INZERCIA +421 905 273 414, +421 905 273 416

Nesúďte bezdomovcov, nie vždy poznáte ich príbeh…

Nesúďte bezdomovcov, nie vždy poznáte ich príbeh…

Filozof a matematik Gottfried Wilhelm Leibniz svojho času povedal: „Ľudské predsudky sú ako psi, čo hryzú – napadnú len toho, kto prejaví pred nimi strach.“ A hneď mi pritom napadlo, že hoci bol tento citát vyrieknutý pred stáročiami, je nadčasový. Veď azda nemajú ľudia predsudky voči čomukoľvek a komukoľvek aj dnes? Obzvlášť v tomto období mi hneď prišla na um jedna skupina ľudí, voči ktorej majú mnohí z nás predsudky, cítia voči nim zášť a opovrhnutie. Bezdomovci….

A vari to tak nie je? Buďte k sebe úprimní a skúste povedať, či ste sa niekedy vo svojom živote zamysleli aspoň na chvíľu nad možným príbehom, ktorý stojí za človekom bez domova, ktorého ste dnes alebo v predchádzajúcich dňoch stretli. Či už niekde v meste počas prechádzky, cestou do obchodu, pri vyhadzovaní smetí do kontajnera, na zastávke čakajúc na autobus či električku alebo priamo v MHD. Je jedno, či to bol mladý alebo starší človek. Či len potichu stál alebo kľačal. Či vás len pozdravil a poprial vám pekný deň, vtieravo žobral alebo dokonca obťažoval slovne dráždiac pritom vaše čuchové bunky. Skúste povedať, aká bola vaša prvá reakcia? Na čo ste ako na prvé mysleli? Nech je vaša odpoveď akákoľvek, nebojte sa, určite vás nejdem posudzovať, ani nijako odsudzovať. Nemám na to dôvod, čas, priestor a ani chuť.

Boli časy, keď som sa aj ja na mnohých bezdomovcov pozerala tak trocha inak, so strachom, nechápavo a strániac sa ich. Nebolo mi príjemné sedieť alebo stáť blízko takéhoto človeka, hoci ma nijako neobťažoval. Aj keď áno, môj čuch dostal riadne zabrať. Nikdy som sa síce netvárila povýšenecky, nikdy som na nich nepokrikovala, ani nezazerala, ale ani som  nevidela dôvod pristaviť sa, popriať pekný deň, vytiahnuť nejaké drobné z peňaženky alebo zastať sa ich pár slovami, ak sa niekto na nich arogantne osopil. Neboli pre mňa menejcenní a predsa istým spôsobom akoby boli. Tým, že som v nich nevidela tých, ktorí potrebujú pomoc. Podať pomocnú ruku, dať druhú šancu… a zvlášť vtedy, keď o to sami stoja, keď sa snažia postaviť sa z dna, na ktoré spadli, späť na nohy a opäť kráčať. Veď vieme, aký príbeh sa skrýva za tým ktorým človekom? Čo sa mu stalo a ako sa dostal tam, kde je? A nemôže sa to isté stať niekedy aj vám?

Priateľ mi prednedávnom rozprával príhodu, ktorá sa mu stala v električke. Raz, keď cestoval do mesta, viezol sa v električkovom vozni aj jeden bezdomovec. Tichučko sedel, pozoroval svet cez okno a nikoho neobťažoval. Pokiaľ si teda odmyslíme štipľavý zápach. Viem, že by som sa aj ja silou mocou netískala k nemu, ale snažila sa nájsť miesto na sedenie alebo státie tak, aby som ho až tak necítila. Nevidela som však nikdy dôvod po takýchto ľuďoch nepríjemne pokrikovať, urážať ich a viditeľne nimi opovrhovať. No nájdu sa aj takí, ktorí si servítku pred ústa nedajú a nevyberavým spôsobom dávajú svoj odpor a znechutenie najavo.

Tak sa zachovala aj jedna staršia dáma, ktorá tohto cestujúceho dosť dlho častovala nepríjemnými slovami a urážkami. Verím, že pre cestujúceho to muselo byť nepríjemné, o to viac, keď sa nenašiel nikto, kto by sa ho akokoľvek zastal. Neviem a ani si nechcem predstaviť, ako sa musí cítiť taký človek, ktorého všetci, alebo takmer všetci považujú za vyvrheľa. Priateľ stál blízko tohto cestujúceho a chvíľu ho pozoroval. Odrazu si všimol slzy v jeho očiach a cestovný lístok v ruke. Platný. Nedalo mu a prihovoril sa mu. Chvíľu sa rozprávali a cestujúci mu porozprával svoj príbeh. A verte, človek nemusí zákonite urobiť niečo zlé, aby sa dostal na ulicu.

Niekedy stačí málo. Niekedy stačí, aby sa stalo niečo, čo sami neovplyvníte a ani neviete ako a ste bez strechy nad hlavou. Ako napríklad pani, ktorá žije už 11 rokov na ulici. A ako sa tam dostala? Začalo sa to úmrtím jej otca… iný pán skončil na ulici zasa po rozvode… ešte stále si myslíte, že ľudia sa na ulicu dostanú len vtedy, len keď holdujú alkoholu a rozflákajú peniaze na automatoch či na iné veci? …

Ale späť k nášmu príbehu. Keď sme sa potom s priateľom stretli na káve, porozprával mi príbeh toho bezdomovca, ktorý v minulosti pracoval ako učiteľ Ako som ho počúvala, mala som slzy na krajíčku. Nie, neľutovala som ho, ale pocítila som súcit. Ľutovanie nepomôže nikomu, ale prejaviť súcit, to už má nejakú váhu a zmysel. Priateľovi dal ten rozhovor veľa a napriek tomu, v akej situácii bol ten muž, cítil z neho lásku a pokoru. Pri lúčení si podali obe ruky, popriali si pekný deň a každý pokračoval vo svojej ceste. Pri počúvaní som premýšľala, ako by som sa v danej chvíli zachovala ja. Úprimne musím povedať, že na túto otázku som si nevedela dať hneď odpoveď. Ale viem, že odvtedy som sa začala na týchto ľudí pozerať opäť o niečo inak.

