INZERCIA +421 905 273 414, +421 905 273 416

Každý pes je podnikateľ a vie čo je efektívne

Každý pes je podnikateľ a vie čo je efektívne

Vlani na jeseň napadol v Petržalke v okolí Holíčskej ulice stredne veľký kríženec fenku yorkshirského teriéra a usmrtil ju. Po tom, čo majiteľ napadnutého psíka vec riešil s mestskou políciou, dozvedel sa, že neboli prvou obeťou. Prípad rozvíril vody aj na sociálnej sieti, kde sa neteri napadnutého majiteľa ozývali ľudia s podobnou skúsenosťou s týmto agresívnym psom. Keďže zhodou okolností jeho majiteľka bývala v nehnuteľnosti, ktorá patrí pod správu Mestskej časti Petržalka, bolo jej oznámené, že pes musí  z bytu preč.

Dcéra majiteľky agresívneho kríženca sa snažila celú situáciu napraviť. Napokon sa majiteľka psa vzdala a pes bol premiestnený na resocializáciu. Neter napadnutého majiteľa psa preukázala neuveriteľnú veľkorysosť, keď  pomáhala so získaním financií, aby mohla resocializácia pokračovať. Majitelia malej fenky Lucy však smútia stále. A faktom zostáva, že slovenský zákon neumožňuje kompetentným brániť občanov pred agresívnym psom, ktorý zabíja „iba“ iných psov.

My sme sa rozprávali s Jurajom Ferkom, ktorý sa  psom venuje od detstva  a je zakladateľom Doggie – najväčšej výcvikovej školy v strednej  Európe, o tom, ako takéto situácie riešiť a ako im v lepšom prípade dokonca predchádzať.

Ako sa zachovať v situácii, ak vášho psa napadne iný pes?

Veľmi dôležitá je prevencia. Prvá vec je chodiť na miesta, kde poznám iných psičkárov. Väčšina majiteľov psov je do značnej miery sociálne založená a vyhľadáva svoju komunitu. Okrem toho, veľmi málo psov je ochotných pustiť sa do boja so skupinou psov. To znamená, že ak som na otvorenom priestranstve v skupine a bude tam voľne pustený agresívny pes, do presily sa nepustí.

Druhá vec je vyhľadávanie miest s pravidlami, kde takíto psy nie sú vítaní – ako napríklad petržalské  psie parky (na Wolkrovej, Holíčskej a Vyšehradskej ulici). To by mali byť bezpečné miesta, kde môžem psa pustiť na voľno, s vedomím, že park navštevujú ľudia so socializovanými a ovládateľnými psami.

Tretia vec je naučiť svojho psa, ako sa správať v takejto situácii. Každý pes má svoje intuitívne správanie, ktoré mu hovorí – uteč alebo stuhni alebo bojuj. Samozrejme, v prípade, že je to väčší pes proti menšiemu, mu ani jedna z týchto možností nedáva šancu. Pretože malý pes je len málokedy rýchlejší, stuhnutie alebo vzdanie sa môže mať efekt len na socializovaného psa a v prípade bitky je to myslím jednoznačné. Preto naučím svojho psa, že sme vždy spolu. Ja sám mám svojich psov vycvičených tak, že keď je zle, schovajú sa za mňa. A ja voči agresívnemu psovi vytváram optickú bariéru. Zároveň mám pred sebou manipulačný priestor, aby som ho vedel chytiť, kopnúť či inak odradiť. Ale najmä mám otvorený priestor, čo mi dáva možnosť na dotyčného psa opticky zaútočiť.

Je potrebné si uvedomiť, že pes je síce mäsožravá šelma pripravená na boj, ale vie si veľmi dobre spočítať, či sa mu to skutočne vyplatí. Každý pes je dobrý podnikateľ. A keď si spočíta, že proti nemu stojí niečo, čo je rádovo vyššie (aj keď je to útla žena), a keď efekt posilním tým, že zdvihnem ruky a urobím výbojný krok či dva vpred, nezaútočí. Urobil by to jedine v dvoch prípadoch.  Ak som bol na jeho teritóriu (v byte, vo dvore, v záhrade). Alebo, ak by to bol veľmi špecificky vycvičený pes. A stretnúť takého voľne pobehujúceho na Slovensku je takmer nemožné, keďže ide o armádne a policajné zásahové psy.

