INZERCIA  +421 905 273 414, +421 905 273 416

Už nemusíme blúdiť  po Petržalke

Už nemusíme blúdiť po Petržalke

Našu Petržalku nemajú priveľmi radi najmä jej návštevníci, ktorí tu blúdia, ak nemajú úplne presné informácie, ako sa kam dostanú. Nedávno však vznikla šikovná (do vrecka) farebná a prehľadná pomôcka s názvom Petržalka – turistický sprievodca (môžete ho zadarmo získať v DK Zrkadlový háj na Rovniankovej ul.). Obsahuje tiež mapy jednotlivých častí, ale aj mapu celej Petržalky. Túto prepotrebnú brožúrku si vymyslel aj zrealizoval (obsahovo aj foto-graficky) mladý fotograf Martin Kleibl, ktorého sme vyspovedali.

Povedz nám najprv niečo o sebe…

Od narodenia (1981) bývam v Petržalke. Rodičia aj s mojím bratom sa sem prisťahovali v roku 1978 zo Skalice, takže boli jedni z prvých obyvateľov sídliska Petržalka. Po slovensko-francúzskom bilingválnom gymnáziu som študoval na Fakulte architektúry STU. Štúdium som však po dvoch rokoch zanechal a po ročnej prestávke, počas ktorej som tiež externe fotil aj pre Petržalské noviny, som nastúpil na Vysokú školu výtvarných umení, kde som absolvoval štúdium na odbore fotografia. Na tejto škole pôsobím dodnes ako doktorand a momentálne som v poslednom ročníku štúdia. Popri škole sa živím fotografovaním interiérov a architektúry, spolupracujem na tvorbe folkloristickej relácie Nehaňte ľud môj a rôznymi príležitostnými prácami v oblasti fotografie a grafického dizajnu.

Kedy a na aký podnet v tebe skrsla myšlienka urobiť turistického sprievodcu po Petržalke?

Tému Petržalky som si zvolil už počas štúdia fotografie. Spočiatku som fotograficky dokumentoval sídlisko, neskôr som sa začal zaujímať aj o hlbšie súvislosti a začal som študovať rôzne archívne materiály, aby som sa o mojom „rodisku“ dozvedel čo najviac. Chcel som vytvoriť fotograficko-textovú publikáciu na tému Petržalka, čo sa mi sčasti podarilo v bakalárskej práci. Zaujímavé veci vo svojom okolí som si však fotografoval už dávno predtým. Spravil som napríklad sériu fotografií červených laminátových autobusových zastávok, ktoré postupne odstraňovali a nahradzovali sklenými. Takýmto spôsobom som si ich zakonzervoval aspoň na negatíve. Keď som si v roku 2006 kúpil digitálny kompaktný fotoaparát, fotil som si naň úplne všetko – sochy, mozaiky, domy, autobusy, nápisy na domoch a terasách – veci, ktoré ma zaujali a vedel som, že budú postupne miznúť. Nápad zúročiť tento materiál a poznatky, ktoré som nadobudol, vznikol v roku 2008, keď sa narodila dcéra. Počas dvoj-trojhodinových prechádzok s kočíkom som mohol pokojne, objavovať nové zákutia, umelecké diela a zaujímavé miesta. Vtedy som v rámci školskej práce navrhol sprievodcu Petržalkou vo forme viacerých trás, ktoré spájali rôzne body. Výskum pokračoval a ja som sa snažil získať podporu na vydanie sprievodcu, čo sa mi však podarilo až v roku 2012. Podarilo sa mi získať finančnú dotáciu z magistrátu cez grant Ars Bratislavensis a práca sa mohla konečne naplno rozbehnúť.

Si aj autorom textov aj väčšiny fotografií, akiste si navštívil všetky lokality Petržalky. Ktorá ťa najviac prekvapila a čím? V dobrom aj zlom.

Väčšinu miest som mal už predtým pochodenú a veľa vecí nafotených. Vlani v lete som však s kamarátom Jožom Charfaouim (je zostavovateľom kontaktných adries v sprievodcovi, o jazykovú stránku knižky sa postarala Natália Murat-Oravcová – pozn. red.) podnikol viaceré výpravy na bicykloch, pri ktorých sme vždy objavili niečo nové, o čom sme predtým nevedeli. Často dôležitú úlohu zohrala práve náhoda. Tak sme napríklad natrafili na sochu Madony s chlebom, ktorú sme zbadali cez otvor v plote petržalskej pekárne. Zaujímavým objavom bola aj motokrosová dráha pri diaľnici neďaleko závodu Matador, alebo futbalové ihrisko za depom metra. Lokalít, ktoré ma prekvapili v negatívnom zmysle, je asi viac. Zväčša súvisia s ľahostajnosťou človeka k životnému prostrediu. Tak sa často stalo, že som v krásnom lužnom lese natrafil na skládku odpadu, alebo v lokalite Janíkov dvor na hotové smetisko, z ktorého ide až strach. Časť, ktorá ma prekvapila asi najviac, však leží kúsok za hranicou Petržalky. Je ňou Jarovská bažantnica. Takýto nový objav ma vie vždy potešiť.

