INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

Keď „najhoršie je na tom Petržalka“

Keď „najhoršie je na tom Petržalka“

Časom, premenami, najmä však skutkami a vzťahmi zvládla Petržalka kadejaké reči. Najskôr zvládla prvé, hanlivé, o betónovej džungli, anonymnom gete, slovenskom Bronxe; neskôr zvládla aj prednovembrové magistrátne pohŕdanie, že je len zásobárňou pracovnej sily pre Bratislavu, jej slepým črevom, tak čo ešte od mesta chce, keď je len na krok „od plota“; zvládla i ponovembrové prezidentské bľabotanie, že „lidé bydlí v krááálikááárnááách“; zvládla tiež domáce mediálne posmechovanie panelákov ako papierových domov, ktoré by bolo najlepšie (a všetky!) zbúrať, a Petržalku, ako najväčší panelový koncentrát strednej Európy, zvlášť.

Na výstrahu! Návody na búranie (vraj tak, ako „to robia“ v niekdajšej NDR) núkali narýchlo vyhúknutí revoluční mudrlanti, čo a kde s „vybúranými“ ľuďmi, to už neporadil nik. Petržalka zvládla i cudzie novinárske tamtamy, tie, pred dvomi rokmi v amerických „ňujorktajmsoch“, keď autorka v reportáži Monolity Bratislavy zavŕšila svoje hodinové poznanie Petržalky objavne. Citát: „Nie sú v nej žiadne prírodné plochy, kde by sa ľudia stretávali, či si dokonca urobili prestávku, žiadne obchody, žiadne služby.“  Nuž… No comment!

Petržalská rovnica

Petržalka sa na svoj panelákový osud nikdy nesťažovala, nehorekovala, ale  nepoddala sa mu.  S nadhľadom, vlastným poznaním, skúsenosťami, svojimi kritériami hodnôt ho trpezlivo znášala. Poznala svoju skutočnosť, príjemnú a prijateľnú, ale aj opačnú – nepríjemnú a neprijateľnú. Netutlala nič v sebe ani o sebe, dávala to, a dávala sa, verejne najavo. Napokon, na ľavom brehu Dunaja ju už v čase výstavby magistrátni úradníci, najmä však mestskí stranícki funkcionári častovali, že svojím osadenstvom (prišli do nej zo všetkých slovenských lúk a hájov, ale i vrchov) je – rebelantská. I keď jej priamosť, otvorenosť, nebojácnosť svedčila skôr o odvahe.

Pravý breh Dunaja dal tak všeobecne na známosť, že  Petržalka a jej obyvatelia sú – Petržalčania. Čo nebolo celkom to isté, že sú obyvateľmi Bratislavy bývajúci v Petržalke. Nebola to vtedy, a nie je to dodnes žiadna petržalská výlučnosť, ani snaha odlíšiť sa, ale vedomé, vzťahové, citové stotožnenie sa s miestom a prostredím (v takom stave, v takej skutočnosti), v ktorom ľudia žijú. Čo zasa nie je to isté, že kde bývajú… Takže, to je tá naša – petržalskosť… Každý panelák a život v ňom sa stal, a je stále sám o sebe dôkazom, či sú jeho obyvatelia medzi sebou anonymní, odcudzení, sebeckí, alebo súdržní, ohľaduplní, vzájomne si pomáhajúci. Či spoločný dom, prostredie okolo neho zveľaďujú, alebo…

Petržalka si rokmi formulovala vlastnú a svojskú odpoveď. Nemudrovala, nevytŕčala sa, neupozorňovala sa seba. „Makala“ na sebe. Tí, čo ju vidia po desaťročiach sa pýtajú domácich, či je to naozaj „tá istá“ Petržalka… Lebo ona naozaj rástla, zelenela, obnovovala, modernizovala sa. Čo je už i čas prítomný. Niet slovenského mesta ani mestskej časti , kde by sa obnovil bytový fond v takom rozsahu (počtom i percentami bytových domov a bytov) ako v Petržalke. Nikde toľkí obyvatelia mesta, mestskej časti nevložili do obnovy svojich domov toľko peňazí, ako Petržalčania. Nastavila sa (až na niekoľko neobnovených panelákov) petržalská rovnica: vlastník bytu, resp. spoluvlastník bytového domu =  investor. Má niektoré mesto na Slovensku, mestská časť v Bratislave toľko pupočných šnúr so svojimi obyvateľmi ako Petržalka?

Mimochodom

Toľko ospevovaný trend spoločného bývania – komunitné bývanie -sme poznali v Petržalke už pred tridsiatimi – štyridsiatimi rokmi. Život v panelákoch bol zvyčajne a zväčša pokračovaním kolektívneho spôsobu života v študentských domovoch v Mlynskej doline, Horskom parku, na Mladej Garde, Lafranconi, Družbe, „Nešporáku“ i „Suvoráku“. Veď také bolo i nové petržalské osadenstvo. Najmladšie na Slovensku. Mladí ľudia, mladé rodiny, malé deti, spoločné víkendy, večery, MDD, Veľké noci, Vianoce i Silvestre. Podobné problémy, podobné starosti, rodičia ďaleko, spoločné riešenia, spoločné radosti… Skrátka, komunita.  Viac než tretina Petržalčanov mala vysokoškolský diplom. Je tomu tak dodnes. Petržalka bola a stále je slovenskou jednotkou vo vysokoškolskej vzdelanosti.

Isteže, starneme…

Reči o Petržalke však už nie sú iba obnosenou rečou o panelákoch, nedávnou o megakasíne, novšou o parkoviskách a električke, ale aj najnovšou, že…že v nej toľkí – starneme. Aspoň tak sa vyjadril pred časom v jednom rozhovore mladý demograf. Podľa odhadov bude v Bratislave v roku 2050 až 30 percent seniorov nad 65 rokov. Na otázku, ktorá časť Bratislavy starne najviac, odpovedá mladý demograf, že „najhoršie je na tom Petržalka, resp. okres Bratislava V.“  A ešte dodá: „Bratislava V je špecifická svojou vekovou štruktúrou.“  Akoby ani to nestačilo, mladý demograf, ktorí ešte nebol na svete, keď sa do Petržalky sťahovali mladé rodiny s deťmi,  udrel tretí raz. Na otázku, kde sa sťahujú mladé rodiny dnes, časť demografovej odpovede znie: „V Petržalke je jedna z najnižších reprodukcií, v dvojke je vyššia…“

Tak! Je ďalší petržalský mýtus… Z najmladšej bratislavskej mestskej časti sa stáva najstaršia. Materské školy treba začať prerábať na domovy dôchodcov. Ešte titulok do bulváru: V Petržalke sa deti nerodia, lebo sa už „nerobia“! O tom a inom v najbližších PN.

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie: 0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201