 

Často sa stáva, že majiteľa malého psíka napadne iný pes, po tom, čo toho svojho v snahe ochrániť ho, vzal na ruky. Prečo?

Takéto správanie naozaj pes vyhodnotí ako hrozbu. Pretože malý pes má zrazu pohľad oveľa vyššie a to je výzva k boju. Takže agresívny pes neútočí na človeka, ale opäť „len“ na jeho psa. Ak by som ho nechal na zemi a proti cudziemu psovi výhražne vykročil  – stiahne sa.  Musel by som ho doslova zahnať do kúta alebo mu spôsobiť veľkú bolesť alebo v ňom inak spustiť pud sebazáchovy, aby ma skutočne napadol.

Čo v prípade, ak je váš pes niekoľko metrov od vás a agresívny jedinec je pri ňom skôr ako vy?

To sú veľmi nešťastné situácie. Tu by som sa vrátil k tej prevencii. Ak sa nachádzam na území, kde je možné stretnúť takéhoto psa, držím si svojho radšej pri sebe. Či už povelom alebo na vôdzke.  Pretože, ak je odo mňa vzdialeným cca 10 metrov, nemám šancu včas zareagovať. Vtedy treba použiť tzv. útok hlukom. To je technika, ktorá u psov dobre funguje. Teda začnem k nim bežať a kričím ako zmyslov zbavený a opäť sa snažím dostať medzi nich. Ak však už cudzí pes hryzie toho môjho, zaútočím na neho, ale nikdy sa ich nesnažím oddeliť rukami. Treba to takzvane rozkopať. Kam trafíte. V tom rýchlom klbku nemáte šancu si miesto úderu naplánovať. V prípade, ak veľký pes toho môjho žuje ako žuvačku, zdvihnem útočníka za zadné nohy do vzduchu. Nikdy, nikdy mu malého psíka z papule neťahám. Pretože by som mu tak mohol  oveľa viac ublížiť. Očné zuby sú z vnútornej strany veľmi ostré. A ak z ich stisku niečo ťaháte – režú ako britva. Preto sa snažím aby ho pustil sám. Ak ho aj nevládzem za zadné nohy zdvihnúť celého, stačí že mu zdvihnem iba nohy alebo ho ťahám za chvost. Vtedy sa totiž prestane venovať rozmaru masakrovania malého psíka a začne riešiť, čo sa ho bytostne týka. Akonáhle psa pustí, odhodím ho od seba, či inak zaženiem a začnem na neho opäť kričať.

Nemôže ale vo chvíli keď pustí môjho psa, obrátiť pozornosť na mňa a zaútočiť?

Môže, pretože v tej chvíli som pre neho ozaj hrozba. Keď ho ale držím za chvost, je pre neho takmer nemožné sa zvrtnúť tak, aby na mňa dočiahol. Okrem toho v drvivej väčšine prípadov už by sa mal na scéne objaviť jeho majiteľ, ktorého, samozrejme, okamžite zapojím. Potom si majiteľa aj útočníka odfotím. Je mi jasné, že v takej vypätej situácií to každému nenapadne, ale veľmi to pomôže. Vzápätí  volám na mestskú políciu a riešim veterinu.  Je smutnou pravdou že mestská polícia môže, v zmysle zákona č.282/2002 Z.z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov, maximálne uložiť poriadkovú pokutu vo výške najviac 165 eur.  Konkrétne v prípade, že ten, čo psa vedie nezabráni útoku psa na človeka alebo zviera alebo nezabráni inému spôsobu ich ohrozovania psom. Prípadne neohlási, že pes pohrýzol človeka bez toho, aby bol sám napadnutý alebo vyprovokovaný, ak sa nepoužil v krajnej núdzi alebo v nutnej obrane.

