Petržalka, po nemecky Engerau, bola od roku 1938 súčasťou Veľkonemeckej ríše. V tom čase mala približne 15-tisíc obyvateľov a žili tu Nemci, Maďari a Slováci. V Petržalke vznikol v roku 1944 nacistický koncentračný tábor so šiestimi podtábormi. V novembri toho roku sem prišlo 1 730 až 2 000 židov.
Ak si ich smrť nenašla tu, stalo sa tak na ceste do ďalších táborov. Je to príbeh maďarských židovských väzňov, ktorých strážili, šikanovali a tých, ktorí nevládali pracovať, zabíjali rakúski strážnici, najmä Viedenčania. Do Petržalky priviezli vo vlakoch mužov od 20 do 60 rokov, väčšinou z Budapešti. Na deň dostávali prídel 330 gramov jedla. Zima bola v novembri 1944 tuhá, nemali pracovné oblečenie, okrem chladu trpeli podvýživou a šikanovaním. V čase nacistického režimu trpeli a umreli v pracovnom tábore Engerau na území Petržalky, dnes tu majú svoje spomienkové miesto. Pamätnú tabuľu im dňa koncom marca slávnostne odhalili ministri spravodlivosti Slovenska, Rakúska a Maďarka – Lucia Žitňanská, Wolfgang Brandstetter a László Trócsányi. Tabuľu umiestnili na stenu reštaurácie Leberfinger, v tejto budove bývalých konských stajní bol od decembra 1944 do marca 1945 jeden zo šiestich podtáborov pracovného tábora určeného pre občanov Maďarska židovského pôvodu.
Celkovo bolo v tábore v neľudských podmienkach väznených viac ako 1 700 väzňov. „Uplynulo 72 rokov odo dňa, keď došlo k evakuovaniu tábora a presunu väzňov do Bad Deutsch-Altenburgu. Počas pochodu smrti boli zastrelené desiatky väzňov, ďalší boli zavraždení ešte predtým,“ pripomenula tragickú históriu ministerka Lucia Žitňanská. ,,Komando zložené z rakúskych dozorcov zavraždilo minimálne 13 väzňov priamo na nádvorí Leberfingera. Na tomto mieste sa premenil hostinec na tábor smrti, kde boli mučení a zavraždení nevinní ľudia,“ uviedla počas slávnosti konzulka veľvyslanectva Izraela Avital Gershon. László Tróscányi ozrejmil, že aj keď sa miesto hrôzostrašných udalostí nachádza na území dnešného Slovenska, v čase jeho existencie malo byť úlohou maďarských orgánov udržiavať a chrániť verejný poriadok a zabrániť vraždeniam. „Tu, v Petržalke, sa stali členovia SA krutými masovými vrahmi, pričom niektorí z nich boli bezpochyby dobre sa správajúci synovia a otcovia. Otázka, prečo sa tak stalo, nesmie byť nikdy zabudnutá,“ povedal šéf rakúskeho ministerstva spravodlivosti Wolfgang Brandstetter.
Všetci traja ministri sa zhodli, že pamätná tabuľa nebude slúžiť len pamiatke, ale aj ako pripomienka fašistickej minulosti súčasníkom a nasledujúcim generáciám. Počas stretnutia politici diskutovali o tom, ako spraviť viac v záujme zabránenia ďalšieho šírenia extrémizmu a radikalizmu. „Je veľmi ťažké hovoriť o osudoch ľudí v dobe, v ktorej ľudský život nemal žiadnu hodnotu. Hovoriť o nich teraz, keď celá Európa čelí nárastu radikalizácie a extrémizmu, rozmachu hnutí pohŕdajúcich človekom a ľudskými právami, je ale našou povinnosťou,“ zdôraznila Žitňanská. Rakúska historička Claudia Kuretsidis–Heiderová pripomenula, že obete vážnych vojnových zločinov z tábora Engerau boli viac ako 70 rokov úplne zabudnuté. Nebolo to podľa nej iba v dôsledku železnej opony, ale skôr preto, že páchateľmi boli prevažne rakúski príslušníci jednotiek SA a ich nacistickí funkcionári. Po rozsiahlom vyšetrovaní v povojnových rokoch upadla tragédia, podobne ako iné nacistické zločiny, do zabudnutia. „Tridsať percent rozsudkov smrti vynesených za nacistické zločiny rakúskymi súdmi, čiže deväť z celkovo 30, boli trestami sa zločiny v Engerau,“ povedala pracovníčka Ústredného rakúskeho výskumného centra povojnovej justície, ktorá sa historickému výskumu okolo tábora Engerau venuje už 20 rokov. Rakúske súdy podľa nej vyšetrovali viac ako 70 osôb a šesť engerauských súdnych procesov tvorilo najväčší komplex procesov v právomoci rakúskych ľudových súdov.