Máš rodinku, 4-ročnú dcérku Júliu a manželku Ivanu, je pre vás Petržalka dobrým miestom na život?

Sme v Petržalke spokojní. Za tie roky, čo tu žijem, sa veľmi veľa zmenilo. Zo zablateného staveniska a betónovej džungle (ako Petržalke mnohí zvyknú dodnes hovoriť) sa stala iná džungľa – zelenšia. V lete je niekedy problém prejsť pod konármi stromov, ktoré prevísajú cez chodník. Ľudia si aj bezprostredné okolie začali viac vážiť – zveľaďujú si predzáhradky, aj z podnetov občianskych združení sa rekonštruujú detské ihriská, ktorých je momentálne v Petržalke požehnane. Pre mladú rodinu s malými deťmi sú tu v súčasnosti veľmi dobré podmienky na život. Aj keď sa to niekomu možno nezdá, toto obrovské sídlisko má svoj systém. Je tu skvelá občianska vybavenosť a množstvo služieb. V neposlednom rade je to aj relatívna blízkosť centra mesta. Hlavnou devízou je však množstvo zelene, relatívne nízka zastavanosť, množstvo športovísk a priame susedstvo s prírodou, Dunajom a hrádzou.

Keby si bol petržalským starostom alebo zlatou rybkou, aké tri želania pre túto našu aglomeráciu by si sa usiloval naplniť? A pre seba?

Neviem, či by mi tri stačili. V prvom rade by som si želal, aby si samotní obyvatelia uvedomili, že nie všetko sa spraví samo. Aktivita sa musí začať u občana. Keď budú všetci sedieť v obývačkách pred televízorom s vedomím, že však „niekto to za nás urobí, a keď to neurobí, tak budeme naňho nadávať“, tak sa nikam nepohneme. V takom prípade by nevznikol ani tento sprievodca. Oceňujem preto každú, často nezištnú aktivitu občanov, ktorá prispieva k zveľaďovaniu životného prostredia. A nemyslím tým iba zbieranie smetí pri Chorvátskom ramene. Každá pozitívna aktivita je dobrá.

Ďalším želaním je, aby sa už konečne, po takmer štyridsiatich rokoch vybudovalo tzv. centrum Petržalky. Nie je to iba otázka nosného dopravného systému (normálna moderná električka úplne postačí), ale hlavne vhodné dobudovanie celej severo-južnej osi. Tu by mal ostať zachovaný jedinečný prírodný ráz Chorvátskeho ramena a v celej línii by sa mali sústrediť hlavne športové a rekreačné funkcie (parky, ihriská, športoviská), tak ako to chcel významný slovenský architekt Štefan Svetko. V žiadnom prípade by sa toto územie nemalo zastavať budovami.

Posledným želaním, asi najviac nereálnym je to, aby sa vplyvné developerské spoločnosti nepozerali iba na svoje „egoistické“ ekonomické záujmy. Každé územie má totiž svoju históriu, prirodzený vývoj, ktorý sa vytváral po stáročia. Nábrežie Dunaja na petržalskej strane je pre niekoho lukratívnym územím prakticky v centre Bratislavy. Sú tu však významné chránené prírodné územia, lodenice s viac ako 100-ročnou históriu, alebo petržalské záhradky s poslednými zachovanými povestnými marhuľami. S najväčšou pravdepodobnosťou ich postihne taký istý osud ako štadión Artmedie, ktorý tu stál od roku 1898 (!). Mojím najväčším želaním je, aby tento sprievodca otvoril niektorým ľuďom oči. Aby sa na Petržalku začalo nazerať inak – tak, ako si to v skutočnosti zaslúži.

 Čím sa zaoberáš teraz a čo (aké projekty) plánuješ do budúcnosti?

Aktivít mám stále dosť. Rozhodne sa nenudím. Budem sa však hlavne venovať ukončeniu doktorandského štúdia a popritom rozvíjať aktivity, ku ktorým mi vydanie sprievodcu otvorilo a dúfam, že ešte otvorí nové cesty.

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie: 0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201