Je veľmi nešťastné, že takýto majitelia psov sú v podstate nepostihnuteľní.  Ak by pes napadol človeka, legislatíva pripúšťa jeho označenie ako nebezpečného. Ale najprv sa musí konať súdny proces. O novele zákona o veterinárnej starostlivosti, ktorá sa týka spoločenských zvierat, sa hovorí už niekoľko rokov a stále tu nie je politická vôľa prijať ju. Osobne si myslím, že napríklad odoberanie agresívnych psov ich majiteľom vyrieši až diktát z Európskej únie.

Otočme teraz situáciu – ako konať v prípade, ak som ja majiteľom psa, ktorý zaútočil na iného?

Veľmi jednoducho. Prvom rade ho musím mať pod kontrolou. Ak viem, že má sklony k agresivite, venčím ho len na vôdzke a s obojkom. Ak už k útoku dôjde, som plne zodpovedný za neho aj jeho činy. Je teda mojou „psou povinnosťou“ zaplatiť ošetrenie napadnutého psíka a myslím si, že je namieste aj psa nejakým spôsobom odškodniť, napríklad malým darčekom. Ak mám takéhoto psa, hneď ako to zistím, mal by som vyhľadať odborníka, ktorý vie dostať psa pod kontrolu a naučiť ma predchádzať takým situáciám. S každým psom sa dá pracovať, vek a rasa nehrá rolu.

Sú spôsoby, kedy nechcene vo svojom psovi vyvolávame agresivitu?

Iste. Jeden sme už aj spomínali. Keď ho v prítomnosti iných psov dvíham na ruky. Tým v ňom podnecujem strachovú agresivitu. V bezpečí sa cíti len na rukách a keď ho nechám na zemi, zaútočí. Ak už som mal zlú skúsenosť s iným psom, riešim to tak, že chodím na miesta, kde je voľný pohyb psov zakázaný a sám mám svojho na vôdzke a pod kontrolou. V našom psom parku máme dokonca vymedzené územie, kam majú prístup iba malé psy, aby sa necítili ohrozené ony ani ich majitelia.

Ale k celej téme sa dá povedať  toľko, že ak by mal každý majiteľ a pes absolvovaný aspoň základný výcvik poslušnosti, vôbec by sme túto tému nemuseli riešiť. Napríklad vo Viedni musí každý pes do určitého veku prejsť výcvikom a určité znalosti musí mať aj jeho majiteľ. Ak to tak nie je, tak mu problémového psa odoberú, skúsia ho umiestniť inde a ak sa to nepodarí, utratia ho. Znie to hnusne, ale efektívne tým predchádzajú práve takým situáciám, aká je opísaná v úvode.

Mestská časť Petržalka je najlepším príkladom toho, ako dane za psa spätne investovať do psov. Úľavy sú super, ale stavanie psích výbehov je oveľa lepšie. V spolupráci s MČ robíme každý mesiac aj bezplatný výcvik v psom parku na Wolkrovej. To znamená, že každý Petržalčan môže prísť a absolvovať so svojím psom výcvikovú lekciu zameranú na základy poslušnosti. Každý prvý pondelok v mesiaci o 17.00.

Som hlboko presvedčený, že pes v meste by mal mať, ak nie povinný výcvik, tak aspoň preskúšanie základnej poslušnosti, ak ho majiteľ chce cvičiť sám.  Žiaľ, je to proti stále platnému zákonu, že pes je vec a obmedziť vlastníctvo veci je komplikované a ďalšie politické výhovorky. Ale stojím si za tým, že akonáhle by to bolo reálne a každý mestský psík by mal zvládnutú jednoduchú skúšku zo  štyroch základných povelov, v tom momente by sme mali o 80% problémov menej.

 

Redakcia: Kutlíková 17, 852 50 Bratislava, 02/ 638 352 95, e-mail: petrzalskenoviny@gmail.com
Šéfredaktorka: Gabriela Belanová, Príjem inzercie: 0905 273 414, 0905 273 416
Vydavateľ: Mestská časť Bratislava–Petržalka, Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, IČO: 00603201