Nie, nestávala sa zo mňa Matka Tereza, nerozpredávam svoj majetok a nesnažím sa pomôcť všetkým a za akúkoľvek cenu. Pomôcť všetkým sa ani nedá, najmä nie tým, ktorí o to sami nestoja. Riadim sa však intuíciou a keď to tak cítim, nemám problém pristaviť sa a prehodiť pár slov alebo len pozdraviť a popriať pekný deň. Alebo vytiahnuť z peňaženky o pár drobných viac, ako stojí časopis, ktorí „na svojich miestach“ predávajú. A nie vždy si musím ich časopis kúpiť na to, aby som sa s pár drobnými rada a úprimne podelila. Však som zdravá, mám kde bývať a mám prácu a príjem. Takže podeliť sa naozaj mám s čím. A ak nemám náhodou hotovosť pri sebe, niekedy pokojne siahnem aj po „gastráčoch“. Ako minule, keď som išla do mesta a cestou z brány som sa stavila ešte vysypať smeti. Akurát vtedy, keď pri kontajneroch stál jeden starší bezdomovec, prehrabával sa v nich a hľadal niečo na jedenie. Ani neviem ako, vytiahla som tri „gastráče“, čo som mala vtedy pri sebe v peňaženke a podala som mu ich. Jeho úprimná radosť ma dojala a vedela som, že  mu pomôžu. Najprv sa neveriaco a prekvapene na mňa pozrel, ale keď som sa na neho usmiala a povedala mu, že on ich teraz určite potrebuje viac ako ja, pousmial sa aj on a s pokorou poďakoval. Poprial mi pekný deň a keď sme sa rozlúčili, vedela som, kam budú smerovať jeho kroky. Do neďalekého obchodu. Usmiala som sa, otočila a šla s vedomím, že práve som, pre mňa drobnosťou (pre niekoho to ale môže znamenať viac, ako si dokážete predstaviť), pomohla urobiť niekomu aspoň jeden deň krajším. Pomáhať si je krásne a vy naozaj neviete, kedy komu ako pomôžete a kto kedy a ako pomôže na oplátku zasa vám…

A čo sa tým snažím vlastne povedať? Určite nie to, aby sme sa silou-mocou snažili pomáhať každému. To sa ani nedá a nie každý o vašu pomoc stojí. No pomôcť by sme mohli, aspoň niekedy, tým, ktorí o ňu stoja a aj sami si snažia pomôcť. A nehovorím, že musíte dať každému bezdomovcovi nejaké drobné, nemusíte si od každého kúpiť časopis, nemusíte rozbiť pomyslené prasiatko s úsporami, aby sme každému kúpili niečo na jedenie. Riaďte sa intuíciou a keď to tak cítite, pomôžte. Alebo to robte spontánne a keď vám napadne, pomôžte najbližšiemu človeku, ktorého uvidíte a ktorý bude potrebovať vašu pomoc. A hlavne neodsudzujte a nekritizujte, ak nepoznáte príbeh daného človeka. Ak máte nejaký problém, ak vám jeho prítomnosť prekáža, tak stačí, ak sa postavíte obďaleč alebo vystúpite o zastávku skôr. Ak vás ten človek neobťažujte, nechajte ho prežiť jeho deň tak, ako sa on snaží o to isté.

Myslím si, že ľudí by sme nemali hádzať do jedného vreca. A platí to aj pri bezdomovcoch. Áno, viem, že sú aj takí, ktorí robia neuveriteľný neporiadok okolo seba, obťažujú okolie a podobne. Ale aj medzi nimi sa nájdu slušnejší, ktorí sa len snažia pretĺcť sa životom a prežiť  deň ako najlepšie vedia a ako môžu. A niekedy, ak sa lepšie a pozornejšie zadívate, zbadáte, či je to niekto, kto pohŕda všetkými a všetkým a cítiť z neho alkohol alebo je to niekto, kto si našetrí na lístok na MHD a hoci je cítiť po celom autobuse, možno práve cestuje niekde do nocľahárne alebo do zariadenia, kde sa chce umyť a najesť.

Ako tak píšem tieto riadky, napadlo mi, ako sa mnohí z nás pohoršujú nad tým, aký bodrel a neporiadok robia mnohí bezdomovci okolo seba. Či už okolo svojich provizórnych príbytkov alebo na miestach, kde sa zdržujú, popíjajú alkohol, prespávajú na lavičkách. Uznávam, nie je na to príjemný pohľad. Ale pozreli ste sa niekedy z okna vášho domu alebo pri ceste autobusom? Všimli ste si niekedy, koľko smetí nechávame po sebe aj my samy? Koľko smetí sa povaľuje po trávnikoch, na chodníkov či popri cestách? A koľkí z vás si to všimli a napriek tomu šli ďalej? Uvažujem, kto je viac “nechutný“ a kto má vlastne právo kritizovať druhých…

Vydavateľ: NIVEL PLUS s.r.o., Ivanská cesta 2D, 821 04 Bratislava
Redakcia: Ivanská cesta 2D, 821 04 Bratislava, email: petrzalskenoviny@gmail.com, tel.: 02/62801182
Šéfredaktorka: Ingrid Jarunková
Inzercia: 0905/273 414, 0905/273 416

Používanie Cookies a podmienky pre spracovanie osobných údajov: kliknite SEM.
Všeobecné obchodné podmienky