a dobré vzťahy v rodine. Spolu s cesnakom je zábezpekou zdravia.

Štítky →